Prvá za každú cenu. Ako dcéru udržať v tom, aby sa o to snažila iba čestnými spôsobmi?
Foto: shutterstock.comDcéra chodí aj na športový krúžok, na ňom trénuje poctivo, ale najviac sa teší na preteky. Tam sa snaží ešte viac, čo sa mi zdá v poriadku. Lenže dominovať potrebuje aj doma – ak napríklad hráme karty alebo Človeče, a ona nevyhráva, hnevá sa. Niekedy aj uprostred hry, keď ešte o nič nejde, len jej napríklad vyhodíme figúrku, sa snaží ovládať, ale aj tak na nej vidno, že ju to trápi. Niekedy sa ani neovláda, ale rovno hodí karty alebo začne fňukať.
Ak v niečom pochválime jej brata, hneď sa pripomína – aj ja som to dokázala. Ak napríklad dcéra poutiera prach, tak sa pochváli, ako krásne na poličke poukladala veci. Ak to však urobí jej brat, skritizuje, že to poskladal škaredo a ona to teda určite predtým urobila krajšie. Chválu sa pritom snažíme deliť rovnako medzi oboch, no dcéra niekedy tak túži byť prvá, že je schopná brata odstrčiť, alebo – obrazne povedané – zbúrať mu časť jeho kociek, aby sme pochválili tie jej.
Je to normálna rivalita alebo až nezdravá ctižiadosť? Premýšľala som aj nad tým, či to nie je tak, že necíti dostatok našej lásky, ale nemyslím. Ak chce pritúliť, pritúlime ju, ak sa chce s nami hrať a máme čas, tak sa spolu hráme, ak sa chce rozprávať, rozprávame sa. Dokonca ani keď sa narodil jej brat, nepociťovala nedostatok pozornosti, mali sme na ňu dosť času, bračeka si objímala, asistovala pri kúpaní, prebaľovaní, ak chcela, obaja spávali s nami.
Na druhej strane vidím, že je prirodzený vodca, keď sa hrá s kamarátmi vonku (našťastie bývame v takej šťastnej lokalite, že sa deti ešte môžu hrať v prírode), tak udáva tón, deti ju spontánne nasledujú a poslúchajú. Nemá však problém vystrčiť z partie svojho brata, keď nerobí podľa jej predstáv.
Trápi ma predovšetkým to, že si vydobýja uznanie aj na úkor druhých. Dokáže klamať a robiť druhým zle, len aby ona z toho vyšla najlepšie. Samozrejme, že jej vysvetľujeme, že nie je dôležité vyhrať, ale urobiť veci najlepšie ako vieme. A že druhým treba pomáhať a ak sa im niečo podarí lepšie než nám, uznať im to, tak, ako nás teší, keď nám uznajú našu snahu. Mlčí, prikývne a keď príde na lámanie chleba, urobí to opäť po svojom.
Stačí, čo robíme, bude čestnejšia, keď podrastie? Alebo čo s tým?
Vaše názory a rady Kristíne napíšte na adresu redakcia@ahojmama.sk, tešíme sa na ne. Traja z vás dostanú od nás malý darček.
