Veronika Jalowiczorová s prezidentom Slovenského zväzu karate Danielom Líškom.
Foto: archív Veroniky JalowiczorovejNa prvý pohľad by ste ani nepovedali, že táto 16-ročná usmievavá blondína je piatou najlepšou karatistkou sveta vo svojej vekovej a váhovej kategórii. Dostala sa tam vďaka spomínanému víťazstvu v Mexiku, ale nejde vôbec o náhodu. Zvíťazila aj na ďalšej súťaži v Rijeke a v Poľsku skončila tretia. Karate sa Veronika venuje od svojich dvoch rokov a vôbec nie málo.
„Karate pre mňa znamená veľmi veľa. Som rada že sa vďaka nemu môžem hýbať, spoznávať svet, nové miesta a nových ľudí,“ hovorí.
Veronika žije v Liptovskej Tepličke, s tréningami začínala v popradskom klube a od svojich 12 rokov trénuje v Karate klube Junior Prešov. Od roku 2019 dochádzala na tréningy do Prešova z Liptovskej Tepličky skoro sto kilometrov. Dnes to už má o niečo jednoduchšie, začala totiž študovať v Prešove na Strednej pedagogickej škole, takže to má podstatne bližšie.
V Mexiku zvíťazila v silnej konkurencii.
Foto: archív Veroniky JalowiczorovejNikdy si nesťažuje
Tréneri o nej hovoria ako o veľmi usilovnej a cieľavedomej športovkyni. „Nikdy sa nesťažuje, vždy ide, aj na tréningoch, na maximum svojho výkonu. Je to ideálny zverenec, ktorý má vlastné športové ciele, ale rešpektuje trénerské požiadavky a systémy, aké máme v rámci nášho klubu,“ hovorí Ľubomír Čiernik, podľa ktorého má Veronika práve pre tieto vlastnosti všetky predpoklady byť raz svetovou jednotkou aj medzi seniorkami.Napokon, aj teraz na medzinárodných súťažiach ukázala veľkú silu – fyzickú aj mentálnu. „Konkurencia a náročnosť je v rámci karate súťaží obrovská, ak si zoberiete, že zväčša zápasia len tí najlepší z najlepších z jednotlivých štátov, teda top výber z celého sveta v rámci daných kategórií. Okrem toho, ak vám tam nevyjde jeden zápas, môže sa stať, že kvôli dvom, resp. trom minútam, cestujete cez pol sveta, miniete množstvo peňazí a výsledkom sú spomínané dve alebo tri minúty prehratého zápasu ukončené sklamaním, pocitom nedosiahnutia svojich cieľov, nesplnením očakávaní...,“ vysvetľuje tréner. Mladí športovci musia tento tlak zvládať, čo im neskôr pomôže v pracovnom či osobnom živote a Veronika sa s tým dokáže vyrovnať.
Na výber príliš nemala
Veronika sa karate venuje od detstva.
Foto: archív Veroniky JalowiczorovejManželka až tak nadšená nebola, nerada pozerala, ako dcéra zápasí a okrem toho celé karate šlo na úkor ich spoločného rodinného voľného času. Súťaže v karate sa totiž konajú zväčša v sobotu, je ich veľa, v priemere 30 za sezónu, z toho polovica v zahraničí. Ona sa teda starala o domácnosť a deti často podporovala na diaľku, telefonátmi. Marek Jalowiczor bol ten ťahúň, ktorý s deťmi všade cestoval, vozil ich na tréningy i súťaže.
„Nevynechal som jedinú súťaž, keďže ich tam musel niekto odviezť, vždy som to s radosťou urobil. Veronika sa smiala, že „tatko si plní detský sen...“ No malo to ešte jednu veľkú výhodu – nemusel som doma v sobotu upratovať,“ smeje sa Marek Jalowiczor.
„Tatko si vždy našiel čas, aby nás odviezol. A keď sa obzriem dozadu, vôbec toho neľutujem. Vďačím tatkovi za všetko, čo som dosiahla a robím všetko preto, aby som sa stále zlepšovala a takto sa odmenila tatkovi, mamke, trénerom za čas, ktorý mi venovali,“ hovorí Veronika dnes.
V karate bol dobrý aj Marko – je viacnásobným majstrom Slovenska, víťazom Slovenských pohárov i viacnásobným majstrom Európy v štýle Shito-ryu. Dnes už nesúťaží, pomáha sestre a spravil si aj rozhodcovský kurz karate. Študuje tiež v Prešove, na Pedagogickej fakulte športu, takže súrodenci majú k sebe naozaj blízko.
Veľký sen – olympijské hry
Veronika chce naďalej patriť medzi najlepších. „Ten pocit z úspechu, či už z výhry alebo len z nominácie a účasti na Svetových mládežníckych ligách alebo majstrovstvách Európy či sveta, to je niečo...“ Jej ďalším snom je kvalifikácia na olympijské hry, kde postupujú prví ôsmi pretekári vo svetovom rebríčku. „V kategórií kadetiek aj teraz ako juniorka som na piatom mieste, tak dúfam, že aj ako staršia juniorka a nakoniec seniorka sa do ôsmeho miesta dostanem,“ verí.
S trénerom Borisom Minaričom.
Foto: archív Veroniky JalowiczorovejA tréneri? Veria tiež. Nielen pre jej prirodzený pohybový talent, ale aj pre jej spomínané morálno-vôľové vlastnosti, ktoré odlišujú šampiónov od ostatných nadaných športovcov. „Prirodzený talent, tvrdá neustála práca na sebe a nezlomnosť pokračovať, aj keď sa nedarí alebo nie je chuť. Či súťažiť alebo trénovať. Veronika je ideálny zverenec, ktorý nehľadá chyby inde ako len v sebe. To je dôležité hlavne u mladých športovcov, aby sa vedeli krok po kroku posúvať vpred za svojimi športovými snami,“ vyratúva Ľubomír Čiernik.
V prípade Veronikiných úspechov vyzdvihuje aj podporu rodičov, ktorá zohráva veľkú rolu. „Veľakrát rodič musí v správnom momente v akomkoľvek športe dieťa potiahnuť,“ zdôrazňuje tréner. Bez tejto kombinácie, či lepšie súhry pohybového talentu a psychického nastavenia nie je podľa neho možné sa presadiť a už vôbec nie udržať sa medzi svetovou špičkou karate, čo sa Veronike darí vo svojich kategóriách už niekoľko rokov.
V súťažnom zápale.
Foto: archív Veroniky Jalowiczorovej„Veronika si ide svoj športový sen a vie, čo chce dosiahnuť. V dnešnej dobe, v tomto veku, je to úctyhodný prístup a my sme veľmi radi, že ju máme v klube a spolupracujeme s ňou na dosiahnutí jej najvyšších mét. Je to náš prešovský Bruce Lee v ženskom podaní,“ uzatvára Ľubomír Čiernik s úsmevom.
