Michaela a Vlastimil Černí. Vždy dokonale zladení.
Foto: FB Gender blenderAko vás vnímajú ľudia na ulici? Keď sme spolu išli dolu pražským Václavským námestím, nevšimla som si, že by ste budili pohoršenie alebo nejaký väčší záujem.
Vlastimil: V rozhovoroch sa na to novinári často pýtajú a už dopredu si myslia, že v Česku máme zväčša negatívne ohlasy a v západnej Európe lepšie. Je to však rovnaké tu i tam. Nepriaznivých reakcií v skutočnosti veľa neregistrujeme. Napríklad dnes ráno som išiel metrom do práce. Jedna cudzinka sa ku mne naklonila a anglicky mi povedala, že mi to veľmi svedčí. Vzápätí vystúpila. Po vystúpení v televíznej show moderátora Jana Krausa sa mi stáva veľmi často, že s niekým okolo seba len preletíme, no aj tak mi stihne pochváliť oblečenie.
Dovtedy to bolo inak?
Vlastimil: To, ako nás vnímajú ľudia na ulici, sa zmenilo výrazne. Nečakali sme, že vystúpenie v televízii bude mať taký ohlas. Dovtedy sme pre väčšinu ľudí boli úplne exotickí, neočakávali, že niekoho takého môžu stretnúť. Mali zafixované, že keď je muž oblečený v sukni či šatách, tak musí byť automaticky homosexuál a nedokázali si predstaviť, že by mohol mať normálne manželku a deti. Od pozvania do televízie nás ľudia spoznávajú a považujú nás tak trochu za dobrých známych, kamarátov, ktorých sa neboja osloviť a pochváliť. Napríklad krátko po televíznej skúsenosti sme niečo kupovali v obchode, pani za pokladňou po nás pokukovala a keď sme platili, hovorí: „Ja som vás videla v televízii, ste to vy, že?“
Michaela: Na otázku, či ste to vy, sa inak dosť hlúpo odpovedá, že nie. Pretože vždy sme to my, je len otázka, koho tým dotyčný myslí (smiech).
Užiť si jar v Prahe.
Foto: FB Gender blenderVlastimil: My nie sme naozaj známi, sme len rarita. Dnes však úplne chápeme snahu rôznych skutočne slávnych ľudí robiť sa na ulici neviditeľnými, pozerať dolu, nevyhľadávať očný kontakt. Keď si ja oblečiem nohavice, nikto nás už nespozná, splynieme s davom. Herec či spevák si však tvár nestrhne. Istý herec, ktorý u Jana Krausa vystupoval pred nami, hovoril, že keď niekam príde, neustále sa s ním chce niekto rozprávať a nemá chvíľu pokoja. A čo taký pán Chudík, keď s ním babičky riešili dokonca svoje zdravotné problémy, pretože je to predsa pán primár Sova?
Nohavice sú teda vstupenkou do anonymity.
Vlastimil: Rýchla únikovka. Napríklad syn mal teraz v sobotu maturitný ples. Na akcie detí chodím vždy v obleku, aby som nestrhával pozornosť na seba, pretože je to ich udalosť, nie moja. A fakt je, že vás v nohaviciach nikto neregistruje, okrem namaľovaných nechtov, samozrejme, tie si všimne každý. Dokonca na tom plese ma nespoznala ani vlastná žena (smiech).
Michaela: Išiel okolo mňa nejaký muž, dotkol sa ma a normálne som sa zľakla. Hovorím mu: „Ježiš, to si ty.“ Nie som zvyknutá, že má na sebe oblek.
Vlastimil: A potom nám ešte písali známi, keď videli fotky z plesu, vraj, kde je Vlasta? Nemohli ma na nich nikde nájsť.
Vravíte, že máte pozitívne reakcie, ale čo tie menej pekné?
Vlastimil: Pred Krausom sme zopár menej pozitívnych mali, zvlášť keď som išiel na ulici sám. To na mňa niekedy aj pokrikovali.
Vážne?
Michaela: Ste žena, pokrikujú na vás muži?
Na spoločenskej udalosti.
Foto: FB Gender blenderMichaela: Vidíte. My ženy sme na pokrikovanie pripravené, poznáme to od štrnástich. Robíme, že nič, nepúšťame sa do reči, máme už svoje stratégie, ako si pokrikovania nevšímať. Lenže Vlasta to nikdy nezažil, nemal tú skúsenosť, na mužov predsa nikto nič nekričí.
Vlastimil: Bol som tým pohvizdovaním, pokrikovaním a pomľaskávaním dosť prekvapený. Dostal som sa do situácií, ktoré som nikdy predtým nepoznal. Lenže to sa dostali aj tí, ktorí na mňa pokrikovali. Nemali pripravený vzorec správania, a tak reagovali prirodzene, kým sa začali kontrolovať. Bol som už počastovaný rôznymi citoslovcami ako: „Jú, hele, ty vole, videl si to?“ Nepovedia vám to do tváre, ale vy viete, že hovoria o vás. Pripadalo mi to neuveriteľné. Vravel som si, ako si to vôbec môže ku mne niekto dovoliť? Ženy také niečo pritom zažívajú nestále a nie je im to často príjemné. Pre mňa to bol zaujímavý vhľad do ženského sveta, o ktorom toho často muži veľa nevedia a nedokážu sa doň vcítiť. Musím však povedať, že nefungujú len tie mínusy, ale aj plusy. Ako ženu vás muž pustí do dverí, podrží vám kabát, keď sa obliekate v reštaurácii. No kto mne kedy pomohol do kabátu? (smiech).
Michaela: Občas sa niekto osmelí a na rovinu sa nás opýta, ako to s nami je. Bývame na Václavskom námestí, kde veľa ľudí nežije, zapamätal si nás preto jeden naháňač do erotických barov, ktoré sú v blízkosti. „Vy ste ako homosexuál?“ opýtal sa nás. Musím povedať, že nás tá jeho otvorenosť dosť prekvapila. Tak sme mu to vysvetlili. „Aha, aha, to je vaša žena, chápem, my sme sa práve s chlapcami bavili, ako to je. Tak sa niekedy príďte pozrieť, máme nové dievčatá,“ pobavil nás. Vlastík potom na to: „Á, susedia nás pozvali na kávu.“ Bol veľmi milý.
Vlastimil: Nechceme nikoho vychovávať, to ani nejde. Rozhodli sme sa, že pokrikovanie a podobne necháme bez komentára a nebudeme na to nijako reagovať.
Michaela: Skôr to fotenie je také nepríjemné.
Fotografujú si vás ľudia?
Vlastimil: Stále. Ako zvieratko v zoo. Ani na to sa však nehneváme a ignorujeme to. Vidíme skôr plusy. Keď niekam prídeme, všade si nás zapamätajú. Napríklad boli sme druhýkrát vo Viedni a keď sme vchádzali do hotela, rozžiarili sa a už na nás volali, že stáli hostia idú.
Čo momentálne najradšej zo ženského šatníka nosíte?
Michaela: Pred jarou sme sa najviac tešili na lodičky.
Vlastimil: Na šaty.
A aký je vás najobľúbenejší kúsok dámskeho oblečenia?
(Vlastimil pozerá na svoju manželku).
Michaela: Ty ty musíš povedať.
Vlastimil: Ty to vieš lepšie.
Michaela: No áno, opýtajte sa mojej ženy (pobavene). Najradšej asi má vlajúce sukne.
Vlastimil: Užívam si to všetko.
Michaela: Naše svadobné šaty boli krásne.
Vlastimil: To áno, ale mali sme ich na sebe tak hodinu, ako boli zošnurované. Zvládli sme kvôli tomu zjesť tak dve lyžice polievky a potom už nič, a to bola na stole aj kačica!
Michaela: Tak si okúsil ženský svet zo všetkých strán. Nie je to veru jednoduché.
Kedy ste začali s nosením ženských šiat? Predpokladám, že niekedy v puberte, keď ste vyťahovali mame veci zo skrine.
Vlastimil: No samozrejme. Tak začínajú všetci chlapci, čo majú radi ženskú módu.
Pekne sa obliecť.
Foto: FB Gender blenderVlastimil: Oblečenie nemá pohlavie. Keď si na seba dáte nohavice, mám vám začať vytýkať, že nosíte pánsku módu? Veď je to len „kus handry“, nie? Pripadalo mi, že ak by som nosil len pánsku veci, bol by som veľmi ochudobnený, vzdal by som sa polovice šatníka. Krásne to vidieť v každom obchodnom dome, kde máte dve poschodia dámskej módy a pánsku niekde dole v suteréne. Výber a možnosti kombinovania majú muži veľmi obmedzené. Nohavice, tričko, tenisky alebo poltopánky a tým končíte.
Vezmite si požiadavku na black tie (predpísané oblečenie pre spoločenské udalosti na najvyššej úrovni) oblečenie. Muž si môže obliecť maximálne tak smoking, bielu košeľu, čierne ponožky a topánky. Keď sa chce odviazať, doplní to nejakými peknými hodinkami alebo opaskom. Zatiaľ čo žena si môže vybrať dlhé šaty aj kratšie koktejlky, rôzne farby, strihy i materiály, skombinovať odev s rôznymi doplnkami. Vďaka Míše som objavil veci, o ktorých som do tej doby vôbec nevedel, pretože nie sú určené pre mužov.
Ako si vyberáte, čo si oblečiete?
Vlastimil: Treba nad tým premýšľať. Muži, ktorí sa chcú obliekať žensky, sa často správajú ako malé dieťa, ktoré vpustíte do cukrárne a ono chce všetko ochutnať. Míša to raz trefne pomenovala, že vyzerajú, akoby bežali okolo šnúry s bielizňou, videli na nej mamine veci a nahádzali to na seba bez ladu a skladu.
Michaela: Majú pocit, že keď už sú „ta holka“, môžu si naraz obliecť minisukňu, krátke tričko alebo topánky na platforme.
Vlastimil: Sieťované pančuchy.
Michaela: Chcú všetko a chcú to hneď teraz. A nevyzerá to dobre. Vlastovi som povedala: „Dobre, nos šaty, ak chceš. Ale musí ti to svedčať. Nedokázala by som ísť vedľa teba, ak by si chodil nevkusne oblečený, to by som nezvládla.“
Václavské námestie, dúha a Vlastimil.
Foto: FB Gender blenderMichaela: V Prahe na ulici stopercentne poznáte cudzinca, pretože je predovšetkým dobre ostrihaný. U nás sa účesy veľmi neriešia, najmä ženy po päťdesiatke si často nechávajú urobiť melír z melírovacích čapíc, čo jednoducho nevyzerá dobre. Ľudia tu celkovo, žiaľ, menej dbajú o svoj vzhľad. Na ulici sa to ešte dá, ale keď idete do divadla a vidíte ženu oblečenú na slávnostnú udalosť a vedľa nej muža, ktorý vyzerá, že práve ide lyžovať, je to smutné. Ľudia u nás akoby nemali záujem užiť si, že pekne vyzerajú.
Vlastimil: Míša mala dedka kamenára, môj otecko bol stolár a ani by ich nenapadlo dať si do divadla niečo iné ako oblek. Pred dvomi týždňami sme boli v štátnej opere a tam mladík v džínsach a kockovanej košeli. Nechápem to. Myslím si, že každý muž by mal mať aspoň jeden oblek, v ktorom by chodil do divadla, na svadby či pohreby.
Prečo tak veľmi upadla kultúra odievania?
Vlastimil: V prípade spoločenských udalostí to začalo cudzincami, ktorí prišli do Prahy a rozhodli sa, že večer pôjdu na divadlo či operu, ale mali len trekové topánky a samozrejme žiadny oblek. Tak ich tam pustili, pretože prinášali peniaze. Pamätám si z nášho detstva, že ak by som prišiel športovo oblečený na spoločenskú udalosť, vo dverách by ma obrátili späť, že takto teda nie. Dnes však nie je problém prísť niekam ako hastroš.
Pamätám si, že môj dedko, prostý roľník, chodil v obleku úplne všade.
Michaela: Áno, to je pravda, v obleku sa kedysi chodievalo bežne. Potom nás však deformovala športová móda. Nemám proti nej nič, legíny či tepláky na šport a do lesa sú super, ale v meste to nemá čo robiť.
Vlastimil: Platí jedna vec. Muž je vizitkou ženy. Veľa mužov totiž nezačne samých od seba premýšľať nad tým, ako by mohli vyzerať lepšie.
Michaela: Neznášajú nakupovanie, módu a čo im žena dá, to si oblečú. Iba chcú, aby ich nikde nič netlačilo a nekrčilo sa. Vlastíkovho syna som sa pýtala, aké by chcel tričko, aké sa mu páčia. A on odpovedal, že to, ktoré je v skrini na vrchu. Je naozaj na ženách, aby to trochu skorigovali.
Vlastimil: A muž sa rád nechá. Je však nešťastie, keď na oblečenie rezignuje aj žena a uprednostní už len to pohodlie.
Vlastimil si teda nechá poradiť.
Michaela: To sme ešte ani spolu nechodili, boli sme na raňajkách a navrhla som, že by sme sa mohli ísť pozrieť do obchodného domu, čo tam majú. Do obchodov chodím rada, aj keď nič nepotrebujem. Pozrieť sa, či náhodou niečo nepotrebujem (smiech). Keď Vlastík súhlasil, povedala som si: „Chlap a ide so mnou nakupovať, skvelé, uvidíme, či to zvládne.“ Dopadlo to tak, že som to nezvládla ja, nakoniec som povedala, že končím, tak ma boleli nohy. Vlastík totiž neprestával v skúšaní si nových a nových šiat. Nie je pritom jednoduché na neho niečo nájsť, pretože nemá konfekčnú ženskú postavu, chýbajú mu krivky, boky, prsia, musíme vyberať len rovné kúsky. Nakoniec si však vždy nechá poradiť.
Vlastimil: Výrobcovia samozrejme nerátajú s tým, že ich módu budú nosiť aj muži. To, čo na ramienku alebo v e-shope vyzerá dobe, nemusí až tak dobre vyzerať na mne. Míša sa pozná, vie, či jej šaty budú sedieť, ani si ich nemusí vyskúšať a vyberá len farbu či strih. Ja si musím skúsiť aj desať či viac kúskov.
Michaela: Preto sa obliekame tak, že ja sa vždy dolaďujem k Vlastíkovi, pre ktorého je ťažšie niečo kúpiť.
Vlastimil: Asi je to vidno aj na našich fotografiách, no keď niekam ideme, máme veľkú snahu o zladenie sa, aby sme neboli každý ako z inej rozprávky. Jeden nemôže vyzerať tak, že ide na večeru do reštaurácie a druhý na turistický výlet.
Michaela: Tak by to ale mali robiť všetci, nielen my.
Vlastimil: My sme ešte navyše pod drobnohľadom, mne sa nič neodpustí. Keď žene uteká očko na pančuche, nikto sa nad tým nepozastaví, ale u mňa by to bola senzácia (úsmev).
Lodičkový súboj.
Foto: FB Gender blenderMichaela: Niečo sme vyradili, ale dôvodom bol skôr vývoj módy, niektoré kúsky mal v skrini už dlhšiu dobu.
Vlastimil: Preč išli niektoré veľmi krátke sukne alebo oblečenie z nevyhovujúceho materiálu či so vzorom, ktorý sa už nenosil. Keď idem von, chcem mať pocit, že som dobre oblečený, aby som sa cítil fajn. Bez sebavedomia by to nešlo. Potrebujem sa pritom dobre cítiť nielen v ženských šatách, ale i mužských. Neobliekam sa kvôli okoliu, ale kvôli sebe. Videli sme raz chlapca s dámskou kabelkou, vyzeral taký vydesený, čo na to povie okolie. Poznal som to tiež, keď idete s hrčou v krku von, bojíte sa vyjsť pred dom, máte pocit, že sa niečo stane, niekto vám za tú sukňu či kabelku utrhne hlavne. Ono sa však nestane vôbec nič a každému je to jedno. Než si to však uvedomíte, musíte si prejsť vnútorným bojom. Prechádzajú si tým všetci chlapci a muži so záľubou v ženskom obliekaní a je to skutočne ťažké. Čo na to povie rodina, deti, priatelia? Keď to tajíte, nie je jednoduché zrazu prísť po rokoch za manželkou a povedať jej: „Počuj, Mária, mne by sa páčilo obliecť si tvoju sukňu.“
Michaela: Ja už beztak viem, že mi svedčí (smiech).
Vlastimil: Alebo ho žena nedajbože doma pristihne, ako je v tej sukni oblečený.
Michaela: Tá žena sa potom prirodzene cíti podvedená. Pretože niečo si plánovala, niečomu verila a všetko je nakoniec inak.
Vlastimil: Na sociálne siete mi ľudia často píšu, že je úžasné, keď mám niekoho, kto ma podporuje a kto mi ženské obliekanie dovolí. Áno, muži majú pocit, že im to žena musí dovoliť, najlepšie písomne a s pečiatkou. Pýtajú sa, ako to povedať partnerke, s ktorou sú už dlho. Ja som to vždy všetkým svojim partnerkám povedal hneď, neváhal som. Moja kamarátka o mne hovorí: „Toto je Vlasta, ber alebo nechaj tak.“ Je férové byť úprimný, než sa niekoľko rokov tváriť, že ste z pohľadu spoločnosti normálny a potom na ženu niečo vyhŕknuť.
Michaela: Veľa ľudí si myslí, že sa mi páčia muži, ktorí nosia ženské šaty. Ale tak to vôbec nie je. Mne sa páči Vlasta, to ostatné je len oblečenie. Veď na tom nezáleží.
Vlastimil: Tiež si určite nevyberáte muža podľa toho, aké nosí džínsy či akej značky má košeľu. Vezme si doma tepláky a vy sa odmilujete? To asi nie. Ľudia majú často pocit, že nosiť dámske oblečenie je niečo zvláštneho, ale ja to považujem za úplne normálne. Len som si rozšíril šatník o tú druhú časť. Poznáte ten citát Woodyho Allena?
Michaela: Radšej to nehovor, aby to nebolo zle pochopené.
Vlastimil: Áno, Woody má trochu extrémne citáty. Hovorí, že prečo si znižovať šance na skórovanie vyradením jedného celého pohlavia? A prečo si uberať z radosti tým, že vyradím polovicu šatníka? Veď je to predsa fajn, premýšľať, ako sa oblečieme na prechádzku a mať viac možností. Dáme si sukňu? A k nej košeľu? Aké topánky, nízke, vyššie?
Michaela: Ja som menšia, nemôžem si preto vziať topánky bez podpätku, inak sa nado mnou Vlasta týči ako Eiffelovka.
Vlastimil: V Prahe sú všade mačacie hlavy a na nich toho veľa nenaťapkáte. Ak si žena zapichne podpätok do medzery, nie je to žiadna hitparáda, ale u mňa? Hotová hanba!
Veľa žien sa v súčasnosti od podpätkov ako nepraktických odvracia, vy ich milujete.
Vlastimil: Vďaka nim som tiež pochopil, že muž má vedľa ženy i praktickú rolu. Boli sme v štátnej opere a museli sme zísť dolu asi dva metre po koberci. Žene svoje rameno ponúkne muž, ale kto ho dá mne? A tak sa mi rozbehli lodičky, skĺzol som sa dolu po tom koberci ako na saniach a len som sa modlil, aby som niekomu neskončil v lone: „Pardon, ja som to neubrzdil."
Michaela: A ja som len zhíkla a stála som tam s otvorenými ústami.
S odstupom času sa na takých historkách človek zasmeje.
Michaela: Ak dopadnú dobre.
Na kávičke.
Foto: FB Gender blenderVlastimil: Prišiel som, nechty namaľované… Hneď som sa však nepriznal, ono to ani nejde, na prvom rande povedať: „Pozri, ja mám rád šaty, najlepšie čipkované, a tiež sieťované pančuchy sa mi páčia. A vlastním zbierku lodičiek.“ To sa s vami nebude nikto baviť a hneď vycúva.
Michaela: Už tie nechty boli pre mňa veľkým šokom. Hovorila som si, panebože, to sa môže stať iba mne, to snáď nie je možné. Myslela som si, že je to skrytá kamera. Chvíľu som stála a premýšľala, či si vôbec mám sadnúť. Bolo to však nakoniec veľmi milé a fajn. Vlasta mal inak oblečené džínsy a triko. Keď sme sa rozišli, v duchu som zaľutovala, že sa už nestretneme, ale bola som presvedčená, že toto nezvládnem.
Vlastík mi potom ešte niečo napísal, ja som mu neodpovedala, že nie, ale zahrala som celú situáciu do autu. Potom sa mi ozval znovu, či pôjdeme spolu na pivo. Akurát som išla autom na beach volejbal, meškala som a myslela som si, že mi volajú kamaráti. Hovorím teda do telefónu: „Jo jo, už idem, už som skoro tam.“ A Vlasta na to: „Chcel som ťa pozvať na pivo, ale keď už ideš, tak fajn.“ Nikdy mu nechýbal humor. Potom som nad tým premýšľala: „A prečo vlastne nie? Prečo nemať kamaráta, s ktorým si rozumiem, prečo si to neužiť?“ Na pivo sme síce ten večer už nešli, ale náš vzťah sa začal vyvíjať. Potom sa mi už páčil „ten“ Vlasta a neriešila som, čo má na sebe. Je však pravdou, že prišiel vždy vkusne oblečený.
Svadobná.
Foto: FB Gender blenderMichaela: Do roka a do dňa. Obaja už máme vlastné deti, Vlastík nebol nikdy ženatý a ja som si hovorila, že ak sa vziať, tak v období zamilovanosti, keď má človek stále ružové okuliare.
Vlastimil: Nechceli sme sa brať v tom období, keď si už ľudia nemajú veľmi čo povedať a tak sa od nudy zosobášia (úsmev).
Michaela: Kamaráti sa nás pýtali, prečo sa vlastne chceme brať. Odpovedala som im zo žartu, že som tehotná. Mali sme z nášho vzťahu radosť, bolo nám spolu dobre, tak sme to chceli osláviť a oznámiť svetu. Svadbu sme mali pred tromi rokmi a stále je to dobré. Vlastík do svojho zoznamovacieho inzerátu napísal, že už vie, čo chce a čo nie, čo je dôležité a čo nie. A sukňa dôležitá naozaj nie je.
Ako deti Michaely prijali, že ich mama má takého, predsa len trochu netradičného partnera?
Vlastimil: Moje deti ma poznajú od narodenia, a tak s tým samozrejme nikdy nemali žiadny problém.
Michaela: S Vlastíkom sme sa zoznámili, keď boli moje deti v puberte. Riešili sme spolu veľa vecí, týkajúcich sa nášho života, aj veľké zmeny, ktoré prišli, ale jeho oblečenie nikdy nebolo témou, nepozastavovali sa nad tým. V začiatkoch som sa syna napríklad pýtala, či si môže Vlasta na jeho venček vziať šaty alebo radšej nie. Vravím mu, že ak s tým má problém, oblečie si pokojne nohavice. Matěj sa na mňa tak začudovane pozrel a povedal: „Mami, veď to beztak všetci vedia.“
Vlastimil: Súčasné deti sa nepozerajú na televíziu, ktorá je určená pre muža stredného veku, ale Netflix, HBO či Youtube ich vychovali k tolerancii. Míša mala písať nejakú prácu na vysokej škole, ktorú študuje, bavili sme sa, akú tému vymyslieť, tak jej vravím, že jedna jej leží rovno na stole. Môže sa opýtať mladých, ako vnímajú gayov.
Michaela: Nechcela som to pôvodne písať, ale čas ma dohnal (smiech). Ja mám 51 rokov a keď som chodila do školy, pre nás to téma bola, rozprávali sme sa o tom. Moji rodičia mali gayov kamarátov, ktorí mi ako dievčaťu povedali, že spolu žijú, aby mali na nájom. Na pravdu si netrúfli, bolo to tabu. Mimochodom, vedeli ste, že až do roku 1970 bola u nás homosexualita trestná? Mladí v roku 2022 už ale nechápu, na čo sa ich to pýtate. „Ako to myslíš, mami? Nerozumiem, čo chceš vedieť?“ odpovedala mi moja dcéra. Oni to už fakt neriešia. Nechcem tým povedať, že my sme boli netolerantní, ale venovali sme tejto téme určite viac pozornosti ako dnešní mladí. Im to už nestojí za reč.
Máte s vašimi deťmi aj nejakú vtipnú príhodu týkajúcu sa Vlastimilovho obliekania?
Michaela: Išli sme aj s našimi deťmi do divadla, to bolo ešte v začiatkoch. Vlasta si dal šaty a boli sme zvedaví, ako to budú vnímať moje deti. Nevošli sme sa všetci do auta, tak padol návrh, že my sa z divadla do reštaurácie presunieme autom a omladina pôjde pešky. Bola dosť zima a Andulka chcela ísť autom, ale ako by k tomu prišli tí ostatní? Ona sa však zaťala a hovorí, že autom pôjdu všetci, čo majú pančuchy. Vlasta sa smial, vraj, teraz ju už musím odviesť.
Nosíte niekam ešte aj pánske oblečenie?
Vlastimil: Samozrejme. Občas v práci, keď idete za klientom a nechcete ho priviesť do úzkych. Nemusel by sa cítiť komfortne, a tak si tie nohavice oblečiem.
Vlastimil Černý (54) pracuje ako manažér v technologickej spoločnosti IBM, Michaela Černá (51) je obchodnou reprezentantkou vo farmaceutickej spoločnosti Viatris. Žijú v Prahe. Medzi ich záujmy patria cestovanie, móda, hudba, divadlo, tanec, umenie, jachting a lyžovanie, Vlastimil tiež miluje hru na bicie.
Viac fotografií Vlastimila a Michaely si môžete pozrieť na týchto odkazoch:
Instagram: https://www.instagram.com/genderblender1/
Facebook: https://www.facebook.com/genderblender11
Instagram: https://www.instagram.com/genderblender1/
Facebook: https://www.facebook.com/genderblender11
Na dovolenke.
Foto: FB Gender blender
Pracovný štýl.
Foto: FB Gender blender.
Pohoda v Prahe.
Foto: FB Gender blender
Spolu v dobrom aj zlom.
Foto: FB Gender blender
Šaty, nechty a víno.
Foto: FB Gender blender
Na pracovnej udalosti s kolegyňou.
Foto: FB Gender blender
Do spoločnosti.
Foto: FB Gender blender
