Naši predkovia sa o bábätká starali najlepšie ako vedeli, žiaľ, nebolo to vždy v súlade s ich skutočnými potrebami. Ilustračné foto slovenskej dedinskej izby v skanzene v Pribyline.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcTam to bolo skôr naopak, bábätkám prvé okamihy na tomto svete sťažovali, aj keď, samozrejme, nie úmyselne. „Konali v súlade s vtedajšími poznatkami, snažili sa robiť najlepšie ako vedeli,“ vraví etnologička Katarína Nádaská.
Dnes vieme, že bábätko po narodení potrebuje byť v kontakte koža na kožu so svojou matkou. Jej telo mu zabezpečuje udržiavanie vhodnej teploty, podporuje všetky životné funkcie, upokojuje ho a vytvára podmienky pre bezproblémové dojčenie. Napriek tomu však ani dnes nie je okamžitý a neprerušený kontakt koža na kožu samozrejmý, personál sa neraz radšej spolieha na prístroje. Nezaoberali sa ním ani naši predkovia, tí zasa viac verili magickým obradom. A tak ako sa dnes v pôrodnici o bábätko po narodení rutinne stará personál, v minulosti sa o novorodenca namiesto matky tiež v prvých minútach starali iní.
„Bábätko po príchode na svet zvykli babice dávať na pec alebo pod ňu, aby sa mu dobre vodilo, aby bolo silné a zdravé,“ približuje etnologička Zora Mintalová Zubercová v knihe Tradície na Slovensku. Samozrejme, najprv mu prerezali pupočnú šnúru a zaviazali domácou priadzou. Bábätko pôrodná babica prevrátila dolu hlavou, aby z neho stiekla plodová voda, prípadne mu vyčistila ústočká od hlienu.
Potom mu pripravili kúpeľ, ktorý dieťa absolvovalo ešte predtým, než si ho matka mohla prvý raz privinúť. Kúpeľ pre novorodenca je pritom podľa dnešných poznatkov nevhodný, odborníci radia dieťatko nanajvýš jemne utrieť a ponechať mu na telíčku zvyšky novorodeneckého mazu, ktorý ho chránil v maternici. Svoj zmysel má totiž aj mimo nej – chráni pred baktériami, chladom a je zdrojom pre tvorbu mastných kyselín.
Naši predkovia však prvé kúpanie považovali za veľmi dôležité pre neskorší osud dieťaťa. Ako opisuje Zora Mintalová Zubercová, v minulosti bábätku podľa jednotlivých regiónov do korýtka na prvé kúpanie pridávali cukor či med, aby malo sladký život a bolo obľúbené, soľ, aby bolo potrebné, kúsok chleba, aby bolo prajné, varené vajce, aby bolo zdravé a okrúhle, prípadne peniaze, aby bolo bohaté. Proti zlým silám ich mali chrániť bylinky, kvapky svätenej vody a ďalšie úkony.
Kúpeľ novorodenca napriek škodlivosti pretrvával u nás mnoho generácií, prakticky len v posledných desaťročiach sa od neho upúšťa.
Ním to ale nekončilo, obrady pokračovali. Zora Mintalová Zubercová vo svojej knihe uvádza, že okúpané bábätko potom babica zväčša prežehnala a natierala. Niekde maslom, aby bolo silné, inde na nohách a čele husacou masťou, aby bolo odolné proti zime. Bábätko sa ukladalo na pec, aby bolo tučné ako pec. Napokon ho zabalili do tenkého vankúša z peria a obtočili povojníkom. „Všetky práce okolo dieťatka sa mali vykonávať potichu a bez náhlenia,“ pripomína etnologička.
Potom sa babica a prítomné ženy postarali o matku. Tú tiež umyli, prezliekli do čistého, učesali, vymenili plachtu, obliečky a až potom žena konečne dostala do náručia svoje dieťa. Dôležité prvé chvíle však boli premárnené a o kontakte koža na kožu či aspoň bez bariéry zavinovačky nemohla byť ani reč.
Takto však dieťa bolo nachystané na ďalší dôležitý obrad – a to, aby si ho mohol prísť zobrať na ruky jeho otec, aby ho ako prvý pobozkal a tým uznal za člena rodiny. Potom už zostávalo v starostlivosti matky, kým otec alebo babica išli oznámiť radostnú zvesť o narodení budúcim krstným rodičom a ostatným známym.
