Posledná spoločná...
Foto: archív Kataríny Pernej„Nebolo to pre mňa ľahké, jeho herbár, to bol jeho život, bála som sa, že s ním odíde kus niečoho, čo po ňom zostalo. Keď som ho však darovala, pochopila som, že práve takto dostala jeho práca zmysel, že by sa tomu tešil, že by to chcel práve takto“ hovorí Katarína Perná, ktorá o manžela prišla vlani v decembri.
Ona od Veľkého Krtíša, on od Trenčína, ona študentka prekladateľstva, on botanik. Hoci navonok ich veľa nespájalo, vnútorný súlad bol veľký. Začínali ako mnohé iné páry. Spoznali sa na zoznamke, kde pôvodne každý z nich hľadal čosi iné. „Predstavil sa mi ako Mišo, tak som ho potom vlastne celý čas volala. Páčilo sa mi, ako písal, bolo v tom čosi hlboké, zaujal ma.“
Sympatickí si boli, aj keď sa stretli. „Od začiatku sme si sadli a vedeli sme, že už sa nerozídeme. Že sme sa našli,“ spomína Katarína. Zakrátko začali spolu bývať, o necelé dva roky sa brali a vtedy sa im narodilo aj prvé dieťa, syn Matej, ku ktorému neskôr pribudli ešte dve dievčatá, Karolínka a Hanka. Medzičasom si splnili ďalší sen – na vidieku v Žibritove neďaleko Krupiny si kúpili starý dom, aby boli bližšie k prírode, ktorú obaja milovali, a ktorú Marián so zanietením študoval a objavoval.
Marián s deťmi. Do prírody chodievali často a radi.
Foto: archív Kataríny PernejMarián však začal mať po čase problémy – niekoľko rokov po zoznámení v práci vyhorel a podal výpoveď. Jeho psychické aj fyzické zdravie dostalo zabrať. Katarína priznáva, že to bolo neraz náročné, no spolu v láske sa vždy snažili nájsť cestu a východisko z problémov. Aj keď boli chvíle, keď bola starostlivosť o deti, domácnosť i financie na jej pleciach, vydržala. „Bol to pre mňa záväzok, ako sme si pred oltárom sľúbili spolu v dobrom aj zlom, nemohla som ho opustiť. Ani som nechcela, napriek všetkému sme sa veľmi ľúbili a vedeli, že bez seba nechceme žiť.“
Silu čerpala aj z príbehu svojho dedka, ktorý prežil počas vojny sovietsky zajatecký tábor – gulag. „Mal malé nohy, jeho topánky nikomu nesedeli, nik mu ich neukradol, tak aj to mu pomohlo prežiť. Napriek hrôzam, ktoré tam videl, o ktorých nechcel príliš rozprávať, sa dokázal normálne vrátiť do života, oženiť sa, mať deti a byť k nám všetkým dobrý a láskavý. Dodnes je pre mňa takým vzorom, že všetko sa dá zvládnuť...“
Herbár, celoživotné dielo
Herbár Mariána Perného.
Foto: archív Kataríny PernejČo však robil naozaj rád a dôkladne, bol jeho herbár. „Zbieral a skúmal rastlinky všade, kde sme chodili. Zakladal ich, sušil, triedil, porovnával, všetko svedomito zapisoval – naozaj tým žil. Vyznal sa v tom, to ho robilo šťastným. Dokázal nad rastlinkami presedieť celé hodiny i noci, lebo je to naozaj mravčia práca,“ opisuje Katarína. Každú jednu musel špeciálne založiť, sušiť, potom triediť, skladovať... Aj ona mu niekedy pomáhala. „Mal vyčlenenú celú veľkú zadnú izbu, nazbieralo sa toho napokon 230 banánových škatúľ, 15-tisíc položiek...“
Herbár bol Mariánovým celoživotným dielom.
Foto: archív Kataríny PernejKoniec rýchly a nečakaný
Prácu mu sťažovali zdravotné problémy, do poslednej chvíle si však nemysleli, že by mohli byť fatálne. Nerád chodil k lekárom, pretože ako malé dieťa zažil s nimi zlú skúsenosť, a to ho hlboko poznačilo. Jednoducho im nedôveroval a ich pomoc vyhľadal, len keď už bolo naozaj veľmi zle. Celý život bojoval so svojimi démonmi, ktoré mu zanechali stopy na tele aj na duši. Raz bolo lepšie, raz horšie. „V zime však dostal zápal pľúc, bolo mu veľmi zle, tak ho hospitalizovali. Bol na jiske a šla som domov k deťom s tým, že ráno mu prinesiem nejaké veci. Ale vedela som, že je to vážne. Doktorka mi povedala, že má veľmi zlé výsledky krvi a moču a že sa budú snažiť robiť všetko, čo je v ich silách, ale že zázraky robiť nevedia, nech sa pripravíme aj na najhoršie...“Okolo desiatej volali z nemocnice, že je na ARO v umelom spánku, pretože telo vôbec nereagovalo na lieky, mal multiorgánové zlyhávanie. „Boli to strašne ťažké chvíle, bola som s nervami v koncoch. Modlila som sa, myslela som na manžela, snažila som sa s ním byť, aspoň v duchu sa s ním spojiť, dodať mu síl, že som pri ňom... Cítila som ale, že odchádza. Zrazu okolo polnoci sa ma zmocnil zvláštny pokoj. Aj keď to bola neopísateľne smutná chvíľa, cítila som pokoj. Že on je už v poriadku, že odchádza z tohto sveta zmierený, so sebou i s Bohom. Neviem to vysvetliť. Akoby signál zhora, že sa nemusím trápiť, že je na najlepšom mieste, kde môže byť, že odišiel za niečím dobrým, že ho už nič nebolí, netrápi... Ráno o pol siedmej mi volala pani primárka, že manžel zomrel o 23.47...“
Marián tam, kde to miloval. V prírode.
Foto: archív Kataríny PernejPomoc z každej strany
Katarína prežila najťažší týždeň svojho života. „Ani si tie dni poriadne nepamätám, vybavovala som pohreb a všetky tie veci... Bolo to ťažké, neskutočne ťažké, ale to, ako som cítila ten pokoj, ma utvrdzovalo v tom, že musím ísť ďalej, nech je to akokoľvek ťažké, nech mi akokoľvek chýba, že ja proste musím ísť ďalej.“
Šťastné chvíle, keď ešte boli všetci spolu.
Foto: archív Kataríny PernejSpomína napríklad na pani z pohrebníctva, ktorá jej darovala tašku plnú potravín. Manžel zomrel krátko pred Vianocami a pani sa rozhodla takto rodine pomôcť. „Naozaj sme tam mali všetko, čo sme potrebovali, ešte aj čosi navyše. Vysvitlo, že tej pani pomohli ľudia, keď to ona potrebovala, a ona sa rozhodla takto pomôcť mne. Naozaj si to nesmierne vážim a zaväzuje ma to.“
Herbár v Brne
Ešte tu bola otázka, čo s Mariánovým herbárom. Veľmi mu na ňom záležalo a Katarína s ním musela niečo urobiť, aby sa neznehodnotil. „Vedela som, že už počas života rozmýšľal, že by zbierku predal alebo daroval nejakej vedeckej inštitúcii, ktorá by s ňou vedela profesionálne zaobchádzať a starať sa o ňu.“Na pohrebe sa o zbierke zmienila Mariánovým bývalým kolegom z Masarykovej univerzity v Brne. Zakrátko sa jej ozvali späť, že by mali záujem. Katarína prežívala zmiešané pocity. Na jednej strane sa tešila, že práca manžela, ktorý žil pre vedu, bude mať náležité využitie a ocenenie, na druhej cítila i obavy. Predsa len, v zbierke bol kus neho, kus ich spoločnej energie, života... Stelesňovala to, čím žil. „Nakoniec som však pri odovzdaní zbierky cítila veľkú radosť, šťastie, zadosťučinenie a hrdosť naňho. Vnímala som, že ho tým nestrácam, naopak, dávam zmysel tomu, čo robil a že sa tým naplnila jeho celoživotná práca.“
Herbár pripravený na odvoz do Brna.
Foto: archív Kataríny PernejRadosť umocnil aj fakt, že sa univerzita rozhodla vyčleniť všetky exempláre ako Mariánovu súkromnú zbierku, teda nesplynie so zvyškom univerzitného herbára.
Späť k prírode
Aj keď je Katarína prekladateľka a lingvistka, život ju teraz akosi ťahá k tomu, čím žil Marián – k prírode. Aj ona ju milovala odjakživa, pre štúdium si však zvolila jazyky. Teraz sa však v obci začala angažovať aj v občianskom združení Naše korene sú na Žibritove, ktoré sa zameriava na prepojenie tradícií a poznávanie prírody. Katarína už v rámci neho viedla zážitkové vyučovanie detí v prírode a – uchvátilo ju to. Vysvetľovala deťom o okolitej prírode, čo vedela. A s počudovaním zistila, že toho vie celkom dosť. Oproti manželovi, ktorý bol vedcom telom aj dušou, sa jej vlastné vedomosti vždy zdali vcelku chabé, teraz však zistila, že až také chabé nie sú. Dokonca premýšľa, že by si rozšírila vzdelanie, práve v prírodovednej oblasti.
Katarína s deťmi chodieva do prírody dodnes. Je pre nich spojítkom s Mariánom.
Foto: archív Kataríny PernejLáska k prírode ich s Mariánom spájala a Katarína v nej nachádza svojho manžela dodnes. Aj po jeho smrti sa s deťmi radi túlajú po okolitých lúkach a lesoch. „Spočiatku to nebolo ľahké. Teraz však vnímam, že môj muž je všade naokolo. V rastlinách, ktoré by si zrejme odtrhol do herbára, i v ovocných stromčekoch, ktoré nám na dvor a do záhrady vysadil a ktoré miloval. Všade, kam sa v prírode pozriem, môžem vidieť jeho.“
