Vedela som, že sa dá žiť aj inak, nie však u nás.
Foto: shutterstock.comRodičia pili, čo si pamätá. Otec maliar po práci chodil na fušky, kde mu štedro nalievali, mama zasa zrejme zapíjala svoje starosti. „Bil ju, viac-menej pravidelne. Niekedy prišiel domov, otvoril dvere a už dostala facku. Namiesto pozdravu a pusy ako v ostatných rodinách. Myslím, že pitím si mama tú bitku nejako kompenzovala a potom už do toho spadla. A tiež myslím, že keby ju nebil, nebola by pila, ani by od nás neodišla. Ani ja by som tak skoro neodišla z domu a ani brat by neskončil ako skončil. Keby...“
Na „keby“ sa však nehrá, trápenie v detstve vyústilo do ďalších tragédií.
Kde začať? To je vlastne jedno, stále bol všade alkohol. A agresivita Zuzkinho otca, ktorá rástla so stupňujúcim sa promile. „Nás s bratom nebil nikdy, ale bolo strašné vidieť, ako mláti mamu, kope do nej, kričí, rozbíja veci, vyhadzuje ich z okna... Naozaj strašné. Najprv mamu bil, lebo žiarlil, potom preto, že pila. A ktovie prečo všetko vlastne...“
Márne som bratovi zapchávala uši
Polícia bola u Zuzany nespočetne veľakrát, v 80-tych rokoch minulého storočia sa však ešte domáce násilie nebralo ani tak ako dnes, ničomu nezabránili. „Neraz sme utekali v noci k babke, alebo sme spali v pivnici, schovávali sa v pieskovisku. Báli sme sa, najmä brat, bol predsa len o tri roky mladší. Snažila som sa ho chrániť, no márne som mu zapchávala uši, nepomáhalo, nedalo sa to nevnímať...Tŕpli sme zakaždým, čo zas bude, keď sa tatko vráti domov. Niekedy sme si už aj o piatej popoludní ľahli do postele, keď sme ho na ulici počuli spievať cestou domov, aby si myslel, že spíme a nerobil bodrel. Ale jemu to bolo jedno, nebral ohľad na nás, či spíme, či je polnoc alebo čo. Kontroloval nám žiacke knižky, hoci o našej škole nemal ani potuchy, kričal, ako sa mu zachcelo, vyhadzoval hrnce cez okno a bil mamu, samozrejme...
Neskôr sme ho už poznali, aj tie jeho štádiá a vedeli sme, ako sa môžeme správať. Kedy bude ešte žartovať, kedy už začne byť zle. “
Zvalený stromček
Zuzana si už ako malé dieťa uvedomovala, že nežijú ako ostatní. „Vedela som, že sa to dá inak, že ľudia žijú inak, ale to bolo asi tak všetko. Nebolo to u nás doma. Nikto ma nevychovával, nič mi neukazoval, nevravel, čo je správne, čo mám robiť, čo nie, na nič také si nepamätám.Ale pamätám si napríklad Vianoce, ako tatko zvalil stromček. Bol opitý, mali sme ísť večerať, ale on nechcel ísť jesť. Tak začal vystrájať, zvalil stromček... Normálne rodiny sa pekne oblečú a zasadnú k stolu...
Najradšej som mávala nedele. Tatik nikam nešiel, prespal pol dňa. Mama vtedy varila obed, ja som si pri nej v kuchyni kreslila alebo maľovala a počúvala v rádiu rozprávky. Vtedy bol pokoj.
Inak, kamkoľvek sme išli, bol len strach, čo zas vyvedie a potom zväčša hanba, čo vyviedol.“
Niekedy sme chodili aj týždeň v tom istom
Zlé pomery doma Zuzanu automaticky vyčlenili aj z kolektívu v škole. „Nemám ani tu dobré spomienky. Vedela som, že na mňa spolužiaci poza chrbát ukazujú, že o mne rozprávajú... Napokon, mali o čom.Boli týždne, keď sme s bratom chodili do školy aj celý týždeň v tom istom oblečení, takmer pravidelne nás vyhlasovali v rozhlase, že nemáme zaplatené obedy a tak.
Doma to nebolo vôbec lepšie, neraz som prišla zo školy a mama už spitá...
Keď som mala jedenásť, naši sa rozviedli, čo ma ešte viac vyradilo z kolektívu, pretože vtedy rozvod nebol taký bežný ako dnes. Bola som jediná v triede, ktorej rodičia sa rozviedli, exemplár.
Odrážalo sa to aj na prospechu. Mala som trojky. Až potom, keď som odišla na strednú na internát, som bola vyznamenaná. Aj som tam pribrala, trocha sa uvoľnila, bolo skrátka cítiť, že mám väčší pokoj. Len som sa bála o brata. Každú nedeľu plakal, keď som odchádzala. Bolo mi ho veľmi ľúto. Doma to bolo stále hrozné. Keďže mama veľmi pila a stal sa z nej sociálny prípad, po rozvode sme zostali s otcom. Ale výhra to nebola. Pil ďalej a časom si priviedol priateľku. Tá pila s ním. Nevarila, nestarala sa o nás, no keď prišiel, už ho čakala s pohárikom... Potom už bil aj ju, napožičiavala peniaze, narobila dlhy, všetko na alkohol.“
Najlepšia kamarátka – babka
Kamarátok Zuzka veľa nemala. „Jednu spolužiačku, potom jednu kamarátku na ulici a babku – maminu mamu. Tá bola mojou najlepšou kamarátkou. Dávala mi vreckové, keď som išla na internát, pomáhala mi ako mohla – s oblečením, s výbavou. Nahrádzala mi mamu a som nekonečne vďačná, že som ju mala.“Po škole sa Zuzana chopila prvej príležitosti, ako odísť z domu. Vydávala sa tehotná a že jej nastávajúci si rád vypije, vedela. „No mala som ho rada, myslela som, že sa zmení. Predovšetkým som však chcela odísť z domu, tak som si nahovorila, že to bude lepšie. Nebolo.
Bolo to podobné ako s otcom. Väčšinou kamkoľvek otec prišiel a veľa pil, skončilo to bitkou. Rovnako to bolo aj pri manželovi. Nemohli sme takmer nikam chodiť, lebo som sa vždy hanbila, čo zas vyvedie. Nemohli sme mať doma alkohol, lebo by hneď bolo po ňom. Presne ako doma.“
Zuzana v manželstve zostávala najmä kvôli deťom, ale ani jej trpezlivosť nebola nekonečná. Žiadosť o rozvod prvý raz stiahla, druhý raz však už nemienila ustúpiť. Manžel to vyriešil svojsky – opakované vyhrážky, že si siahne na život, splnil. Našli ho visieť priamo v byte.
„Bola to trauma, najmä pre syna, ktorý má dodnes problémy, ale necítim stratu nad jeho odchodom. Skôr to bola úľava. A všetci, čo ho poznali, vravia to isté.“ Oveľa horšie už ale bolo, keď si rovnakým spôsobom o niekoľko mesiacov neskôr siahol na život aj Zuzkin brat. Nenašiel iné východisko zo svojej depresie a celoživotného trápenia.
Len tak žiť...
Zuzane by ste jej pohnutý osud na prvý pohľad nehádali. Navonok pôsobí ako ktorákoľvek pracujúca žena a matka. Ona sama však vie, do akej miery ju toto všetko poznačilo a s úprimnosťou typickou pre celú jej širokú rodinu o tom aj otvorene hovorí.„Snažila som sa na všetko zabudnúť, ale nejde to pustiť z hlavy. Všetko tam ostane a zanecháva následky. Nedá sa to vyliečiť ako chrípka. Som napríklad veľký nervák. Sú situácie, ktoré mnohí ľudia dokážu vyriešiť v pokoji, no ja hneď vybuchnem. Žiaľ, podedila to aj moja dcéra, i keď som sa o deti starala vždy najlepšie ako som vedela.“
Dnes už Zuzka žije nejaký čas s priateľom a konečne vie, čo je to normálny život. „Vždy som chcela mať muža, deti, domácnosť a len tak žiť. No nikdy sa mi to nedarilo. Až teraz sa to pomaličky začína rysovať.
I čo sa týka alkoholu, teraz zisťujem, že sa s ním dá existovať aj inak, než som poznala. Nikdy som neznášala jeho pach, pivo ani cítiť, no teraz vidím, že môžeme mať doma v skrinke fľašu, dve aj tri. A keď príde návšteva, môžeme jej z nej trocha naliať a potom ju zas odložiť. Vidím, že môžem ísť konečne bez strachu aj na zábavu do spoločnosti, kde sa pije. Že sa dá vypiť si len troška, do nálady bez toho, aby sa niekto pobil alebo inak vystrájal. To som predtým nezažila.
Bojím sa povedať, že som šťastná, akosi v podvedomí je stále obava, čo ak niečo... Ale to už asi nezmením.“
