Lucie Zídková priznala šediny naplno.
Foto: archív Lucie ZídkovejOdhodlanie odhaliť svoje šediny sa pretlo s obdobím, keď vo svojom živote robila veľké zmeny. Ako vraví, so striebornou hlavou sa jej uskutočňujú oveľa ľahšie. Lucie sa tak zaradila k rastúcemu počtu žien, ktoré už svoje sivé vlasy skrývať nechcú. O skúsenostiach s novým vzhľadom píše na svojom facebookovom blogu Šedá je dobrá. V rozhovore si autorka s Luciou tyká, pretože sú to bývalé kolegyne.
Aký posledný zážitok spojený so svojimi šedivými vlasmi máš?
S vlasmi to úplne nesúvisí, hoci trochu predsa len áno. Na našej chate sme ubytovali Ukrajinky s deťmi, už sú tam tri mesiace a až doteraz si mysleli, že mám 37 rokov. Boli veľmi prekvapené, že som staršia o desať rokov. Uvedomila som si, že obavy zo zostarnutia, ktoré sa so šedivými vlasmi spájajú, možno nie sú až také opodstatnené. Že príčina toho, či človeka vyzerá mlado alebo staro, je v niečom inom. Starým človeka nerobia šediny, ale choroby, starosti, smútok, osamelosť.
Zážitkov mám viac ako dosť. Ľudia sa ma často pýtajú, ako som docielila toho, že mám takú nádhernú farbu vlasov. Myslia si, že ich mám nafarbené. Prípadne nechápu, prečo som zvolila práve sivú farbu. Vôbec ich nenapadne, že vlasy mám takto prirodzené.
Máš aj negatívne reakcie? Povedal ti niekto, že vyzeráš staršie?
Reakcie mám zväčša pozitívne, od cudzích ľudí som nemala ani jednu negatívnu. Keď som sa rozhodovala, či si mám nechať šedivé vlasy, zverejnila som na Facebooku fotografiu s vlasovými odrastmi v tej najhoršej fáze, keď sú dlhé asi päť až sedem centimetrov. Opýtala som sa ľudí, či mám ísť do šedín a asi dve tretiny z nich ma podporili. Len jedna tretina hovorila, že budem vyzerať staršie. Zaujímavé pritom bolo, že v tejto druhej skupine bolo viac žien, muži mi sivé vlasy odporučili.
Negatívne reakcie som mala výhradne vo svojej rodine. Hlavne moja 85-ročná mama, ktorá sa celý život farbí a prestala len prednedávnom, nesúhlasila. O sivé vlasy som sa pred definitívnym rozhodnutím pokúšala niekoľkokrát a vždy mi hovorila, že je to hrozné a žena sa má predsa snažiť vyzerať dobre. Odpovedala som jej, že ja nechcem pôsobiť zanedbane, ale mojím zámerom je vypadať pekne taká, aká v skutočnosti som.
Striebro Lucii svedčí.
Foto: archív Lucie ZídkovejHovoríš, že muži ťa v rozhodnutí prestať sa farbiť skôr podporili. Môže sa však muž na ulici obzrieť za ženou so šedivými vlasmi?
To je otázka priamo na telo. Mám pocit, že muži sa teraz za mnou otáčajú menej, ale s akou dobou to porovnávam? Pred tromi rokmi, ešte pred covidom, som bola mladšia a oveľa viac som chodila po meste. Teraz chodím menej, a tak celkom logicky zaznamenávam aj menej záujmu. Je však možné, že by to tak bolo, aj keby som mala vlasy nafarbené. Predsa len som už v takom veku. Za päťdesiatničkou sa bežne muž s obdivom neotočí.
Taká prezidentka Čaputová má 49 rokov a muži sa za ňou určite stále otáčajú.
Sú také výnimky, ja k nim nepatrím. Nemôžem však povedať, že by ma to trápilo.
Je teda pravda, že žena so šedivými vlasmi už mužov nedokáže osloviť?
Čo sa týka otočenia za ženou, to je pudová záležitosť. Ani ja sa neobrátim za bežným päťdesiatnikom, ale moje oči spočinú na oveľa mladšom mužovi s vypracovaným hrudníkom (úsmev). Vôbec si však nemyslím, že by sa do ženy so šedivými vlasmi nedokázal muž zamilovať, ak má možnosť sa s ňou viac rozprávať a viac ju spoznať. V tom farba vlasov rolu nehrá a taká žena nemá menšie šance sa zoznámiť.
Odvážila som sa čeliť stereotypom vo svojom správaní.
Keď si sa rozhodovala, či do toho ísť, chcela si zistiť, ako v skutočnosti vyzeráš. Mala si pocit, že niečo skrývaš sama pred sebou. Čo to bolo?
Bol to experiment. Pozrieť sa pravde do očí a zistiť, ako skutočne vyzerám a ako sa na mňa bude pozerať svet, keď spolu so mnou odhalí pravdu. Moje odhodlanie prestať sa farbiť súviselo aj so zmenami, ktoré sa diali v mojom vnútri. Až po štyridsiatke som sa odvážila čeliť rôznym stereotypom vo svojom správaní a v reakciách na druhých ľudí. Učím sa z týchto stereotypov vystupovať, pretože mi neprospievajú.
Aké sú to stereotypy?
Začala som si viac strážiť rovnoprávnejšie rozdelenie úloh v domácnosti a v starostlivosti o deti. Svojmu mužovi som na rovinu povedala, čo podľa mňa nefunguje a ako by som to chcela. Vedela som, že to bude ťažké, pretože on je nastavený skôr tradične. Musela som prehodnotiť aj svoj vzťah s mamou, pretože tiež nebol rovnoprávny. Myslím, že rozhodnutie ukázať šedivú hlavu sa u väčšiny žien stretne s obdobím, keď o niečom premýšľajú a niečo chcú vo svojom živote zmeniť. Nepovedala by som, že je to len estetický krok, nie je to len o vlasoch.
Veľa žien žije v stereotypoch, ktoré im dobre nerobia.
Na stereotypoch, ktoré som prijala dávno v detstve, stále pracujem, ten proces asi nebude nikdy ukončený. Učím sa, že nie každému sa musím zapáčiť, nemusím byť ku každému dobrá, vyhovieť. Trénujem si slovíčko nie, čo je pre mňa veľmi ťažké, pretože som veľmi výkonný človek, ktorý vždy zvládal všetko. Už si však hovorím, že prišiel čas spomaliť a požiadať o pomoc. Vedieť povedať, že nevládzem. V týchto zmenách by som pokračovala, aj keby som si vlasy naďalej farbila. Mám však pocit, že so šedivými vlasmi mi to ide lepšie. Je to vonkajšia manifestácia mojej vnútornej premeny.
Bláznivé leto.
Foto: archív Lucie ZídkovejPripadáš si ako sivovlasá atraktívne?
Áno, rozhodne si pripadám atraktívnejšia v porovnaní s tým posledným obdobím, keď mi kaderníčka vlasy odfarbovala na stále svetlejšie a svetlejšie, až som zrazu bola vpredu skoro blond. A to som si teda nepripadala vôbec príťažlivo. Vlasy boli mŕtve, chemlonovité. Nebola som to ja, nie som prirodzená blondína, ale bruneta. Kaderníčka ma ale presviedčala, že mám ísť do blond, pretože potom nebudú odrasty tak vidieť. Keď teraz môžem pohodiť svojou prirodzenou kučeravou šedivou hrivou, cítim sa oveľa lepšie. Roky som pritom nechodila s rozpustenými vlasmi, aby mi neboli odrasty vidieť...
Tvoj manžel nebol spočiatku z tvojho rozhodnutia nadšený, dnes ťa v šedivých vlasoch veľmi podporuje.
Na začiatku sa zrejme zľakol, že skokovo zostarnem. Nemal v okolí žiadny príklad, že to tak nemusí byť. Keď však videl, že sa nič nemení a ja sa v tom cítim dobre, názor zmenil. Mala som slabšie chvíľky, keď som si chcela vlasy nafarbiť, a on mi vtedy hovoril, aby som to nerobila. „To nemôžeš, už je to tvoja značka,“ presviedčal ma. U detí to bolo to isté. Najskôr nechceli, teraz už šedivú mamu vnímajú bez problémov.
Nepovažujú ťa ľudia niekedy za ich babičku?
Raz sa mi to skutočne stalo a nič príjemného (úsmev). Nebola som však z toho v depresii, ani ma to neprinútilo zmeniť svoje rozhodnutie. Trávili sme vtedy so synmi čas na horách a v ubytovaní som vyliezla von na chodbu nenalíčená, neučesaná a v teplákoch. Ak sa žena neupraví, naozaj potom môže vyzerať na 55 rokov. No a 55-ročná žena je pokojne babičkou desaťročného dieťaťa (úsmev).
Vravíš, že úprava zovňajšku hrá dôležitú rolu. Aké máš osobné tipy a triky, aby si vyzerala mlado?
Absolútnym základom je červený rúž. Druhou vecou je mladistvé oblečenie, na to si dávam naozaj veľký pozor a oblečeniu venujem asi aj viac času ako predtým. Avšak nie je to nič zložitého. Dokonca zábava, keď človek zistí, že mu zrazu svedčia farby, ktoré mu nikdy nesvedčili. Celý život si myslíš, že ti nejde svietivo žltá a zrazu áno. Niektoré farby však aj ubudli, napríklad hnedá sa k sivým vlasom veľmi nehodí. Mladistvým oblečením v mojom podaní sú džínsy, tričko, džínsová bunda, batôžtek namiesto kabelky. Takto som ale chodila aj predtým. Nemám rada „dámičkovskú“ módu, myslím, že sa inak nebudem obliekať ani v osemdesiatke.
V časoch, keď si Lucie farbila vlasy.
Foto: archív Lucie ZídkovejČo pre teba bolo v procese „odfarbenia sa“ najťažšie?
Najnáročnejšie bolo prekonať strach, že budem vyzerať oveľa staršie. Vždy mi však pomohlo, keď som si uvedomila, že vlasy si vždy môžem nafarbiť. Náročná bola fáza, keď mali odrasty tých päť centimetrov a ľudia si mohli myslieť, že na seba úplne kašlem. Obdobie covidu a karantén, keď sme boli všetci doma a von chodili len obmedzene, mi veľmi pomohlo, myslím, že inak by som to nedokázala.
Čo môžu ženy získať, ak si vlasy prestanú farbiť a šediny priznajú?
Začnem od praktických vecí. Získajú veľa času, pretože nebudú musieť chodiť tak často ku kaderníčke. Samozrejme ku kaderníkovi chodím aj naďalej a užívam si, že ma v mojom rozhodnutí podporil. To je totiž veľmi dôležité. Ak máte kaderníčku, ktorá vám bude sivé vlasy vyhovárať, veľmi pravdepodobne sa jej nevzopriete. Ušetríte aj peniaze, pretože farby na vlasy lezú do peňazí. Nebudete ani stále musieť myslieť na to, či máte sprej na dofarbenie odrastov. Skrátka vám odpadne jedna vec, ktorú si musíte neustále strážiť podobne ako holenie nôh.
Len praktickými vecami to však nekončí.
Získate veľkú slobodu, keď si uvedomíte, že vaša identita nespočíva vo farbe vlasov. Môžete sa rozletieť do všetkých strán. Zistíte, že svet sa nezrútil a vy sa s ním môžete dokonca hrať. Svoje rozhodnutie vnímam ako takú hru so sebou samou aj svetom. Baví ma pozorovať reakcie ľudí a skúmať, ako ich vnímam. Na to však musíte mať aj trošku provokatívnu povahu, čo ja mám. O to je to jednoduchšie. Rada sa vystavujem nezvyklým situáciám, v minulosti som napríklad sama cestovala do cudziny a musela som si poradiť. Raz v Nemecku, raz v Kanade. Veľa ľudí mi povedalo, že nie je možné, aby som nosila svoje sivé a kučeravé vlasy voľne rozpustené, pretože budem ako indiánska babička. Zvlášť keď si ešte dám dlhé náušnice. Tak som si povedala: „Zaujímavé. Som zvedavá, ako budem vyzerať ako indiánska babička, to vyskúšam.“
Ako sa cítiš ako indiánska babička?
Skvelo. V istom zmysle som bola indiánskou babičkou vždy. Myslím, že mám starú dušu. Odmalička som stále o všetkom až príliš premýšľala a rada sa bavila s dospelými. Bola som také to premúdrené decko, ktoré je rado samo. Potom som mala obdobie veľmi spoločenské, ale teraz sa k tej premýšľavej samote zasa s chuťou vraciam.
Mať sivé vlasy je veľmi oslobodzujúce. Už sa nesnažím zapáčiť mužom, aj keď to neznamená, že ma neteší vyzerať dobre. Stále sa maľujem, premýšľam o svojom zovňajšku. Nerobím to však primárne kvôli mužom. Tak pre koho to robím? Žeby pre seba? Pretože sa mi to páči. Je však možné, že tento pocit prišiel s vekom a vlasy v tom nehrajú rolu. Ženy často vravia, že staroba v mnohom oslobodzuje, hoci v inom, samozrejme, robí život ťažším.
Ak chcete skúsiť sivé vlasy, jednoducho to urobte.
Ak sa rada vystavuješ nepohodlným situáciám, ako zareaguješ, keď ťa v metre prvýkrát pustia sadnúť si?
Záleží, kto to bude. Ak mladý človek okolo 20 až 30 rokov, poďakujem a vďačne si sadnem. Veď prečo nie? Asi by ma však zarazilo, ak by ma pustil sadnúť si päťdesiatnik, to už by som sa nad sebou musela zamyslieť (úsmev).
Myslíš, že niekedy v budúcnosti môžeš ešte svoje rozhodnutie zmeniť?
Môže sa stať, že si dám na hlavu ružový preliv, ale že by som sa mala vrátiť k farbe, to si nemyslím.
Prečo sú pre človeka vlasy tak dôležité? Známy český televízny moderátor Tomáš Drahoňovský sa zveril, ako sa veľmi ťažko vyrovnával so stratou vlasov, mihalníc a obočia, ktoré mu vzala choroba.
Ťažko povedať, prečo sú vlasy súčasťou našej identity, pravdou však je, že je to v nás veľmi hlboko zakorenené. Nielen Tomáša Drahoňovského, ale aj každú ženu po chemoterapii vezme, keď stratí vlasy. Vyrovnávala by som sa s tým veľmi ťažko určite aj ja. Strata vlasov veľmi zmení výzor človeka, často ho nepoznávajú ani kamaráti a známi. Aj on sám si musí zvyknúť na svoju novú podobu. Je to veľký zásah do podstaty človeka. Neželanú stratu vlasov si síce ľudia dokážu racionálne prekryť, ale dá im to dosť práce. Situácia Tomáša Drahoňovského alebo chorých žien sa s tou mojou porovnávať nedá, ja som si sivé vlasy vybrala dobrovoľne.
Ak by len od teba záviselo, či sa nejaká žena rozhodne do šedín ísť, čo by si jej odkázala?
Nech to skrátka skúsi. Uvidí, ako sa v tom bude cítiť. K farbe sa predsa môže vždy vrátiť. Nemusí sa báť, že ju šediny zostaršia. A ak by aj áno, proti tomu sa dá rôznymi prostriedkami bojovať.
Priznám sa, že sama premýšľam, čo urobím, keď u mňa začnú šediny prevládať. Či si nechám vlasy prvýkrát v živote nafarbiť alebo sa tiež pozriem pravde do očí.
My ženy máme tendenciu vyčítať si kadečo. Aj to, že šedivieme a starneme. Snažíme sa maskovať to farbou na vlasy. Potom však zistíme, že v spoločnosti existuje istá módna vlna, ktorá velí šediny priznať a zasa si vyčítame, že nie sme schopné prirodzeného vzhľadu. Ako to, že ja nemám odvahu vystaviť svoju striebornú hlavu, keď iné ženy ju majú? Myslím si, že tieto výčitky sú veľkou chybou. Je fantastické, že máme k dispozícii výdobytky chemického priemyslu a môžeme si vlasy nafarbiť, ako len chceme. Pokojne na ružovo. Pravdou je, že nie každému sivá svedčí, nemusí mu korešpondovať s farbou pleti, nie každý sa v tom cíti. Hĺbky svojej duše môže žena pokojne objavovať aj s nafarbenou hlavou.
Lucie Zídková (47) je novinárka. Vyštudovala bohemistiku a prekladateľstvo/tlmočníctvo z nemčiny na Karlovej univerzite v Prahe. Pracuje ako editorka časopisu pre ženy Marianne. Žije v Prahe, má dvoch školopovinných synov. Píše blog pre ženy, ktoré sa prestali farbiť Šedá je dobrá. Ženám, ktoré uvažujú, či priznajú svoje šediny, odporúča i facebookovú stránku Stříbrovlásky.
Slávne sivovlásky
Nehanbiť sa za svoje šediny, tento trend zasiahol aj svet slávnych. Azda najznámejšou ženou, ktorá svoju sivú hlavu vystavuje hrdo na obdiv, je americká herečka Andie MacDowell (64). Zažiarila napríklad vo filme Štyri svadby a jeden pohreb a v minulosti bola aj vyhľadávanou modelkou. Dnes stavila na prirodzený vzhľad. Všetkým kritikom odkazuje: „Nechápem, prečo majú s mojimi sivými vlasmi problém, a pritom šediny Georga Clooneyho sú úplne v poriadku...”Šedivých vlasov sa neboja ani britská herečka Helen Mirren (77), americká herečka Jamie Lee Curtis (63) či ďalšie herečky pôvodom z USA Diane Keaton (76) alebo Jane Fonda (84). Z mladších žien je to priateľka amerického herca Keanu Reevesa, výtvarná umelkyňa Alexandra Grant (49). Keď sa so sivými vlasmi začala objavovať po boku herca, vzbudzovala silné reakcie. Spolu im to však veľmi svedčí, čo poviete?
Keanu Reeves s Alexandrou Grant.
Foto: SITA/AP
Andie MacDowell.
Foto: Joel C Ryan
Helen Mirren.
Foto: Reuters
Jamie Lee Curtis.
Foto: SITAUkážky z blogu Lucie Zídkovej Šedá je dobrá
„Som pre ľudí hádankou. A páči sa mi to.“„V živote som nebudila takú pozornosť ako v posledných mesiacoch. Ľudia sa nepozerajú. Ľudia priam civia. A pýtajú sa. Ženy i muži. Obdivujú moju „odvahu“ – aj keď ja si odvážna fakt nepripadám, rozhodne nie preto, že som prestala používať farbu na vlasy. Ženy si ma obzerajú zo všetkých strán, muži sa zdajú byť trochu zaskočení: stará nevyzerá, postava ujde, má tenisky, batôžtek, červený kabát, ale čo tie vlasy?
V chorvátskom Dubrovníku.
Foto: archív Lucie ZídkovejInými slovami: nedostatku záujmu a neviditeľnosti sa báť nemusíte. Záleží ale na tom, aký druh pozornosti vám vyhovuje. Ak ten, keď sa za vami muži otočia a hvízdnu – tak ten v mojom prípade neprichádza. Ale ja som tento typ reakcií nevyvolávala nikdy, takže vlastne ani neviem, o čo prichádzam. O to je to pre mňa jednoduchšie. Dokážem si predstaviť, že ak je žena zvyknutá na také to neustále primitívne balenie, môže jej to chýbať.
Pretože v šedých vlasoch môžete byť stále krásna. Môžete byť elegantná. Šarmantná. Sexi.
Ale je to farba spojená so starnutím. Nič na tom nemení ani fakt, že ste začala šedivieť v dvadsiatich. Podprahovo sivá aj napriek tomu, že vám svedčí viac ako všetky farby, čo ste doteraz vyskúšala, vysiela signál: som stará, som neplodná. Aj keby to tisíckrát nebola pravda. Takže sa musíte rozhodnúť, či vám to bude prekážať.“
„Nepotrebujem potvrdenie, že za to ešte stojím.“
Dobrý rúž a mladistvé oblečenie. Tak budete aj ako sivovlasá vyzerať mladšie.
Foto: Lucie ZídkováVeľa otázok, na ktoré bola jedna odpoveď: skúsiť to.
Začiatok experimentu za mňa stanovil covidový lockdown, čo je pre mňa úplne typické. Na rázcestiach ma zvyčajne postrčí niekto alebo niečo zozadu, pretože inak by som na nich stála dodnes. Kaderníctva sa zatvorili, ja som sa zatvorila doma na home office a mohla som to skúsiť bez strachu, že ma niekto odsúdi.
Deti sa síce najskôr čudovali, mužova prvá reakcia bola: „No to snáď nie!“, ale postupne si zvykli. Muž je dnes jedným z mojich najväčších podporovateľov a aj chlapci sa so striebornou matkou zmierili.“
