Deň má 24 hodín, a potom je ešte noc, s úsmevom prezrádza svoje krédo Matej Šišolák.
Foto: archív Mateja ŠišolákaSte šéfredaktorom, publisherom, trénerom baseballu, donedávna i hráčom, hrdým otcom... Z diaľky to vyzerá ako pestrý plný život, považujete sa za úspešného človeka?
Ako sa meria úspech? Áno, v niektorých odvetviach som dosiahol na relatívny vrchol rebríčku – samozrejme novinárčina nie je bankovníctvo a baseball nie je futbal. Takže áno, vo veciach, do ktorých som sa pustil, a ktoré mám rád, sa dá povedať, že som asi úspešný. Pravdou ale je, že až keď sa pozriem na svoje deti, tak si poviem, že to je asi najlepší projekt, do ktorého som sa doposiaľ pustil... (úsmev). Samozrejme, stať sa môže čokoľvek, ale – aj keď to môže vyzerať ako klišé – aj tak mám pocit, že len tie deti sa mi podarili na 100 percent.
Matej Šišolák (46)
Novinár, tréner a manažér. Vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave, pracoval v Slovenskom rozhlase, neskôr sa presťahoval do Prahy. Dnes je šéfredaktorom časopisov ARCHITECT+, Art of Living, Premium Golf, Premum SKI a Premium Brno, publisherom vydavateľstva Premium Media Group. Donedávna aktívne hrával baseball, teraz trénuje pražský klub SaBaT, s ktorým tento rok vyhrali druhú ligu a v niektorej z nadchádzajúcich by chcel vyhrať i tú najvyššiu.
Nemali ste problém uplatniť sa v Prahe? Slovák, ale predsa len „cudzinec“...Novinár, tréner a manažér. Vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave, pracoval v Slovenskom rozhlase, neskôr sa presťahoval do Prahy. Dnes je šéfredaktorom časopisov ARCHITECT+, Art of Living, Premium Golf, Premum SKI a Premium Brno, publisherom vydavateľstva Premium Media Group. Donedávna aktívne hrával baseball, teraz trénuje pražský klub SaBaT, s ktorým tento rok vyhrali druhú ligu a v niektorej z nadchádzajúcich by chcel vyhrať i tú najvyššiu.
Do Prahy som prišiel ako ambiciózny a na svoj vek, mal som 25, i relatívne skúsený novinár. Čo vás v cudzej krajine, pokiaľ neovládate dokonale jej jazyk, stavia niekam na úroveň nekvalifikovanej pracovnej sily. Riadiace pozície prišli až neskôr, krok za krokom. A vo fáze, kedy už som asi svojich nadriadených dokázal presvedčiť svojimi schopnosťami a jazyk už nehral úlohu. Navyše, mám dobré mimikry.
Čo stálo za tým počiatočným rozhodnutím skúsiť to v Prahe?
Môže to vyznieť až príliš lacno, ale – láska. Moja priateľka ukončila štúdium VŠ v Bratislave a nemohla si tam nájsť prácu... Podarilo sa až v Prahe. Ja som mal v tej dobe skvelé miesto v Slovenskom rozhlase – rozbiehali sme Nočnú pyramídu a ja som v 25 vysielal naživo celú noc – úplne slobodne a navzdory dobe absolútne bez cenzúry. Do toho druhú vysnenú vysokú školu, vrchol kariéry v baseballe, byt v centre hlavného mesta... Ale po pol roku vzťahu na diaľku bolo jasné, že ak to myslíme vážne, mali by sme byť spolu. A zdalo sa nám jednoduchšie, aby som si ja našiel prácu v Prahe, než aby sa ona vracala... Prihlásil som sa teda na postgraduál na FSV UK a vydal sa s batohom skúšať šťastie v Prahe.
Ako to išlo?
Začal som so štipendiom na Fakulte sociálnych vied vo výške asi 2500 Kč/mesiac... Obchádzal som pracovné ponuky, odpisoval na inzeráty a s každým odmietnutím si znižoval sebavedomie... Keď ma nezobrali ani ako autora slovenských textov letákov do hypermarketu, ani ako fotoeditora do sľubne sa rozvíjajúceho pornovydavateľstva, začal som pociťovať beznádej... Nakoniec ma vzali za eléva do vtedy najprestížnejšieho československého odborného mesačníka, časopisu Architekt – a tak sa začalo moje profesné spojenie s týmto krásnym odborom, ktoré trvá dodnes. A začiatky ale neboli ľahké ani tam. Vedel som, že musím rozprávať a písať po česky, tak som sa učil pravopis z korektúr a hovorený jazyk testoval na spolužiakoch a kolegoch. Musím sa pochváliť, že dnes hovorím po česky úplne bez prízvuku, ani rodení Česi nepoznajú, že som Slovák. Pre ilustráciu – aj na Marošovi Kramárovi sa to poznať dá... (smiech).
Od eléva k manažérovi ale vedie dlhá cesta...
Záleží na schopnostiach (smiech)! Pravdou je, že po odchode z Architekta som strávil 13 rokov v slovensko-českom vydavateľstve pôsobiacom na českom trhu, najskôr ako šéfredaktor časopisu HOME a postupne i ďalších,a pri odchode som zastával de facto podobnú pozíciu ako dnes. Pred štyrmi rokmi prišla ponuka priviesť späť do života moju osudovú lásku, s novým vydavateľom a pozmeneným názvom ARCHITECT+. Podarilo sa nám z neho vybudovať najúspešnejší, a dovolím si tvrdiť, že i najprestížnejší a mimoriadne kvalitný, titul zameraný na českú (a slovenskú) architektúru a architektov. Ďalšie časopisy a zodpovednosť prichádzali tak nejak automaticky... Pridali sa knihy, s kolegyňou Zuzanou Melicharovou sme napísali veľmi úspešnú knižku s (neprekvapivým) názvom Architekti. Dnes vydávame dve-tri knižky ročne, rozvíjame časopisy a premýšľame o ďalších...
Za najväčší úspech považuje Matej svoje deti.
Foto: archív Mateja ŠišolákaPolovicu života ste prežili v Bratislave, druhú v Prahe. Ak porovnáte tieto dve mestá a život v nich, čo vám vychádza?
Bratislava je moje rodné mesto. Vždy to bude veľká láska. Mal som ju rád, keď som ako študent objavoval jej zadné dvory, zavreté tunely, neprístupné vnútrobloky. Dodnes sa teším, keď ju môžem ukázať svojim blízkym priateľom z Čiech – pretože mať rád Bratislavu nie je úplne jednoduché. Pred pár rokmi som trošku ilúzie stratil, zdalo sa mi, že sa vulgarizuje... Dnes so súčasným primátorom vidím pozitívnu zmenu. Praha je zasa miesto, kde žijem. Bola kulisou môjho profesného zrenia, osobnej zmeny zo študenta v rodiča... Najväčšou výhodou Bratislavy je, že každý každého pozná. Najväčšou nevýhodou – to isté... Praha je o čosi anonymnejšia a v tomto duchu slobodnejšia, čo mi vyhovuje.
Mnohí Slováci, ktorí žijú v Čechách, jednoducho skonštatujú, že sa tu žije lepšie. Vľúdnejší ľudia, fungujúcejšie úrady a vôbec všetko. Vidíte to podobne?
To je do značnej miery klišé. Pamätám si, ako som začiatkom tohto storočia v rámci víkendovej návštevy Slovenska vybavil v nákupnom centre banku, poštu... Česi to nechápali – a trvalo to pekných pár rokov, kým „nás“ v tomto dobehli. Vezmite si aj takú drobnosť, ako je elektronická diaľničná známka, ktorá na Slovensku funguje. To sú však také veci, na ktoré je menšia krajina možno lepšie pripravená. Úrady tvoria úradníci a tí sú vľúdnejší i menej vľúdni tam i tam. V čom má ale Česko obrovskú výhodu, je dvojnásobná veľkosť. Krajina má – laicky povedané – dvakrát tak veľkú peňaženku. Čo Čechom môžeme len závidieť, je podpora kultúry, športu... Som aktívny v baseballe, na Slovensku som v roku 1995 zakladal úplne prvý čisto baseballový klub Fighting Flies Bratislava – a to, čo sa dáva na rozvoj amatérskeho a mládežníckeho športu na Slovensku a v Česku, sú úplne iné disciplíny. Takže v tomto smere sa v Česku žije isto o niečo lepšie.
Baseball, venujete sa mu už dlhé roky, patrili ste k jeho priekopníkom na Slovensku. Čím vás uchvátil?
Baseball som začal hrať vo chvíli, kedy ho na Slovensku zakladali. De facto úplne prvú baseballovú sezónu, ktorú sme odohrali na škvare, vo vlastnoručne skrátených doktorských nohaviciach. Pamätám si, že loptičky boli také vzácne, že keď sa roztrhali, naučil som sa ich so šidlom opravovať..., doma som si vyrábal pálku z násady na krompáč... Len pre ilustráciu, reč je o roku 1991... Baseball je fascinujúca hra, len do nej preniknúť. Za mňa osobne je to mimoriadna kombinácia sily, rýchlosti, ale i inteligencie.
Baseball je Matejovou srdcovou záležitosťou. Povedzte mi, že zajtra je zápas, a som na lavičke prvý, smeje sa.
Foto: archív Mateja ŠišolákaPredtým som hrával priemerne futbal – koľkokrát sa stalo, že zápas odohráte nemastne-neslane a nikto vás nepochváli, ale ani vám nevynadá, môžete sa skrývať za ostatných. Naopak, ak nemáte ostré lakte, môžete mať talent, ale nepresadíte sa. Na baseballe, keď na vás letí odpal, nikto nepríde a neukradne vám ho, vy ste ten, na kom závisí úspech tímu. Keď stojíte s pálkou v ruke proti nadhadzovačovi, ktorý hádže loptičku tak rýchlo, že na vašu reakciu ostávajú zlomky sekúnd, je zodpovednosť za tím len a len na vás. No ale najlepšie je, že kombináciou týchto individuálnych výkonov sa tvorí hra celého tímu. Vyhráva či prehráva celý tím. Nie jednotlivci. Baseball je tímový šport.
Navyše, mne osobne baseball veľmi pomohol i po ľudskej stránke. Nikdy som nebol nejak extrémne priebojný a tu som mal možnosť ukázať, čo vo mne je. Tak táto láska začala a dodnes pretrvala 30 rokov.
Pre väčšinu ľudí je to len okrajový šport, „americká zábavka“, ktorá u nás nemá tradíciu. Čo by ste im na to povedali?
Baseball je na prvý pohľad ukrutne nudný šport. Kedysi som to mal tendenciu ľuďom vyvracať, ale dnes už to nerobím... (smiech). Jeho čaro totiž tkvie – okrem efektných zákrokov a homerunov, ktoré občas vidíte i v zostrihoch našich televízií – v tom, čo sa tam deje, keď sa „nič nedeje“. Psychologická hra medzi nadhadzovačom a pálkarom, keď obaja premýšľajú ako prekvapiť jeden druhého... – je to ako trojhodinový penaltový rozstrel vo finále majstrovstiev sveta vo futbale. Navyše, je dokázané, že na najvyššej úrovni je šanca, že dokážete trafiť guľatou pálkou guľatú loptičku, ktorú na vás z necelých 18 metrov hádže súper rýchlosťou okolo 160 km/h, úplne mimo ľudské schopnosti. A napriek tomu sa tak deje a nezriedka ten nadhod končí sto metrov od pálkara za dvojmetrovým plotom. Baseball je mágia.
Baseball ste hrávali v Bratislave, neskôr aj v Prahe, dnes ste trénerom. Aké ambície máte na tomto poli?
Ako hráč som si svoj vrchol zažil na prelome storočí, keď som sa takmer každý víkend z Prahy vracal na Slovensko a vyrážal na zápasy do Chorvátska, Maďarska... Práve preto, že som syna po zlých skúsenostiach s futbalom priviedol do baseballového klubu SaBaT Praha, vrátil som sa postupne k hraniu i trénovaniu. Odohral som pár sezón po boku o dvadsať rokov mladších hráčov v druhej českej najvyššej súťaži – baseball totiž umožňuje relatívnu dlhovekosť. Počas hrania som trénoval naše mládežnícke tímy, napríklad „pražský výber“ na európskej kvalifikácii medzinárodnej organizácie Little League, kde nám postup na celosvetové finále unikol len o jeden zápas... Neskôr som sa venoval i ženám – softballistkám – a pred tromi rokmi som začal trénovať mužský A-tím SaBaTu. A kvôli tomu aj skončil s aktívnym hraním – i keď za „béčko“ by som mohol nastúpiť kedykoľvek (úsmev).
V úlohe trénera sa cíti dobre.
Foto: archív Mateja ŠišolákaV trénerskej roli sa nám podarilo na rok pozrieť do najvyššej súťaže a po návrate do druhej ligy sme ju tohto roku s absolútne najmladším tímom vyhrali. Ambície som mal vždy tie najvyššie, snažím sa robiť veci naplno, takže rád by som SaBaT opäť priviedol do českej extraligy a pár rokov v nej vydržal na čo najvyšších priečkach. Máme šikovnú a talentovanú mládež, prial by som si, aby mohla prejaviť svoju lásku k športu aj v dospelom veku v našom drese.
A čo iné športy? Ostáva priestor aj na ne?
Dnes behám – a viem, že keby som sa osudovo nezamiloval do pálky a loptičky, tak behávam dlhé trate na veľmi dobrej úrovni. Ako každý mestsky zakotvený štyridsiatnik pravidelne cvičím a občas nepohrdnem nejakým spestrením, napríklad golfom či lyžovaním. Ale povedzte mi, že je zajtra baseballový zápas, a som na lavičke prvý.
Vyzerá, že toho máte vcelku veľa, aspoň pracovne. Ako to celé stíhate?
Moje krédo bolo vždy, že deň má 24 hodín... a potom je ešte noc... Určite najviac „bité“ sú v tomto smere deti, aj keď sa im to snažím vynahrádzať. Ale úprimne, tu cítim asi najväčšiu slabinu.
S manželkou ste obaja Slováci, vaše deti sa narodili v Česku. Kde je ich domov, za koho sa považujú?
Deti sú Slováci ako repa. A vždy budú. Domov neriešia, ale veľmi často a radi cestujú na Slovensko. Syn nastupoval v slovenskej baseballovej reprezentácii. Dcéra dokonca uvažovala, že pôjde na Slovensko na strednú školu. A keď pozeráme hokej, je to jednoznačné. Nie sme žiadni „hejslováci“ a deti si občas nejaké narážky vypočujú, ale stále sa cítia ako Slováci. Myslím, že je to sebavedomá, zdravá a dospelá hrdosť.
V práci i na sociálnych sieťach komunikujete v češtine. Doma, predpokladám, slovensky. V akom jazyku vám idú myšlienky?
Známi sú vždy fascinovaní, akým spôsobom medzi jazykmi prepínam. Takže – so Slovákmi komunikujem slovensky, s Čechmi česky, častokrát i v rámci jedného stola. S myšlienkami je to podobné. Pokiaľ sa viažu na slovenské korene – geograficky, rodinne – bežia po slovensky. Pracovné úvahy sa automaticky formujú v češtine.
Uvažujete občas aj o návrate na Slovensko?
Párkrát som o tom uvažoval, mám tam silné rodinné väzby. Deti sa tak isto cítia dobre u starých rodičov. Ale vždy som si vravel, že sa na Slovensko vrátim vo chvíli, keď mu budem mať čo dať a nie z neho brať. Takto som sa napríklad vrátil a dva roky trénoval slovenskú žiacku reprezentáciu. Neustále premýšľam o presahoch tým smerom. Ale ktovie, možno skončím niekde úplne inde...
