Ingrid Zriniová pracuje na covidovom ARO.
Foto: archív Ingrid ZriniovejIngrid Zriniová predtým pôsobila na chirurgickom oddelení, no kvôli neustálemu tlaku na pendlerov bola nútená zmeniť pôsobisko. „Starostlivosť o pacienta na ARO oddelení pred Covidom a počas Covidu sa v ničom nezmenila. Je stále rovnako intenzívna a náročná. Zmenil sa len prístup k pacientovi. Každý nový sa berie ako potencionálne pozitívny na Covid. A potom podľa výsledku testu ide z izolácie buď na covidové alebo necovidové oddelenie ARO,“ popisuje svoju súčasnú prácu. „Teraz je však situácia taká, že väčšina pacientov je covidových a sme iba covidové ARO. K tomu nám pribudli ochranné obleky, respirátory, štíty a dvoje rukavice,“ popisuje.
Čo je presne náplňou vašej práce?
Celková starostlivosť o pacienta. Od hygieny po ošetrovanie rán, vstupov do žíl či dýchacích ciest, podávanie liekov, injekcií, stravy sondou, odsávanie sekrétu z dýchacích ciest, monitorovanie pacienta... Sme predĺžená pravá ruka lekára. Doslova,
Ingrid Zriniová v súčasnom pracovnom oblečení.
Foto: archív Ingrid ZriniovejPráca sa stala náročnejšou, pretože v obleku sa pracuje horšie, človek sa cíti nemotorne, potí sa, oblek je totiž nepriepustný. S respirátorom na tvári sa horšie dýcha a tlačí vás na líca a čelo, gumičky vás odierajú za ušami. Boli sme radi, keď nám šikovní chlapci na 3D tlačiarni vytlačili pomôcku, ktorá drží gumičky vzadu na hlave a uši si tak odpočinú.
Keď vyjdete po dvoch hodinách z boxu, ste mokrý, ako keby vás práve obliali vodou. A to len pri bežnej, každodennej starostlivosti o pacienta, aká prebieha na ARO oddelení štandardne. Neviete si predstaviť, ako náročné je to v obleku, ak sa pacient zhorší a je potrebné ho napríklad resuscitovať. Neustála výmena rukavíc a návleky na nohy, v ktorých sa niekedy bojíte pobehnúť, aby ste sa nešmykli...
Je práca rovnako náročná psychicky ako fyzicky?
Psychicky aj fyzicky je práca na ARO oddelení náročná vždy, ale teraz ešte o to viac, pretože sa bojíte i o seba. I keď dodržiavate všetky opatrenia, vždy je nejaké riziko nákazy. Bojíte sa, aby ste sa nenakazili alebo nenakazili svojich blízkych. Keď vidíte niekedy márny boj s nákazou, nechcete, aby tak skončil niekto blízky...
Veľmi zle na nás vplýva i fakt, že ochorenie málokto prekoná. Každý z nás si želá a robí všetko pre to, aby sa pacienti z toho dostali. Žiaľ, je ich málo. Smrtnosť je veľmi vysoká. Áno, sú pacienti s ľahším priebehom, ale je veľa pacientov s tým ťažším. A tí sa väčšinou dostanú až k nám.
Ako znášate časté úmrtia na vašom oddelení?
Ak zomrie pacient, či už mal alebo nemal Covid, vždy je to ťažké, ale obrazne povedané, za dverami čakajú ďalší, ktorí vás potrebujú na sto percent, preto sa tým nesmieme nechať zvalcovať. Musíme sa nadýchnuť a ísť ďalej. Najhoršie je, keď zomrie mladý pacient, ktorý mal ešte život pred sebou.
Spomeniete si na prípad pacienta, ktorý vám v mysli utkvel najviac?
Každý pacient, ktorý je dlhšie v nemocnici, si s vami vytvorí akési puto. Nemajú tam nikoho, vy ste jediné spojenie so svetom, okrem televízora, a preto im padne dobre, ak sa môžu porozprávať. Ak je len troška času, preberieme rodinu, prácu, tu na Morave hlavne vinohrad a víno. Momentálne si najviac spomínam na prvého pacienta z ARO oddelenia. Po zlepšení stavu odišiel na iné oddelenie a potom domov.
Máte teda i pozitívne zážitky.
Najlepšie je, keď môžeme pacienta preložiť na štandardné oddelenie. Z toho najhoršieho je vonku a dúfame, že sa k nám nevráti a pôjde po nejakom čase domov.
Ingrid Zriniová s manželom.
Foto: archív Ingrid ZriniovejAko vašu prácu vníma vaša rodina, manžel, deti?
Rodina musí mať s nami trpezlivosť. Chodíme domov unavené a neraz sa nám nechce ani rozprávať. Alebo sú situácie, keď sa potrebujeme vyrozprávať a oni sú vtedy pozorní poslucháči. Moje deti sú už našťastie veľké a dokážu sa už samé o seba postarať. A keď som unavená, tak poupratujú a uvaria mi dobrú šálku čaju či kávy. Najviac ocením po náročnej nočnej, keď ma nechajú vyspať, lebo spánkový deficit je asi už súčasť našej práce.
Vravíte, že máte strach, aby ste nákazu do rodiny nezaniesli.
Strach máme, ale berieme to tak, že čo má prísť, príde. Manžel má povolanie, v rámci ktorého cestuje v rámci Európy, aj to je riziko. Zároveň vieme, že keď sa budeme dostatočne chrániť, nemôže nás tá choroba premôcť. Strach je tu však stále. Bojím sa hlavne o deti, najmladšia dcéra je astmatička. Ale snažím sa im zvyšovať imunitu vitamínmi hlavne v zdravej strave a pobytom vonku.
Čo hovoríte na slová rôznych popieračov a zľahčovačov, že Covid-19 je naozaj len chrípka?
Jedno je isté, nie je to taká bežná chripôčka. Naozaj je to ochorenie, ktoré i u mladých ľudí vie poriadne vyskúšať silu organizmu a imunity. Niekto chorobou prejde tak, že ani o tom nevie, ale tých je málo, je veľa tých, čo mali priebeh s vysokými horúčkami, so stratou chuti a čuchu, slabosťou a únavou. A áno, starší polymorbídni pacienti to znášajú najhoršie. Nechcem teraz súdiť opatrenia, ale asi ak si tým neprejdeme všetci, pokoj nebude… Možno je nádejou očkovanie, ale do akej miery? V tomto smere je veľa nezodpovedaných otázok, a ešte i bude, pretože je to typ vírusu, ktorý rád mutuje. Ale to nechajme na odbornejšie kapacity – virológov.
Reči o tom, ako vírus neexistuje alebo sa čipuje výterom z nosohltanu, ma rozčuľujú. Vírus tu je a bude tu chvíľu s nami, s tým nič neurobíme, môžeme sa len účinne chrániť, aspoň tým rúškom... Inak budeme my na ARO mať oddelenie stále plné pacientov trpiacich Covidom, ktorí i napriek najväčšiemu úsiliu už nedokážu dýchať sami.
Zúčastnili ste sa i na celoplošnom testovaní na Covid. Akú skúsenosť ste si z toho odniesli?
Podľa vlády bolo riešením celoslovenské testovanie na covid. Zúčastnila som sa na každom, nie pre peniaze, ale preto, že niekto tých ľudí otestovať musí, aby vedeli, na čom sú. Neviem, brala som to ako samozrejmosť, že sa prihlásim a pomôžem ľudom. Nebrala som to ako pomoc vláde, ale ľudom, aby mohli ísť do práce, do prírody... Nemôžem povedať, že by to bolo ľahké, bolo to veľmi náročné, stáť 12 až 16 hodín a stierať, navyše niektorí sa mračili. Ale našťastie vždy som mala šťastie na skvelý tím a organizáciu, za to musím poďakovať pani primátorke Skalice, inžinierke Anne Miernej.
Rodina Ingrid Zriniovej vo Vysokých Tatrách.
Foto: archív Ingrid ZriniovejPredstavte si, až covidové obdobie skončí. Čo budete robiť, ako sa budete cítiť?
Teším sa, až toto obdobie skončí a na našom oddelení budú zasa iba pacienti bez covidu. Keď si budem môcť zobrať dovolenku a vyraziť do hôr. Roky chodíme relaxovať a zresetovať myseľ do našich hôr na vysokohorské túry. To je môj najlepší relax. Naozaj sa teším na obdobie bez Covidu.
Ingrid Zriniová o sebe
Bývam v Skalici a pracujem v nemocnici na oddelení ARO. Okrem gymnázia som vyštudovala i strednú zdravotnícku školu v Skalici. Po nej magisterské štúdium verejného zdravotníctva a pedagogickú fakultu. Momentálne študujem na vysokej škole druhý rok ošetrovateľstvo. Mám tri dcéry. Ako správna hrdá Skaličanka milujem skalický trdelník a trošku aj to naše víno. Medzi moje záľuby patrí turistika a ručné práce.
Bývam v Skalici a pracujem v nemocnici na oddelení ARO. Okrem gymnázia som vyštudovala i strednú zdravotnícku školu v Skalici. Po nej magisterské štúdium verejného zdravotníctva a pedagogickú fakultu. Momentálne študujem na vysokej škole druhý rok ošetrovateľstvo. Mám tri dcéry. Ako správna hrdá Skaličanka milujem skalický trdelník a trošku aj to naše víno. Medzi moje záľuby patrí turistika a ručné práce.
