Zohratá horská dvojica, Dominika a jej syn Riško.
Foto: archív Dominiky DejczöovejChát je málo, zvlášť tatranských, ako ste sa dostali na tú Zbojnícku?
Asi čakáte niečo špeciálne, ale nejako postupne to do toho vyústilo. Pomaly som sa k tomu približovala. Robila som nejaký čas na Zamkovského chate, potom som odišla do Bratislavy na Lezeckú stenu, kde som strávila pár rokov. Neskôr som sa ocitla v Nízkych Tatrách a potom som plynule prešla do Vysokých. S bývalým priateľom sme išli do výberového konania a nejakým zázrakom sme uspeli. Sama som z toho bola úplne paf.
Ako to tam vyzerá teraz, keď je pre koronavírus mimoriadna situácia?
Chata je zatvorená. Momentálne som pri rodičoch v Piešťanoch. Čas trávime v lese alebo doma.
Ako vnímate celú situáciu okolo koronavírusu?
Sama ešte nemám úplné stanovisko, ako sa k tomu celému problému okolo korony postaviť. Nepanikáriť, ale pritom mať ten opatrný mód, v ktorom dodržím všetky odporúčania... Myslím, že to už nie je len o tom, aby sme spomalili a zostali chvíľu s rodinou, mnohých držia termíny, splátky atď... Treba sa zomknúť a pomôcť si navzájom.
Čo obnáša taká chatárična za normálnych okolností, ako vyzerá váš život?
To závisí od toľkých faktorov, že sa to nedá ani povedať. Rozhodne sa nedá hovoriť o stereotype. Buď máte more voľného času, alebo ho nemáte vôbec. Keď sa mi narodilo dieťa, musela som sa naučiť, že na chatu nemôžem ísť, tak som tým strašne trpela, ale dokázala som riadiť niečo aj zdola. Chvalabohu, mám super personál, s ktorým sme konzultovali veci. Dnes som už opäť na chate, teda – kedy sa mi dá, vtedy idem. S dieťaťom to nie je jednoduché, keď napríklad celý týždeň fučí, nejdem do doliny. Keď je dobre, idem, rovnako aj keď mi niekedy malého postrážia rodičia.
Kuchyňa na horskej chate môže slúžiť naozaj na všeličo.
Foto: archív Dominiky DejczöovejNepasujem sa do role, že by som dokázala všetko, no treba mať prehľad a potom delegovať činnosti. Od objednávok tovaru, cez organizáciu nosičov, rezervácie ubytovania, varenie až po samotné upratovanie... Čím vyššiu úroveň chcete dosiahnuť, tým viac pozornosti si vyžaduje jednotlivá zložka, teda pýta si viac času a ľudí, ktorí majú rozdelené povinnosti.
Aké sú tam vzťahy? Predsa len, uzatvorená skupinka v relatívne malom priestore, cítiť to?
O vzťahy sa treba starať. Svojho času som sa snažila byť v role tlmiča, stmeliť to celé a myslím, že sa mi to celkom darilo. Trávili sme spolu aj voľný čas, boli na nejakých dovolenkách, akciách a to sa mi páčilo. Mnohí to nechápali, ale ja zas nechápem, že to tak nerobia aj inde.
Rešpektujú vás muži ako ženu-chatárku, neberú to, že je to skôr ich parketa?
Zas je to o tom, ako to kto berie. Teraz je ten trend taký, že komfort sa zvyšuje aj v horách a myslím, že má tam priestor aj žena. Samozrejme, bez chlapov sa to nedá, ale nikdy to nie je na samotnom chatárovi. Na chate robí atmosféru celý kolektív.
Nestretli ste sa teda s tým, že by vám niekto dával najavo, že ste žena v mužskom svete?
Ale áno.
Pochádzate z Piešťan, hory ste teda nemali odmalička takpovediac pred očami, ako sa zrodila láska k nim?
Začalo to okolo roku 2007, v takom turistickom duchu. Chodili sme na rôzne túry, po útulniach, každý víkend sme boli niekde. Raz som potom išla vlakom do Tatier, kde má človek taký dobrý priestor, aby si ich vychutnal z trošku väčšej vzdialenosti a vravela som si, že tu by som raz chcela žiť. Nerozvíjala som, či sa mi to podarí, len som si to tak povedala, no a tak sa neskôr aj stalo.
Pobyt v prírode je pre mňa dôležitý. Čím vyššie, tým lepšie. Necítim sa príliš dobre niekde v meste, kde je veľa ľudí. Tatranská Lomnica, kde žijem teraz, je pre mňa úplne super, primeraný kompromis. Mám tam aj ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť a mám tam aj kľud.
Kde ste radšej? V Lomnici alebo na chate?
Všade trochu. Na chate je super, ale mám malé dieťa, nedá sa byť stále len tam, a to som sa musela naučiť.
Aké to bolo, odhodlať sa s bábätkom na takéto presúvanie sa medzi Zbojníckou chatou a Tatranskou Lomnicou, čo sú viac než dve hodiny šľapania?
Väčšina mamičiek je doma a venuje energiu na činnosti okolo dieťaťa vo svojom bezpečnom prostredí. Ja by som to doma nedala, nezvládla psychicky. Na začiatku, po narodení syna, som mala obdobie, keď som bola veľa doma, a cítila som sa hrozne neslobodná. V deň, kedy som naozaj opustila svoju komfortnú zónu, keď sme sa s kamarátkami a ich maličkými deťmi vydali do jednej opustenej dolinky v Tatrách, môj život sa úplne zlepšil. Začala som vidieť farby, svetlá, nie doma biele steny. Až vtedy ma dieťa začalo naozaj sprevádzať v mojom živote, uvedomila som si naplno, že sa to dá, že nie je problém robiť naďalej to, čo mám rada. Poskočila mi duša.
Zimná turistika mamičiek s bábätkami. Dominika a jej kamarátky v Tatrách.
Foto: archív Dominiky DejczöovejČo bolo tým impulzom, kedy ste si uvedomili, že vlastne nemusíte byť zatvorená doma?
Mám takú zvláštnu motiváciu. Vždy, keď mám nejaké ťažšie obdobie, nejako viem, že to prejde. Že život je celý len v určitých obdobiach. Tak len čakám, kedy to slniečko zasa vyjde. Teším sa na to. A keď príde ponuka, čo boli v tomto prípade podobne zmýšľajúce kamarátky, s ktorými sme sa dohodli, že sa do tej doliny vyberieme, tak už mám tú motiváciu. A tým viac som v pohode. No a keď prišiel ten deň túry, konečne som prestala počúvať výčitky, že kam sa trepem s dvojmesačným deckom, že treba byť doma a podobne.
Ako sa vám podarilo dospieť do takého vyrovnaného štádia, že si v ťažkostiach dokážete uvedomiť, že pominú a pokojne čakať na zlepšenie?
Asi toho bolo veľmi veľa a kebyže sa mám nejako opustiť, asi by som to už dávno urobila. Stále mi znie v ušiach veta, že všetko je tak, ako má byť. Vo všetkom, aj v tých negatívnych situáciách musí byť pozitívny význam. Svet je príliš veľký, aby som v ňom ja hrala nejakú príliš dôležitú úlohu. Musí byť nejaký väčší dôvod, prečo sme tu. A tým nie je to, aby som mala jedno dieťa a bola spokojná so svojím životom v Piešťanoch. Niekedy je síce celkom ťažké, byť tých dvadsať inak zmýšľajúcich percent voči 80 percentám bežných ľudí v spoločnosti, ale zatiaľ sa mi potvrdzuje, že byť v tých 20 percentách je to správne pre mňa.
Čo máte na vašej práci najradšej?
Ľudí a hory. Ľudí, pred ktorými som ušla, paradoxne. No je tam taký filter, že nás, teraz myslím ľudí, ktorí chodia do hôr, niečo spája. Zmýšľame podobne. A potom mám rada hory samotné. Sú také ako ja, plné extrémov. V jeden deň je vietor sto kilometrov za hodinu, ledva trafíte na chatu, prejde pár hodín, vietor utíchne, je slnko, úplne iná krajina. Tie extrémy sú obrovské a sila prírody taktiež. Môžeme ovplyvniť veľa vecí, ale prírodu nie. Ak príliš vystrkujeme rožky, počasie nás rýchlo uzemní.
V knihe Ota Rozložníka Ženy v tieni hôr, do ktorej ste prispeli svojím príbehom, ste napísali, že chatárčina vás učí byť človekom. Ako ste to mysleli?
Tam ide sranda bokom. Priority sú jasné a na žabomyšie vojny nemáte energiu. Ako som hovorila: Jeden deň fúka, druhý vyjde slnko, tak sa môže stať, že v jeden deň lyžujete nejaký žľab a na druhý deň vám tam zahynie kolega, takto som to myslela.
Čo je pre vás žabomyšou vojnou?
Asi všetko, čo nie je životne dôležité. Asi tá ponorka, keď je kolektív dlhšie spolu a jeden kladie naberačku na jedno miesto, druhý mu ju prekladá na iné, to je veľmi veľká žabomyšia vojna.
Aké problémy na chate riešite? Je to predsa len iný život než pozná väčšina ľudí v mestách.
Najlepšie to je asi na príklade. Keď niekto príde a začne sa rozčuľovať, že pivo stojí tri eurá. No netuší, čo všetko sa muselo zariadiť, aby tam to pivo vôbec bolo. Že to, aby si v decembri mohol dať čapáka k večeri, vyžaduje neuveriteľnú organizáciu. Áno, nárazovo nám vrtuľník dovezie sudy, ale ak si to na jeseň zle vyrátate a nevyjde to na celú zimu, už to potom dodatočne nevyzásobíte. Keď mrzne, plechovky cestou hore popukajú, veľký sud sa vyniesť nedá, ten má s obalom 63 kíl... Takže nad takými vecami sa treba zamyslieť, tie organizačné výzvy sú naozaj plnohodnotné.
Prebaľovacia zastávka počas túry.
Foto: archív Dominiky DejczöovejDelíte svoj čas na pracovný a voľný?
Nie. Vôbec. Keď sa ma nedávno pýtali, či by som išla v marci liezť do Španielska, premýšľala som, ako vysvetliť, že nechcem. Áno, chcela by som tam ísť, ale určite nie teraz, najbližšie dva, tri, štyri roky. Teraz mám úplne iné ambície. Neťahá ma to nikam. Mám tu všetko, syna aj robotu, akú som si nevedela ani predstaviť a navyše v prostredí, v ktorom sa cítim veľmi dobre.
Čím vás materstvo najviac obohatilo?
Začala som byť citlivejšia, pripustila som si, že nemusím urobiť všetko na sto percent, dokonale, že môžem požiadať o pomoc. Hlavne to posledné som sa musela naučiť – požiadať o pomoc a prijať ju. Zistila som, kde mám hranice.
V akom zmysle?
Že pokiaľ ešte vládzem a kedy je treba povedať: prosím ťa, pomôž mi. Ale myslím si, že to ešte len príde. Syn bude mať teraz rok a stále sa to vyvíja. On už je vnímavá osoba, malý človek, ktorý má ale svoje reakcie tak adekvátne voči danej situácii, že ja sa niekedy musím zastaviť a povedať si: Počkaj, čo týmto chce on povedať...? Vtedy si najviac rozumieme. Komunikácia bez slov je oveľa dokonalejšia.
A čo bolo po narodení syna najťažšie?
Najťažšie bolo pripustiť si, že tá priorita je úplne inde než som si myslela. Úplne sa mi zmenili priority, keď som prišla na chatu, a keď sa narodil syn, tak zase sa rapídne pomenili. Chata je stále dosť prioritná, ale raz bude pre mňa minulosťou, kdežto dieťa, to nie je zmluva na pár rokov.
Súhlasíte s názorom, že dieťaťu v podstate jedno, kde je, prispôsobí sa, hlavne, aby bol s rodičom?
Áno, ale to je presne tá zodpovednosť, ja mu nastavujem tú jeho normu. On keď bude celý týždeň doma a pôjde raz za sedem dní von, tak to bude preňho norma. Ale keď budeme sedem dní vonku a raz zostaneme doma, bude preňho norma tráviť čas vonku. A to závisí odo mňa, od mamy.
Dominikin Riško. V horách doma.
Foto: archív Dominiky DejczöovejAké sú vaše plány na najbližšie roky?
Postarať sa o svoje dieťa v najlepšej možnej miere, dať mu základ na všetko, čo by v živote chcelo robiť, zotrvať na chate do určitého štádia, aké mám v hlave a žiť spokojne, šťastne a v zdraví.
Čo by ste chceli urobiť s chatou?
Určite by som chcela dokončiť nejaké technické výzvy, ktoré sú aj nevyhnutné a potom by som sa pozrela na možnosti zvýšenia komfortu.
Komfort, nielen v horách, ide väčšinou na úkor životného prostredia.
Tu je to naopak. Ide napríklad o toalety a čističku odpadových vôd. Bolo by fajn prírodu odľahčiť, dať tam funkčnú čističku a toalety, ktoré vás nevyháňajú preč, keď tam vstúpite. (úsmev)
Viete si predstaviť, že by ste časť komfortu zredukovali? Napríklad žiadne čapované pivo, menší výber jedál, sladkostí... Alebo to nie je možné, lebo by ste skrachovali?
Na začiatku to bolo u mňa tak, že chata je predsa núdzová záležitosť, má tu byť čaj, jedna polievka... Časom, ako tam žijem, som ale zistila, že každý z nás má hranicu komfortu úplne inde, a mnohí ľudia chodia na chatu na celý týždeň ako turisti. A keď sa na to pozriem aj zo svojho hľadiska, že ak chodím po Tatrách a chcem sa niekde najesť, nedokážem zjesť všade tú kapustovú polievku. Je so mnou už toľké roky... Tým pádom sa už aj ja na to dívam úplne inak. Takže sa ľuďom snažím naopak ponúknuť aj to, čo nie je všade. A sme zase pri zvyšujúcom sa komforte. Ale dá sa to, nie je to problém, len treba možno vybrať inú potravinu, to je to najmenej.
Čo sa týka odpadu, kontrolujete, jeho produkciu – či sa zvyšuje, znižuje alebo zostáva na rovnakej úrovni?
Triedime ho. Papier spálime. Plechovky idú zvlášť, plasty zvlášť, tých je enormne veľa. Odpadu pribúda priamo úmerne s vyššou návštevnosťou, no nemáme v ponuke takmer žiadne polotovary, takže sme na tom celkom dobre v porovnaní s niektorými inými prevádzkami.
Prvé jarné plodiny, Riškovi medvedí cesnak celkom chutí.
Foto: archív Dominiky DejczöovejNechýbajú vám občas konzumné výdobytky ako kino, reštaurácia, wellness...?
Sauna. Tá mi chýba.
Stíhate aj filmy či knihy?
Na hudbe a knihách som dosť závislá, takže tie stíham, filmy nie. Nemám to ako prioritu. Telku moc nepozerám a film, to sú dve hodiny čistej pozornosti, čo je strašne veľa, takže si to radšej rozdelím. Polhodinu si prečítam knižku a potom zalomím, lebo už nevládzem.
Ako sa cítite, keď prídete do mesta po dlhšom pobyte na chate?
Divne. Podľa toho, koľko času som strávila na chate. Keď som tam niekedy v minulosti bola dlhšie, bolo to potom úplne zvláštne. Nebola som si ani istá tým, či mám nohu na správnom pedále, keď som sadla do auta (úsmev). Ale chvíľka koncentrácie a som späť.
Pohovka a výhľad, aké nemá hocikto.
Foto: archív Dominiky DejczöovejVraví sa, že hory robia ľudí lepšími – máte tiež ten pocit? Že ľudia nechávajú malichernosti dolu a do hôr chodia akýsi „čistejší“, lepší?
Nebudem vám brať ilúzie (úsmev), ale stane sa, že je tam aj výnimka. Myslím, že celkovo je to aj o nastavení zrkadla. Dosť verím na to, že akú energiu dávame, taká sa nám vracia. Ale jasné, že sa to nedá s úplne každým. Myslím, že je to tak, že ak máte určitú spoločnú vec s ľuďmi, ktorí preferujú hory, zákonite si musíte brnknúť na strunu. Pokiaľ sa nepustíte do nejakých osobných tém, myslím, že to miesto konfliktu tam úplne nie je.
Máte veľa kamarátov?
Áno. Dokonca aj priateľov. Vďaka za nich!
