Vyplakanie, ani kontrolované, neodporúčam, vraví o detskom spánku antropologička Lenka Medvecová Tinková

Patricia Poprocká, 3. novembra 2019 o 06:00

Výskumy o spánku z minulosti majú mnohé nedostatky, ktoré v našej spoločnosti vytvorili neprimerané očakávania od detského spánku, vraví v rozhovore pre ahojmama.sk antropologička Lenka Medvecová Tinková. Rodičom radí, aby vnímali seba, svoje dieťa a nepodliehali tlakom okolia.

Je normálne, že bábätko nedokáže zaspať bez našej pomoci, vraví Lenka Medvecová Tinková.

Foto: archív Lenky Medvecovej Tinkovej

Prečo ste sa rozhodli zaoberať práve detským spánkom?
Spánok a sny ma fascinovali od detstva. Ako 11-ročnej mi vyšla prvá kniha rozprávok. Napísala som ich, lebo som mala pocit, že tie, ktoré boli vtedy v knižniciach, sú príliš negatívne a nerozumejú detskej duši. V dospelosti som sa niekoľko rokov venovala žurnalistike, no zásadný obrat prišiel, keď sme s manželom odišli na dva roky do Veľkej Británie. Narodila sa nám tam dcérka a ja som ako mama začala pociťovať obrovský tlak spoločnosti na celonočný spánok a samostatnosť malých bábätiek. Nechápala som, prečo by som mala učiť bábätko na samostatné zaspávanie, keď nám vyhovovalo uspávanie v náručí alebo dojčením. Narážala som na samé varovania, ako moje dieťa nebude nikdy dobre spať, ak ho k spánku nevytrénujem nejakou metódou, ale ho budem uspávať v náručí či dojčením.

To vás povzbudilo k štúdiu tejto problematiky?
Áno, začala som pátrať, prečo tomu tak je. Navštevovala som workshopy, viedla rozhovory so psychológmi aj spánkovými trénermi. A nakoniec som pátrala aj v rôznych výskumoch, až som sa dostala k oboru antropológie a k prácam skvelých antropológov Helen Ball či Jamesa McKennu. Založila som blog ProsimSpinkej a začala písať o tom, že sú aj iné cesty než nechať dieťatko vyplakať. Písala som články o nevýhodách vyplakávacích metód a kontrolovaného plaču, o podpore dojčenia a o tom, čo všetko môže do spánku vstupovať, no často sa o tom nepíše. Prvé články o nevýhodách vyplakávacích metód spustili doslova lavínu.

V akom zmysle?
Zrazu sa mi ozývalo čoraz viac rodičov, chceli zdieľať svoje skúsenosti, príbehy, podporiť v tom, že dokážu nájsť riešenie aj bez vyplakávania. Nemala som žiadny plán ani víziu, chcela som len vytvoriť priestor, kde rodičia nájdu podporu, kde sa nemusia obhajovať za to, že svoje dieťatko nosia v náručí či majú v noci blízko pri sebe. A tak som zrazu som postupne menila svoju profesiu, vyštudovala druhú vysokú školu, antropológiu na Univerzite Karlovej a začala sa venovať poradenstvu a prednáškam. Nič nebolo vopred plánované, všetko vyplynulo zo skúseností s rodinami, ktoré ma viac a viac vťahovali do fascinujúceho sveta spánku a posúvali ďalej.

Každý rodič pozná najlepšie svoju situáciu i svoje dieťa, niekedy stačí len sa zastaviť a uvedomiť si všetky okolnosti, mieni Lenka. Na snímke so svojou maličkou dcérkou.

Foto: archív Lenky Medvecovej Tinkovej

Poďme teda k samotnému spánku. Čo je možné považovať za normálny spánok?
To je jedna z najčastejších vedeckých otázok. Výskumy o spánku z minulosti majú mnohé nedostatky, ktoré aj v našej spoločnosti vytvorili neprimerané očakávania od detského spánku. S istotou sa dá povedať, že detský spánok sa vyvíja a mení veľmi intenzívne hlavne prvé 2-3 roky života. Je normálne, že bábätká a deti často potrebujú našu pomoc s upokojením sa a zaspávaním. Tiež je normálne, že väčšina bábätiek nedokáže sama zaspať bez pomoci rodičov. Aj tie, ktoré zo začiatku vedeli zaspať samé, prídu do obdobia, kedy potrebujú pomoc rodičov. Nevedia si poradiť, napríklad v období vývojových skokov ako sú nové pohyby, bolesť zúbkov, keď viac vnímajú svet okolo seba, začnú sa báť viac tmy aj samoty. Úplne normálne je i to, že bábätká, ktoré spali v dlhších časových intervaloch, sa naraz začnú viac budiť a naopak. A napokon aj to, že každé dieťatko dozreje do celonočného spánku v rôznom veku, najčastejšie v dvoch-troch rokoch, niekto ale aj v štyroch.

Kde sa vzal úzus, že dobré bábätko je to, ktoré prespí väčšinu noci, prípadne že od určitého veku musí prespať celú noc?
V období priemyselnej revolúcie a potreby pracovnej sily do fabrík vznikali v Európe aj rôzne príručky a odporúčania, ako spať, aby sme mali silu pracovať. Spánok sa začal viac spájať s dobrým pracovným výkonom a pravidelným režimom tela. Existovali prvé výskumy o spánku ľudí, ale nie o spánku detí. Napriek tomu, sa príručky pre matky z tej doby, snažili zdôrazňovať, že deti musia spať ako dospelí a nesmú zasahovať rodičom do pracovného výkonu.
Lenka Medvecová Tinková
Má 33 rokov, dve dcéry a manžela Petra, ktorý tiež spolupracuje na portále Prosimspinkej. Hoci sú Slováci, už dlhé roky žijú v Česku. Lenka má čiastočne české korene. Prvú knihu napísala v 11 rokoch, o 20 rokov neskôr už ako spánková antroplogička a poradkyňa ďalšiu, Rozprávkovanie pre spokojné spinkanie (Pohádkopsaní pro klidné spaní). Kniha nemala žiadnu masívnu marketingovú kampaň, ale veľký úspech, predalo sa jej vyše 10-tisíc. V ďalšej, S láskou o detském spánku, približuje vlastný antropologický výskum a príbehy rodín. „Chcela som ponúknuť rodičom iný pohľad na detský spánok než ten, ktorý nájdu v prekladoch kníh zo zahraničia. Podľa mňa je najväčšou výhodou knihy, že je skutočne o nás, z nášho česko-slovenského prostredia,“ hovorí. Momentálne pripravuje hraciu sadu Spánkohranie, ktorá by mala pomôcť detičkám a rodičom k pokojnejším spoločným večerom bez naháňania sa. Vyjsť by mala pred Vianocami.

Pred týmto všetkým ale aj spánok dospelých ľudí v Európe vyzeral inak, ako ho poznáme dnes. Podľa historikov bol dokonca rozdelený na dva nočné spánky, ktoré trvali 4-5 hodín a medzi nimi bola 2-3 hodinová bdelá pauza. Spánok nie je len o našom tele, je aj o životnom štýle, o sociokultúrnom prostredí a významoch, ktoré individuálne spánku dávame. Pre niekoho je dobrý spánok dostatočný počet hodín, pre iného pocity pri spánku alebo pokojne aj krátky spánok, ale s prázdnou hlavou, bez nepríjemných snov.

Rozdiely sú aj pri materskom hodnotení spánku. To, čo jedna mamička považuje za dobrý spánok dieťatka, iná už za problematický. Hranice, kedy má dieťatko spať celú noc, sa v krajinách líšia. Jedným zo silných vplyvov okrem hodnôt a presvedčení je aj dĺžka poberania rodičovského príspevku a ekonomická aktivita žien, teda kedy v danej krajine najčastejšie nastupujú do práce. Tie najprísnejšie spánkové tréningy a najrozmanitejšie spánkové návody pochádzajú práve z krajín, v ktorých sa ženy vracajú do práce už pár týždňov po pôrode.

Lenka s manželom a dcérami.

Foto: archív Lenky Medvecovej Tinkovej

Čo si o nich myslíte, o spánkových tréningoch a podobne?
Je na každej rodine, akú cestu si zvolí. Rodičia by ale mali poznať obe strany mince. Teda nielen lákavé slogany o tom, že to pomôže každému dieťatku, alebo že to navždy prinesie skvelý spánok. Ja sa s metódami vyplakávania ani kontrolovaného plaču nestotožňujem a rodičom ich neponúkam. Naopak, často píšem a rozprávam o tej druhej strane, teda o tom, aké veľké môžu mať tieto metódy nevýhody alebo dôsledky. Avšak nikdy rodičov za ich výber nesúdim. Vždy sú aj iné cesty, ale nie vždy sa k nim rodičia, ktorí sa cítia zúfalí zo spánku či uspávania, dostanú. Často pomáham rodinám, ktoré si prešli podobnými tréningami, a nemalo to žiaden alebo len krátkodobý efekt. Ja sa skôr snažím upozorňovať na to, že o týchto metódach by sme ani nemuseli uvažovať, ak by sme viac hovorili a písali o tom, čo všetko do spánku detí vstupuje, a aké máme možnosti. Keby sme hovorili viac o tom, ako veľmi dokáže spánok ovplyvniť aj psychická pohoda mamičky alebo to, akú cíti vo svojom okolí podporu a pomoc.

Čo všetko teda do spánku detí vstupuje?
Život s deťmi nie je o tom, že všetko musí idylicky fungovať. Deti sa nedajú nastaviť ako stroje. Je to vzťah a v tom sú rôzne výzvy. Detský spánok sa v priebehu prvých troch rokov mení a vyvíja s tým, ako deti dozrievajú fyzicky a psychicky. Do toho sa mieša ešte ich povaha a psychika rodičov, spoločný vzťah a atmosféra v rodine. Napríklad obe moje dcérky (7 a 3 roky) sú veľmi kontaktné a citlivé rovnako ako ja. Takže sme si spolu prešli rôznymi spôsobmi uspávania, podľa toho, ako sa menili preferencie a situácie. Uspávala som v náručí, aj spievaním, aj dlhodobejšie dojčením a dnes uspávam rozprávkami alebo diskusiou o tom, na čo sa tešíme a aký sme mali deň. A niekedy stačí pritúlenie. Dievčatá zaspia aj samé, ale večerné uspávanie máme radi, pretože nám dáva možnosť si povedať všetky tajomstvá a dôležité veci, ktoré sme cez deň zažili.

Podľa mňa nie je dôležité, aby všetko bolo ideálne, ale aby sa rodičia cítili sebaisto a dokázali flexibilne reagovať na situácie, do ktorých sa s deťmi dostávajú. Niekedy stačí, keď rodičom pri konzultáciách dávam správne otázky a oni si začnú odpovedať a naraz si už tvoria vlastné plány. Dôležité je zastaviť sa, zamyslieť, čo nové vstúpilo do nášho života, a podľa toho si nájsť cestu.

Lenka pri uspávaní využívala aj šatku.

Foto: archív Lenky Medvecovej Tinkovej

V príručkách, ktoré dostávajú rodičia v pôrodniciach, sa udáva, koľko by malo prespať dieťa podľa počtu týždňov. Naozaj to platí?

Práve prvé týždne po pôrode môže dieťatko spať veľmi rôzne. Každé má iný príchod na svet aj inú adaptáciu naň. Je to skôr obdobie, kedy by sa mamičky a bábätká mali spoznávať a naladiť sa na seba. Spánok môže byť ešte celkom chaotický a postupne sa začne meniť s tým, ako dozrieva cirkadiálny rytmus dieťatka a ako sa mamička učí vnímať neverbálne znaky únavy a bdenia bábätka. Tabuľky vždy boli a sú orientačným ukazovateľom. Odborníci a rodičia by mali spoločne pri neistote posudzovať skôr to, ako sa dieťatko prejavuje. Niektoré novorodeniatka prespia prvé týždne napríklad 17 hodín za deň v rôznych časoch, iné dohromady 12 hodín a stále oba typy spánkov môžeme považovať za normálne. S vekom sa rozdiely zmenšujú.

Kedy môžu podľa vás rodičia hovoriť o tom, že ich dieťa má problém so spánkom?
Kedykoľvek (úsmev). Každý vnímame problém inak. Rodičia by mali riešiť, ak ich dieťatko je plačlivé, nervózne, apatické, alebo ak mamička na sebe pociťuje zdravotné komplikácie či psychickú nepohodu. Určite je dobré vždy, ak majú rodičia neistotu alebo sa cítia v bludnom kruhu, pátrať po tom, čo by mohlo pomôcť. Niekedy to nemusí byť zmena spánku dieťatka. Mnoho mamičiek cíti veľký tlak okolia alebo nepodporu v rodičovských rozhodnutiach, iné zase vyčerpáva príliš mnoho protichodných informácii, ktoré po internete kolujú. Niekedy stačí len zastaviť sa, zvoľniť tempo, vnímať svoje dieťatko alebo poprosiť o pomoc či podporu ľudí, ktorým dôverujeme.

Je riešením na problémy so spánkom, dojčením, plačom spoločné spanie v jednej posteli s rodičmi?
Vo výskumoch sa ukazuje, že pre dlhodobejšie dojčenie je dôležité mať bábätko vo svojej blízkosti. Mamička má takto citlivejší radar na neverbálne signály bábätka, ktoré sa potrebuje nadojčiť a nie vždy to dáva najavo práve plačom.

Prečo je spoločný spánok detí s rodičmi dôležitý?
Je skvelý v tom, že rodičom umožňuje chrániť dieťatko aj v priebehu noci. Spánok rodičov je prirodzene ľahší a dokážu reagovať na rôzne nočné situácie, s ktorými si bábätko nevie pomôcť. Rodičia po celom svete od nepamäti chránili svoje deti počas spánku svojou prítomnosťou minimálne do veku, kedy dokázalo samé chodiť a prísť za nimi. Spoločný spánok v jednej posteli nie je moderný výmysel. Existuje a bol aj v našich končinách jedným z veľmi častých prístupov k dieťatku. Menia sa len kulisy a presvedčenia. Ak by sme sa bavili o celosvetovej väčšine, tak najväčšie percento rodičov po celom svete má bábätká v noci čo najbližšie pri sebe. Takže by sa dalo povedať, že spoločný spánok je tou najstaršou a najdlhšou praxou ľudstva. Menia sa materiály, na akých spíme, výška postelí a množstvo cudzích elementov (vankúše, deky), preto je dôležité baviť sa o bezpečnom spoločnom spánku.

Najčastejším argumentom proti spoločnému spaniu detí s rodičmi je: „Ak mu raz dovolíš ísť do vašej postele, už ho odtiaľ nedostaneš.“ Čo by ste na to povedali?
Ak by to tak bolo, mnoho dnešných dospelých ľudí by spalo so svojimi rodičmi v posteli a nie so svojimi partnermi/partnerkami. A áno, takto jednoduché to je. Ako som už spomínala, spoločný spánok nie je novinkou. V každej dobe sa pre neho aj u nás rodičia rozhodovali z rôznych dôvodov, nie iba z nedostatku miestností. Tiež z presvedčenia alebo kvôli aktuálnej situácii, kedy to pre nich bolo najpraktickejšie riešenie spánku dieťatka. Vo svojej knihe citujem a uvádzam jeden zaujímavý výskum, ktorý sa snažil zistiť, či sú deti, ktoré spali ako bábätká osamote, v neskoršom veku samostatnejšie ako tie, ktoré spali s rodičmi. Zistili, že nie. V oboch prípadoch deti dochádzali do spálne k rodičom, keď sa báli, alebo keď prežívali niečo, s čím si nevedeli pomôcť. Nezávisle na tom, či ako bábätká boli alebo neboli trénované na samostatný spánok. Človek sa vždy inštinktívne cíti ohrozený hlavne počas noci. Je tvor sociálny a podporu hľadá v komunite. Často sa stretávam s tým, že dospelým, ktorí mali problémy so spánkom či zaspávaním, zlepšilo spánok a zaspávanie to, keď si našli partnera, začali s ním žiť a spať vedľa neho. Vedieť, že máme v noci nablízku ľudí, ktorých máme radi a ktorým dôverujeme, pomáha aj dospelým, nielen deťom.

Nikdy som dcéry neučila zaspávať samé, a obe to dnes dokážu, vraví Lenka.

Foto: archív Lenky Medvecovej Tinkovej

Treba dostať dieťa z postele, povedať mu v určitom veku – už spi sám, alebo počkať, kým sa rozhodne samé?
To je veľmi individuálne. Niekto počká na rozhodnutie dieťatka, niekto sa cielene rozhodne presunúť ho do vlastnej izby skôr. Rodičia by sa mali rozhodovať podľa vlastného presvedčenia a pocitov, no pritom nezabúdať na dieťa, jeho schopnosti, možnosti, vývoj a potreby. Znie to zložito, ale nie je. Ak sa napríklad rodičia rozhodnú do vlastnej izby presunúť dvojročné dieťatko a ono sa začne budiť s veľkým krikom alebo omnoho častejšie, môže to byť znamenie, že ešte nie je pripravené. Alebo keď vnímam, že je dieťatko v období, kedy reaguje práve veľmi citlivo na odlúčenie od rodičov, prežíva separačnú úzkosť či sa v noci stále uisťuje, že sme nablízku, nie je to ten správny moment na osamostatňovanie do vlastnej izby.

Ak majú rodičia pocit, že dieťatko je pripravené, majú mnoho možností ho podporiť. Môžu na čas spať s dieťatkom v izbe a uľahčiť mu tento proces, môžu mu pomôcť práve terapeutickými rozprávkami o pocite bezpečia, môžu sa o tom veľa rozprávať a vytvoriť v izbe spoločne bezpečný a útulný priestor na spánok. Veľmi dobre to zvládajú napríklad mladší súrodenci, keď majú na dosah spiaceho staršieho súrodenca. A určite je pre dieťa dôležité mať k rodičom otvorené dvere a vedieť, že u nich nájde podporu, ak má strach či sa niečím trápi.
Človek sa vždy inštinktívne cíti ohrozený hlavne počas noci. Je tvor sociálny a podporu hľadá v komunite.

Často sa stretávam s tým, že deti, ktoré už z vlastného rozhodnutia alebo bez problémov spia vo svojej izbe, opäť zatúžia po spoločnom spaní, keď mamička otehotnie, alebo keď sa narodí súrodenec. Väčšinou je to dočasné, potrebujú sa takto uistiť, že ešte stále k tejto malej komunite patria, že sú rovnako dôležité.

Možností je veľmi, veľmi veľa. Nemusíte ale trénovať ani učiť na izbičku malé dieťatko, len aby niekedy v budúcnosti nebol problém. Ako som už vravela, k rodičom do postele často chodia v noci aj deti, ktoré tam ako bábätká nikdy nespali. Ak vám spánok v jednej miestnosti vyhovuje, je to jedna z možností, úplne bežná.

Na vašom portále prosimspinkej.cz vám veľa matiek ďakuje, že ste im pomohli. Čo im pri problémoch radíte predovšetkým?
Pozerať sa na spánok so všetkých strán. Z pohľadu ich ako rodičov, z pohľadu dieťatka, jeho vývoja, z pohľadu prostredia aj aktuálnej situácie. A inak je to veľmi rôznorodé, podľa toho, čo cítim, že daná rodina považuje za najzložitejšiu tému. Dôležité je nielen to, ako mi rodičia opisujú problém, ale aj čo pozorujem pri stretnutí. Veľmi veľa sa pýtam, aby som o rodine zistila čo najviac. A už pri týchto otázkach si rodičia vlastne na mnoho vecí sami odpovedajú. Neradím jednu vec, vždy to vychádza z toho, s akou rodinou sa stretnem. Aj keď problém so spánkom v dvoch rôznych rodinách môže vyzerať rovnako, príčiny a riešenia môžu byť v každej úplne iné.

Lenkina kniha S láskou o detskom spánku sa zameriava na naše česko-slovenské špecifiká.

Foto: archív Lenky Medvecovej Tinkovej
Snažím sa ale preniesť rodičom sebadôveru, že sú tými najlepšími spánkovými expertmi pre svoje vlastné dieťatko. Stačí mu načúvať, vnímať seba aj dieťa a
vedieť, čo všetko do spánku vstupuje. Spánok detí nie je len o deťoch či počte hodín, je aj o našom vzťahu s nimi a o tom, ako k spánku pristupujeme.

Ako vidíte dnešné matky? Vyčíta sa im, že príliš sledujú internet, skúšajú rôzne novoty, výsledkom sú nezvládnuteľné deti... Súhlasíte, alebo v tom vidíte skôr roztrpčenosť staršej generácie, že matky nedbajú na ich rady, „starú dobrú výchovu“?
Myslím si, že ani jedno z toho nie je tak celkom pravda. Mamičky vždy boli a sú rôzne, tak, ako sú rôzne ich skúsenosti, povahy, informácie, hodnoty a možnosti. Len sa o všetkom veľa píše a rozpráva. Robila som výskum aj medzi babičkami a prababičkami. Mnohé z nich uspávali deti v náručí, dojčením, hladkaním, rozprávaním, spievaním, mnohé zasa neuspávali, nechávali dieťatko vyplakať. Záviselo to na tom, aké informácie sa k nim dostávali, aké mali vnútorné presvedčenia. Okrem toho, že sa o všetkom viac rozpráva, je iné aj to, že máme prístup k množstvu protichodných informácií, a iný životný štýl. To môže spôsobovať neistotu a stres. Nevýhodou je aj to, že mladé rodiny často žijú ďaleko od babičiek a širšej rodiny, mamičky sa niekedy cítia veľmi izolované a tak sa uzatvárajú do internetového sveta. To kedysi nebolo, ale rodičia zase riešili iné výzvy a problémy. Takže životný štýl, neistota a nepodpora z okolia môže paradoxne viesť k nespokojným bábätkám a mamičkám oveľa viac ako nejaký špecifický štýl výchovy. Mali by sme byť otvorení novým informáciám, ale na konci dňa sa vždy rozhodnúť podľa seba, svojho dieťatka a rodiny.

Ako to šlo u vás doma, čo sa týka uspávania a spánku?
Uspávala som rôzne. Keď boli dcéry maličké, tak v náručí, v šatke, v ergonomickom nosiči, inokedy pri dojčení a veľa som toho naspievala a narozprávala. Nikdy som ani jednu neučila zaspávať samú alebo bez mojej pomoci, a napriek tomu to obe dnes dokážu. Nikdy som ich nenútila a netrénovala k celonočnému spánku, a napriek tomu obe spia celú noc. Obe k tomu dozreli v inom veku a svojím vlastným tempom. Každá tiež potrebovala niečo iné, aby sa cítila bezpečne. Staršia dcérka mala pri uspávaní rada hlavne piesne a náruč. Mladšia, naopak, mala rada svoj priestor, nepotrebovala sa nosiť pri uspávaní, stačilo, že ma cíti vedľa seba, hovorené slovo ju upokojuje viac ako piesne. Každé dieťatko je iné, preto neexistuje jedna obecná rada. Vždy sa snažím rodičov motivovať, aby spoznávali a pozorovali svoje dieťatko a hľadali si vlastné spôsoby.

Sympózium o spánku
Odborné sympózium o spánku detí s odborníkom, antropológom profesorom Jamesom McKennom sa uskutoční 9. novembra v Prahe. Prídu tam aj poradcovia z Kanady, Holandska, Litvy, Maďarska. Je to akcia pre pediatrov, neurológov, pôrodné asistentky, duly, zdravotné sestričky, laktačné a nosiace poradkyne, psychológov, učiteľov, antropológov, ale aj všetkých rodičov, ktorých zaujímajú najnovšie poznatky o spánku detí do jedného roka.






Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >