Niečo zostalo, niečo je navždy preč. Z dvoch mesiacov prázdnin sa tešili deti pred 40 rokmi rovnako ako dnes, len trávenie času je odlišné. Čo je pre dnešné deti samozrejmé, pre ich rodičov bolo niekedy až nepredstaviteľné. Alebo aspoň nedosiahnuteľné. Čo bolo lepšie, si odpovie každý sám.

Dovolenka pri mori, kedysi pre úzku vyvolenú skupinu, je dnes pre mnohých štandardom.
Foto: shutterstock.com
Za pár hodín na opačnom konci sveta
Turecko, Egypt, Maledivy, alebo hoci len Grécko či Španielsko. Letecký zájazd, dokonca naplánovaný na poslednú chvíľu, zo dňa na deň, bol kedysi z kategórie sci fi. Ľudia boli šťastní, ak sa dostali do Maďarska, Bulharska, či Juhoslávie. Aj to ich stálo nekonečné papierovačky a vybavovačky. Naozaj výnimočne, po „ešte nekonečnejších“ vybavovačkách a papierovačkách mohli ísť na Kubu alebo nejakej „kapitalistickej krajiny“. Vidieť svet je fajn, z hľadiska dovolenkárov, ktorí nevytrčia päty z hotelového komplexu je však niekedy naozaj jedno, v akej krajine sú. A vzhľadom na dramatické zmeny klímy stojí za zamyslenie, či je takýto, momentálne najpopulárnejší, druh dovolenky naozaj nevyhnutný.
Tropické horúčavy vzácnosťou
Mnohí Slováci ich zažili tak akurát pár dní v Maďarsku alebo na Sĺňave či Zemplínskej Šírave. Vôbec to však nebol problém, ľudia sa prispôsobili. Mierne letá, teploty okolo 26 stupňov na väčšine Slovenska boli príjemné. Lepšie sa pracovalo, chodilo po výletoch, a nebol problém ani s kúpaním. Ľudia, vrátane detí, boli otužilejší. „Pamätám si, ako sme sa so sestrou bežne kúpavali v 20-stupňovom bazéne. Vonku nebolo oveľa viac. A čo, tu sme,“ spomína štyridsiatnička Karolína.
Ide sa do kina!
Áno, to sa chodí aj dnes, ale už to nie je celkom ono. Neosobné mutliplexy s pestrou ponukou premietania aj občerstvenia, je niečo úplne iné než keď sa kedysi človek celý deň (alebo aj týždeň) tešil na konkrétny film, premietaný raz, nanajvýš dvakrát. „Kino, to bola pre nás udalosť! V telke sme mali dva programy, žiadna káblovka, internet, sťahovanie filmov, takže sme sa naozaj tešili. Večer sme sa stretli partia pred kinom, v ňom obsadili celý rad, bolo to naozaj milé,“ spomína zasa Silvia.
Hrádze na rieke namiesto aquaparkov
Tobogány, vírivky, sauny, welness... V komerčných aquaparkoch je čo robiť celý deň a za peniaze sa tam deti aj dospelí, obľubujúci tento druh zábavy, naozaj dostatočne vybláznia. Aj bez nich však mali v minulosti deti čo robiť: „Chceli sme sa kúpať, nie všade bolo kúpalisko či jazero, tak nám neostávalo iné ako si postaviť hrádzu na rieke alebo potoku. To nám zabralo asi pol dňa, a potom sme sa mohli kúpať. Plávať sme sa učili vo vode po pás, pri sviežej teplote. Prípadne chlapci chytali ryby, potápali sa, opravovali hrádzu... Boli to nezabudnuteľné zážitky,“ približuje svoje prázdniny tridsiatnička Anna. Chodievalo sa aj na kúpaliská, tie sa však s dnešnými sotva dajú porovnať. Azda len v preplnenosti.
Sami doma, u babky, alebo radšej v škôlke?
Prázdniny, to bol pre deti aj zlatý čas samostatnosti. „Mama pracovala, tak sme to museli zvládnuť sami. Porobili sme, čo nám kázala, napríklad obrali ovocie, ktoré chcela večer zavárať, alebo nakúpili, upratali, potom sme sa mohli vybrať kúpať, kam ona došla po práci za nami. Žiadna kontrola cez mobily, nič, a to sme chodievali cez polku mesta. Verila nám, a my sme si museli veriť tiež,“ hovorí Ivana, najstaršia z troch detí, ktorá má dnes sama tri deti. Ak rodičia museli pracovať, deti trávili prázdniny u starej mamy, prípadne u kamarátov. Doba sa zmenila, dnes rodičia neradi nechávajú deti samé, takže sa neraz stáva, ak starí rodičia pracujú, prípadne žijú v inom meste, že najmä tie menšie deti strávia polovicu prázdnin – v škôlke.
Opekačky v lese
„Zobrali sme sa celá partia, doma vybrakovali chladničku a záhradku– zelenina, zemiaky, slanina, špekačky a išlo sa do lesa. Tam sme si samé decká, asi tak od 10 do 15 rokov urobili oheň, piknik. Nič sme nepodpálili, ani les, ani seba. Bola to sloboda, starší dozerali na mladších, čas na hry, debaty, prvé lásky," vraví o svojich spomienkach na leto štyridsiatnička Simona. Do lesa sa chodí aj dnes, mladšie deti väčšinou pod dozorom dospelých, pochopiteľne, aby nebodaj niečo nepodpálili, aby sa nestratili, aby sa niečo nestalo... Partie starších chodievajú do prírody bez dozoru, neraz tam už ale ide o iné než opekačku.