Na cestu do Rumunska či Bulharska neboli žiadne papierovačky treba, stačilo vybaviť doložku k občianskému. A nebolo to pre žiadnych vyvolených. Jediné čo bolo treba vypísať bolo colné prehlásenie, jeden papier. A musel človek mať oficiálne kúpenú menu navštívenej krajiny, tiež menu tranzitnej krajiny. Stačilo zabaliť stan a hajde. Keďže sa šlo skoro 1000 km. cez Rumunsko bolo super nabrať lacných žuvačiek a cukríkov, to bolo radosti keď človek niečo hodil deckám v Rumunsku. Dokonca ak sa v tom človek vedel pohybovať tak mal dovolenku v Rumunsku zadarmo. Plynovú bombu s malým varičom sme tam strelili asi za 900 a stan tiež asi 3x drahšie než sme ho kúpili doma.
Ani tá Juhoslávia nebol taký problém, raz som mal poukaz z práce, to bolo celkom lacné a plná penzia.

Bývali sme v paneláku a bol tam kopec deciek rôzneho veku. Po dohode rodičov sme si urobili z kočikárne klubovňu, kde sa dalo príjemne existovať. Každý priniesol nejakú spoločenskú kru, hrali sa šachy, stolný tenis. Rodičia o svoje ratolesti strach nemali, vedeli, že staršie deti sa o malžch dobre postarajú. Dievky to bavilo, aj sa im to do života zišlo. S deckami so susedných ulíc sme organizovali Olympijské hry, medaily boli okrúhlr keksy v staniole, niečo ako Fidorka. Prehnali sme cez ne červenú hrubšiu niť a medaily boli na svete. Cestovanie? Keby som rozprával, som tu do nekonečna a aj tak by mi nik neveril. Trocha invencie a všetko išlo. Neplakali sme, bolo treba žiť. A že sa život dal spríjemniť, to si teda píšte.

To dnešná mládež nepochopí. Šlo to aj bez mobilov, fejzbúku a podobných sprostostí. Decká sa vtedy vedeli baviť. A väčšie deti si prišli od maminy vypýtať tie malé a vozili ich v kočíkoch.