Viac než s detskými emóciami by mal rodič pracovať s tými svojimi.
Foto: shutterstock.comOpakujte si: Nikdy nebudem mať kontrolu nad tým, ako sa moje dieťa cíti, čo si myslí alebo ako sa správa. Mám však kontrolu nad tým, ako reagujem na ich pocity, myšlienky a činy. Cieľom rodičovstva nie je získať kontrolu nad reakciami detí, ale nad vlastnými.
Hnevať sa na deti za to, že urobili chybu, ich naučí tú chybu skrývať, nie je už nezopakovať.
Keď deti kričia a hnevajú sa, vravíme si, prečo sa nesprávajú tak ako chceme. Možno by sme sa mali ale pýtať, prečo sa my správame ako deti, keď na nich kričíme a hneváme sa. Skúsme sa cvičiť v sebakontrole namiesto toho, aby sme ju vyžadovali, zlepšovať sa v trpezlivosti namiesto toho, aby sme na nej trvali a prejavovať deťom láskavosť namiesto toho, aby sme ju očakávali. Sme predsa tí jediní dospelí v tomto vzťahu.
Správať sa k deťom s úctou, načúvať im, prejavovať rešpekt a byť k nim láskavý neznamená, že ich rozmaznávame. Znamená to len, že sa k nim správame ako k ľudským bytostiam.
Vašou úlohou nie je prinútiť dieťa, aby bolo od vás nezávislé. Vašou úlohou je poskytnúť im tak silný pocit bezpečia a istoty, aby sa nezávislým mohlo stať, akonáhle bude na to pripravené.
Ak sa nabudúce ocitnete v konflikte so svojimi deťmi, skúste sa zastaviť a opýtať sa samých seba: Som to naozaj ja, kto reaguje, alebo je to moje zranené vnútorné dieťa, ktoré sa ozýva a trpí?
Na deťoch, ktoré vzdorujú snahám byť k niečomu prinútené, nie je nič zlé. No je niečo veľmi zlé na spoločnosti, ktorá predpokladá, že by deti nemali vzdorovať tomu, aby boli riadené.
Zranení ľudia zraňujú. Tá bolesť sa predáva ďalej z generácie na generáciu. Pretnime tú reťaz. Teraz. Na hnev odpovedzme empatiou, na krutosť láskavosťou, na opovrhovanie súcitom. Úškľabky vítajme úsmevom. Odpúšťajme a nehľadajme vinníkov. Láska je odpoveď.
Ak dieťa dostane na zadok, je to to isté, akoby sme mu dali facku alebo ho udreli na akúkoľvek inú časť tela. Ak si myslíte, že je v tom rozdiel, tak nerozumiete, ako funguje fyziologický systém reakcie na stres.
Ak reagujeme agresívne na agresívne správanie dieťaťa, len prilievame olej do ohňa. K upokojeniu takéhoto správania môže dôjsť len pokojom a súcitom. Byť pokojný neznamená byť pasívny, znamená to byť dospelý. Musíte byť sami tým, čo by ste chceli, aby sa naučilo vaše dieťa.
(Zdroj: Instagram, Děti jsou taky lidi)
