Diktátorove pracovno-súkromné priestory.
Foto: Patricia PoprockáEnver Hoxha sa obával o seba i svoj ľud celkom seriózne, napokon, nie nadarmo po celom Albánsku dodnes možno vidieť zvyšky malých protiatómových krytov z hrubého betónu. Buď chátrajú alebo ich ľudia využívajú ako pivnice, z niektorých sú turistické atrakcie. Samozrejme, nie je bunker ako bunker – kým tie pre národ sú len obyčajné betónové kopuly, ten pre diktátora a jeho blízkych celkom iná trieda.
Jedna z chodieb v podzemí.
Foto: Patricia PoprockáNo ale poďme dovnútra. Od okolitého sveta ho delí štvoro hrubých dverí, betónové, prípadne oceľovo-betónové a vnútri je to v podstate podzemný labyrint v kopci. Úzke chodby, vlhkosť, zatuchlina nevytvárajú vôbec príjemné prostredie, a ak si človek domyslí ešte pach dieselového agregátu na výrobu elektriny, ktorý bol v jednej časti podzemia, je to ešte nevľúdnejšie. No, ale napokon nie sme v Grand Hoteli, lež v núdzovom kryte.
Kryt bol naprojektovaný tak, aby v ňom dokázalo prežiť asi 200 ľudí počas troch mesiacov. Je v ňom 59 miestností a chodby sú dlhé dokopy 800 metrov.
Väčšina miestností je prázdna, pretože hoci sa vládnuci činitelia usilovali držať existenciu bunkra v tajnosti, miestni sa to aj tak dozvedeli a po páde režimu si zariadenie rozobrali podľa potrieb. Čo to sa však ešte zachovalo.
Ako prvé návštevníci uvidia spomínaný generátor, československej výroby, ktorý dostali Albánci podľa výkladu sprievodcu od Sovietskeho zväzu, presnejšie torzo, ktoré z neho zostalo. Spolu s potrubím zaberá niekoľko miestností a veru ťažko si predstaviť, ako by to v týchto stiesnených podmienkach mohlo vyzerať za jeho plnej prevádzky.
Dieselový agregát na výrobu elektriny, presnejšie to, čo z neho zostalo.
Foto: Patricia PoprockáZvyšné miestnosti sú väčšinou holé steny zo železobetónu, podlahy, železné dvere, tu i tam sa zachovalo kus nábytku. Okrem obytných miestností, ktoré sú komplet prázdne, tam boli ešte administratívne priestory, kancelárie, miestnosť na mítingy (schôdze) a toalety. Nie však také, aké si predstavíme dnes, ale tri kabínky so stupačkami a dierou uprostred. Slúžili nielen ako záchody, ale aj na sprchovanie. A aby ich náhodou na 200 ľudí nebolo priveľa, jedna kabínka bola súkromná – len pre diktátora a jeho rodinu. Heslo „Nie sme si všetci rovní“ platilo aj za socializmu.
Toalety i sprchy v jednom. Dve pre 200 ľudí.
Foto: Oleg VarcholaSvedčí o tom aj ďalšia zachovalá miestnosť, diktátorova pracovňa, so stolíkom, posteľou, dobovým telefónom a tlačovinami – straníckymi knihami a časopismi. Stoličky prekrýva červené čalúnenie a na rozdiel od ostatných miestností je táto vymaľovaná na zeleno, aby mal vodca pocit výnimočnosti a vyššieho komfortu.
Miestnosť určená na schôdze a porady.
Foto: Patricia PoprockáKryt sa nikdy nevyužil, niekoľko rokov sa v ňom však po troch mesiacoch striedali vojaci, ktorí ho strážili. Dnes je z neho múzeum, nazvané Múzeum studenej vojny, hojne navštevované turistami. Napokon, núdzové útočisko komunistických papalášov sa nevidí len tak.
Hlavne nenápadne. Východ ukrytý v kopci.
Foto: Patricia Poprocká
Gjirokaster je malebné mesto, pohľad z pevnosti, pod ktorou je aj bunker.
Foto: Dorota Hudecová
