Robo Papp s manželkou Veronikou tvoria šťastný pár. Ovplyvnili sme sa navzájom takým tým dobrým smerom, hovorí.
Foto: archív Roba PappaČo vlastne teraz robíte?
Ha... (smiech) Užívame si synčeka, nášho Lea, to asi najviac. Keď teraz v posledných mesiacoch nebolo skoro žiadnej roboty, tak som po novom začal robiť aj v jednej reštaurácii, kým sa rozbehnú koncerty.
Robo Papp (40)
Hudobník, rodák zo Šale, v roku 2000 získal cenu Hudobnej akadémie Aurel za objav roka. Odvtedy sa pohybuje v slovenskom šoubiznise, vydal viacero albumov a úspešných singlov. Za pieseň Vatikánska mena získal cenu SOZA, bol aj súčasťou projektu G8 (s hudobníkmi Kuly z Desmodu, Miko Hladký z Gladiátora, Igor Timko z No Name, Kuko z Horkýže Slíže a ďalšími) ktorý prespieval slávny hit Doda Dubána Vráť trochu lásky medzi nás. Je druhýkrát ženatý, z prvého manželstva má 12-ročnú Isabellu, s terajšou manželkou vychovávajú ročného Lea.V gréckej, u mojich kamarátov. Tým, že sa dlhodobo venujem aj vareniu, je to moje hobby, tak som to teraz využil, nech sa posuniem niekam aj v tejto oblasti. Takže som umýval riad, robil šaláty, varil... Dva mesiace som tam, no teraz, ako začnú koncerty, končím. A čo ešte robíme? (Obracia sa na Veroniku.) Venujeme sa jeden druhému, užívame si rodinu. Na začiatku to bolo také vynútené, že sme museli nikam nechodiť, potom sme zistili, že je to fajn.
Čo sa vám na tom najviac páči?
Podľa mňa je super, že sme so synom obaja. Drvivú väčšinu času nás má obidvoch doma, za čo ďakujem, že to tak môže byť. Síce o to to máme ťažšie v inej, pracovnej oblasti, ale zasa Leo si nevidí otca len každý deň večer po robote, čo je podľa mňa pre dieťa veľká výhoda.
Bolo to náročné finančne utiahnuť, toto dlhé obdobie bez koncertov a pracovných aktivít?
Veľmi ťažko. Človek mal nejaké rezervy a nikto nevedel, ako dlho to celé bude trvať, celý ten ošiaľ, ktorý bol. Dúfam, že bol, že už nebude (úsmev). Mali sme veľké problémy, museli sme zavrieť aj kaviareň, ktorú sme mali, končila vlastne naraz s koncertami... Čiže už to nie je sranda, rozhodne nie.
Pôsobíte v hudbe i v živote nekomerčne, mimo hlavného prúdu, zameraný viac na duchovnú stránku... Odráža sa to nejakým spôsobom aj v práci, napríklad na dopyte po vašich vystúpeniach, keďže vieme, že šoubiznis, to je predovšetkým komercia...?
Jasné, že je to tak. To, ako žijeme, sa odráža aj v práci. Kryštalizuje sa mi, že hrám na akciách, ktoré sa nejakým spôsobom prelínajú s mojou hudbou i životnými postojmi. Ale nevadí mi to, tak to má byť. Všetko je, ako má byť. Napokon, aj ja hrám veľmi nerád na akciách, kde sa ja necítim dobre.
Chodíte bosý, zdôrazňujete silu ľudskej psychiky, návrat k prirodzeným procesom, prírode, otužujete... Mali ste to tak odjakživa alebo sa to takto vyprofilovalo za posledné roky?
Vždy som rozmýšľal nad tým, čo sa to vlastne okolo nás deje, ale veľmi som podľa toho nežil. V podstate posledné štyri roky, čo som s manželkou Veronikou, sme sa tak nejak začali ovplyvňovať. Boli sme zvedaví, začali sa pýtať, hľadať odpovede a nejako sme sa do toho dostali. A ideme v tom už štyri roky, stále viac a viac (smiech).
Štyria Pappovci na prechádzke.
Foto: archív Roba PappaČo bolo impulzom?
Zdravie. To je vždy podľa mňa hlavný impulz, aspoň u mňa to tak bolo. Mal som často zdravotné problémy, bral som kvantá liekov. Všetko, čo som mal predpísané od lekárov, no väčšinou mi to aj tak nezaberalo, tak som hľadal ešte podporné možnosti, doplnky a tak. No neuvedomoval som si, že choroby a zdravotné problémy môžu mať aj inú príčinu, nejakú psychickú.
Veronika: Ja si myslím, že prvý impulz bol, keď som mu vyhodila celú lekárničku.
Robo: To bol veľký impulz! (smiech obaja) Ja som totiž chodieval na koncerty tak, že som mal jednu igelitku s liekmi, kde som mal všetko na všetko. Čiže keď som išiel napríklad na dva dni na východ, mal som toľko liekov ako človek, ktorý ide na rok na expedíciu. Keby ma náhodou rozbolelo brucho, mám toto, keby ma chytila alergia, tak toto... No a Veronika, keď to zbadala, tak mi to hneď chcela vyhodiť. Ja som, samozrejme, protestoval, bol to boj, naozaj brutálny, ale raz mi to aj tak vyhodila. A mne je odvtedy lepšie.
Ako to?
Niektoré choroby mi už naozaj neprišli, napríklad chrípky, ale napríklad alergiu, sennú nádchu, tú stále mám. Na to som bral lieky, a teraz to mám tak, že keď to príde, poviem si, že dobre, je to tu. Ale keď idem napríklad hrať koncert, vždy to prejde. Telo sa asi nejak tak nastaví – ideš spievať, tak sa to dá. Ale s tým ešte musím pracovať. Neviem to zatiaľ odstrániť, no pokrok je, že to viem dať bez liekov, ktoré som bral vyše 20 rokov.
V niektorom z rozhovorov ste spomenuli, že vaša manželka vám výrazne prerobila bývanie. Teda aj život?
Úplne. Od piky. I keď musím povedať, že aj Veronika žila predtým iným spôsobom života, no neviem, ako sa to stalo, obaja sme sa navzájom ovplyvnili takým tým dobrým smerom. Naozaj diametrálne inak než sme žili predtým.
Čítavate nejaké knihy o osobnostnom rozvoji?
Snáď všetky tie také známe. Úplne prvá bola Miluj svoj život pred 20 rokmi, to mala mama doma, potom jasné že Moc prítomného okamihu, Secret (Tajomstvo), hocičo... Máme doma veľa kníh. Ale vždy je to o tom, že kniha človeka nezmení. Viem, že toto nefunguje. Mohol som to prečítať dvakrát, pochopiť, čo tým autor myslí, ale kým to človek neprecíti na svojich skúsenostiach, neposunie sa.
Myslíte aplikovať niečo z kníh na svoj život?
Nerád dávam ľuďom recepty, každý to má inak. U mňa to je tak, že musím v prvom rade chcieť, veľmi silno chcieť, urobiť zmenu a musí sa stať niečo, čo mi dovolí to precítiť. Niekedy stačí pekný deň, mať po mrazoch slniečko, prejsť sa v kraťasoch, a my máme z toho tak dobrú náladu, že sa nám začne všetko dariť. Podľa mňa to je recept, užívať si maličkosti.
Propagujete chôdzu naboso, dnes máte ale tenisky. Prečo?
Bol som v banke, tak som sa obul. Ale v lete príde aj to. (úsmev)
V zime chodievate obutý?
Chodievam bosý, dokedy mi je to príjemné. V zime som možno tri mesiace nebol naboso vôbec, no potom, keď je napríklad vonku nula, idem v rámci otužovania na desaťminútovú prechádzku naboso. Čiže postupne. Všetko robím tak, aby mi to nespôsobovalo bolesť a nepríjemné pocity. I keď iste, je nekomfortné sa prvý raz vyzuť a ísť medzi ľudí – človek sa cíti ako blázon, ale zas je to tak skvelé, že to za to stojí. Aj keď začiatky boli kadejaké – stalo sa mi raz, že ma dorazila hodina chodenia naboso v obchodnom centre na tých kachličkách – začal ma bolieť chrbát, všetko... V lete som sa zasa na asfalte pekne popálil, myslel som si, že veď chodím naboso už dlho, tak to zvládnem. No len som tak skackal...
Skúšali ste aj chôdzu po žeravých uhlíkoch?
Nie, nemám tú ambíciu. Hľadám skôr veci, ktoré ma nejako posunú.
Kam vás to teda ešte ťahá v tomto smere?
Začal som pred troma rokmi otužovať, no stále mám aj v zime dva mesiace, kedy nechodievam do vody. Bol som raz, no nemal som z toho dobrý pocit. Tak si dávam teda ľadové sprchy, a keď mi to už zasa je príjemné, tak idem aj do vody. Tam sa z roka na rok posúvam, viac a viac. Ale ani si nestopujem, koľko som tam, nemám to tak. No chcem takto skúsiť veci, ktoré ma môžu ďalej posunúť.
K vnútornej vyrovnanosti? Väčšej sile?
Áno, je to spojené aj so zdravím, aj psychicky. To bosé chodenie napríklad pre mňa znamenalo veľký posun hlavne psychicky – nevšímať si, čo si ľudia o mne myslia.
S dcérou Isabellou je Robo Papp aj roky po rozvode v normálnom kontakte, často sa vídajú a radi spolu trávia čas.
Foto: archív Roba PappaPatríte k tým šťastným rodičom, ktorí ani po rozvode nestratili vzťah s dieťaťom, naopak, s dcérou Isabellou sa často vídate, čo ukazujete aj na sociálnych sieťach. Ako sa vám to podarilo?
No, jednak je to aj šťastie, a jednak aj to, že sme s exmanželkou už dlho od seba. Nerozviedli sme sa kvôli mojej terajšej manželke a máme úplne dobrý vzťah, naozaj kamarátsky. Aj všetci navzájom, tak ako sme, sa vieme stretnúť, nikto nikomu nerobí zle. Od začiatku sme sa dohodli, že stretávanie sa bude tak, ako bude Isabellka chcieť, a ako bude kto môcť. Teraz má Isabellka napríklad také mamičkovské obdobie, chce byť viac s mamou, má tam psíka, takže je viac tam. Nenútime ju, že musí prísť k nám, ale zas môžeme prísť hocikedy na návštevu tam. Žiadne počítanie súdom určených hodín, to nie. Isabellka miluje Veroniku – najprv ju volala sestro-mamo-teta, lebo macocha je také škaredé slovo, teraz, ako má 12 rokov, sú kamarátky. Nie je tam žiadna rivalita, aj bračeka prijala veľmi dobre.
Áno, vaše deti majú podľa fotografií na Instagrame krásny vzťah. Pritom nevraživosť staršieho dieťaťa voči mladšiemu súrodencovi býva častá aj v prípade, ak je vlastný, u vás nič také nevidno.
Pre Isabellku sa zmenili veci, keď sa narodil Leo. Máme malý byt, čiže keď k nám príde, nový člen rodiny znamená pre ňu nejaké obmedzenie. Ale zas ani raz sme nepočuli, že by sa sťažovala alebo niečo. Ona nie je taký ten bábätkovský typ – ako napríklad dievčatá zvyknú ľúbiť kočíkovať, pre ňu to je strata času – ale s Leom sa hráva, trávi čas. Ona si napríklad rada číta, Leo sa postaví k nej a sleduje aj hodinu, čo robí s tou knihou. Ona mu zas vysvetlí, čo robí, je fakt krásne ich takto sledovať.
Ako ste s ňou odkomunikovali rozvod? Ten patrí podľa odborníkov pre deti medzi najhoršie traumy.
Už si to presne nepamätám, ona bola maličká, keď som ja už býval inde. Myslím, že sa jej to vtedy veľmi nevysvetľovalo, a hlavne tým, že som býval často pracovne preč z domu, bolo to také prirodzenejšie celé. Myslím, že Isabella sa nás doteraz na to ani nepýtala, berie to tak ako to je. Možno raz k tomu príde, že sa opýta, vtedy jej to celé vysvetlíme, samozrejme.
Nedávno ste na Instagrame napísali, že svoje deti nevychovávate, že im stačí ísť príkladom, a že škoda, že ste to nevedeli pred 12 rokmi. Čo robíte dnes inak?
Úplne všetko, som akoby úplne iný človek. Vtedy som bol úplne úzkostlivý, Isabellka sa narodila predčasne, čiže to bolo úplne inak. Leo sa narodil zdravý bol valibuk, všetko išlo ako malo, okrem pôrodu teda. No ale aj tak všetko beriem inak. Naozaj vidíme, že deťom nepotrebujeme hovoriť, čo majú robiť. Napríklad dookola – pozdrav sa, pozdrav sa. Keď sa nepozdravia rodičia, alebo len zašomrú „dobrý“, dieťa to bude robiť tak isto. Toto všetko som ja predtým nevedel, Isabellu som vychovával, teraz to máme tak, že Leo jednoducho vidí, čo robíme. Je zbytočné stokrát mu hovoriť niečo, čo my robíme inak.
Isabella a Leo, veľká sestra má na brata trpezlivosť.
Foto: archív Roba PappaV čom konkrétne sa snažíte ísť príkladom?
V jedle. Nestravujeme sa s Veronikou dokonale, snažíme sa jesť zdravo, no jeme aj nezdravé veci. Ale vieme, že to nemôžeme jesť pred Leom. Minule sme napríklad trošku uleteli, boli sme na langoši a neuvedomili si, že Leo už je veľký, že darmo mu dáme do ruky zeler, ktorý miluje, aj tak bude chcieť ochutnať to naše jedlo. Langoš s cesnakom a so smotanou a so syrom... On, ktorý neje ani pečivo. Pýtal si to, tak sme mu dali krajček, no uvedomili sme si, že nemôžeme pred ním jesť langoše, keď mu ich nechceme dávať. Rovnako zmrzlina. Milujeme s Veronikou zmrzlinu, no Leovi nechceme v tomto veku ešte dávať tie klasické cukry. Takže sme sa bavili, čo budeme robiť v lete – buď budeme chodiť na zmrzlinu sami alebo ju nebudeme jedávať.
Alebo domácu.
Áno, to presne Veronika hovorila, rozmixovať ovocie.
Leo je ešte malý, no máte zhruba predstavu, k čomu by ste ho chceli viesť, alebo to necháte úplne na ňom?
Máme. Veľa rôznych predstáv. No mali sme aj predstavu o pôrode, aký by chcela Veronika mať, a tam sme sa naučili, že človek mieni, pánboh mení. Takže sme pripravení na to, že nemusia vyjsť. Chceli by sme ho dať napríklad na školu intuície, rozvíjať v ňom túto stránku. Tiež mu veľa hráme.
Veronika: To je to, ísť príkladom. Leo ho vidí spievať, hrať na gitare, tak je to preňho úplne samozrejmé. Michaela Jacksona počúva od dvoch mesiacov, má ho ako uspávanku pred každým spaním.
Robo: S tou gitarou to nie je to, že by som ho ja viedol k hudbe, to som nenútil ani Isabellu. No keď cvičím na gitare, vidí to ako vzor, žiaria mu oči a chce tiež. Tak má takú malú gitaru a brnká si. Hráme mu na tibetských miskách, tiež to miluje. Určite ho v tom budeme podporovať, ale nie iba jedným smerom. Boli by sme radi, keby mohol poskúšať rôzne veci a vybrať si. Budeme radi, keď budeme vidieť nejaké nadanie, nech ho rozvíja. Ale hlavne – a to máme aj s Isabellou tak, nenútime ju robiť to, čo ju nebaví. Nebazírujeme na známkach a s Leom to bude rovnako. Nepotrebujeme jednotky ani dvojky ani trojky, nám je to úplne jedno. Dúfame, že sa nám podarí dať Lea na nejakú inú školu, kde sa venujú deťom inak, kde sa rozvíja kreativita. Ja si totiž myslím, že to naše klasické školstvo je úplne nesprávne a celé naopak.
V čom konkrétne?
Známkovanie ako také, a tiež ten tlak, že všetky deti musia vedieť rovnako. To neustále porovnávanie sa od malička: „Ešte vaše dieťa nechodí? Choďte s ním na fyzioterapiu. Má štvorky z matematiky? Mal by chodiť na doučovanie. Už je šiestak a toto ešte nevie?!“ Celý systém z nás vychováva robotov, aby sme pekne poslušne išli do zamestnania, poslúchali šéfa, mali svoj plat, svoju hypotéku, aby systém pekne fungoval. My to chceme robiť inak. Mne by napríklad vôbec nevadilo, keby moje deti do školy vôbec nechodili, keby nevedeli, čo je to povinné čítanie a tak.
Pekne to raz povedal Jaroslav Dušek: Deti sú strašne zvedavé, pýtajú sa, čo a prečo, až do času, kedy dôjdu do školy. Tam ich to prestane zaujímať, lebo dostávajú informácie, ktoré nechcú, a už sa nepýtajú na iné.
Radosť z maličkostí. Len tak, chvíľa pohody vonku.
Foto: archív Roba PappaAko sa vám žije s takýmito názormi, takpovediac proti hlavnému prúdu? Nestretávate sa s tým, že ste „iní“?
Stále. A máme aj oveľa menej kamarátov, ako sme mali predtým. Aj nám to nevadí, aj sú chvíľky, kedy si povieme, že veď kamkoľvek dôjdeme, pozerajú na nás ako na bláznov.
Veronika: Ale zas prichádzajú nám do cesty aj podobne zmýšľajúci ľudia – nejakí odídu, nejakí prídu. A sme hlavne spokojní, teda aspoň ja, ten život má úplne iné grády ako kedysi.
Spomínali ste pôrod, že ste mali iné predstavy, no napokon bolo všetko inak. Čo sa stalo?
To je tvoja téma. (Vytáča sa s úsmevom k Veronike.)
Veronika: Tvoj rozhovor... (smeje sa) Ale nie, v pohode: Chcela som rodiť doma, aj som doma rodila, no napokon som skončila v nemocnici. Tam, keď zistili, že som začala rodiť doma, nám dali patrične pocítiť svoj nesúhlas. Bolo to všetko veľmi náročné a dosť nepríjemné, dodnes tú celú skúsenosť vlastne ešte postupne spracúvam.
Robo: No, bolo to naozaj na hrane... Lekárka na mňa napríklad kričala: „Ty soplák, ty drž hubu!“ A to mám 40 rokov. Snažil som sa to upokojovať, ale nič príjemné, naozaj. No inak, to celé, ako to prebiehalo ešte kým sme boli doma, tak za mňa – nič krajšie si pre otca neviem predstaviť, ako byť doma pri pôrode. Bol som aj pri narodení dcéry, ale to bolo cisárskym rezom a v nemocnici. Toto bolo úplne iné – veľmi nás to zblížilo, ako som preciťoval s ňou bolesť, Veronika rodila doma 20 hodín, visela na mne, mal som škrabance, modriny... Vystriedala všetky kúty v byte, jediná poloha, kde vôbec nechcela byť, bola tá klasická – v ľahu na chrbte. Potom sme došli do nemocnice, a tam prvé čo: „Priviažte jej ruky!“ Ešte tam, po silných 20-hodinových kontrakciách si musela vybojovať, že chce držať za ruku mňa, žiadne madlá.
Ako ste sa vlastne zoznámili? Bola to láska na prvý pohľad?
Ha... (smiech) Ešte v našom predchádzajúcom živote (smiech). Ale normálne sme sa spoznali na lodi, kamarát mal loď a nás oboch pozval. Hovoril mi, že má kamarátku, ktorá by sa mi páčila a tak. Jej nehovoril asi nič, neviem.
Veronika (smeje sa): Ja som tam išla zapiť rozchod.
Robo: Mne sa páčila, ale musel som dlho o ňu bojovať, nebolo to vôbec také hneď od začiatku romantické. Čokoľvek sme na tom druhom videli, všetko sa nám nepáčilo. Veronika sa mi páčila ako žena, ale celý jej život sa mi nepáčil. A u Veroniky to bolo tak isto, napríklad môj muzikantský životný štýl.
Veronika: Nepoznala som ho predtým, nevedela som, že je spevák, že bol ženatý, že má dieťa... Ešte aj výškovo bol ako ja, a ja som vždy predtým mala vyšších, tak som si tak hovorila, že to z toho nič...
Robo: Normálne, že celé zle (smiech). Aj sme sa veľa hádali, asi prvý polrok len hádky a rozchody...
Veronika: A potom to bolo zrazu všetko len super.
Ste pomerne aktívni na sociálnych sieťach, zverejňujete tam dosť veľa vecí zo svojho súkromia...
Hlavne. Ja mám iba Instagram, Facebook som si zrušil, strašne ma to pohlcovalo, potreboval som sa ku všetkému vyjadriť, mám to tak nejak v sebe, keď cítim krivdu, musím ju povedať, takže ešte keď prišiel ten covid ošiaľ, som s tým dosť bojoval... Teraz mám len Instagram, kde si dávame rodinné fotky a tak.
Nevadí vám to? Deliť sa o súkromie?
Nie. Mne to nevadí.
Veronika: Ani mne. Hlavne, on nás tam dáva v takom krásnom svetle... (smiech)
Robo: Snažím sa ukazovať to, čo si myslím, že je správne. Myslím, že nie som žiaden veľký influencer, väčšina tých ľudí ukazuje bohatstvo, pozlátko. Sú naše celebrity, ktoré ukazujú mladým ľuďom, že keď máš peniaze, treba si kúpiť kožuch zo zvierat a tak, ja chcem využívať sociálne siete na to, aby som ukázal to, čo si ja myslím, že je správne. Stačí mi, ak príde za mnou len jeden človek a povie mi, že napríklad niečo vďaka mne vyskúšal, a že mu to pomohlo. Či je to bosé chodenie, strava... Iste, snažíme sa byť pekní na fotkách, ktoré zverejňujeme, ale veľakrát dávame aj fotku, ako vyzeráme ráno po prebdenej noci s malým. Lebo takto to je prirodzené. Ráno nie je nik namaľovaný a je normálne mať kruhy pod očami. Lenže ak rodičia vidia len štylizované fotky, myslím, že sú potom frustrovaní: Ako to, že niekto pri dvoch deťoch vyzerá tak dobre? Myslím si, že treba ľuďom ukazovať, že to nie je pravda, že všetci sú len ľudia.
Po búrlivých začiatkoch zrazu všetko začalo byť super, vraví Veronika.
Foto: archív Roba PappaAko vnímate kritiku tam? Alebo nie je?
Ale je. Ale tam mi to nevadí. V tom, čomu verím, mi to nevadí. Ideme si svoje, a buď sa nám niekto vysmeje alebo si z toho niečo vezme. Som rád, že môžem šíriť to, o čom som presvedčený, a že to nemám zaplatené od nikoho. Iste, máme aj platené spolupráce, ale vždy je to niečo v súlade s tým, ako žijeme.
Počas pandemických opatrení ste dali najavo, že vám pokusy politikov o obmedzovanie slobody – najprv všeobecne, potom pre neočkovaných, nie sú blízke, apelovali ste, aby sa ľudia starali o vlastnú vnútornú radosť... Ako ste to prežívali osobne?
Ja to mám tak, že s očkovaním je to veľmi tenký ľad. Ešte keď sa narodila Isabella, veľa som bojoval proti povinnému očkovaniu, a vtedy som dostal zákaz – v televízii aj inde. Vtedy mi to naozaj že ovplyvňovalo robotu. Teraz to mám tak, že si myslím, že je správne, aby očkovanie nebolo povinné, to je celé. Nebojujeme proti očkovaniu ani liekom, no naša rodina, my dvaja si myslíme, že to má byť na každom človeku. Keď si niekto myslí, že mu to pomôže, nech si to dá. Nenapadlo by mi niekoho presviedčať, nikdy nikoho nepresviedčam, nie.
Čo teraz chystáte na hudobnom poli?
Stále robím single, raz za čas. Onedlho pôjdem dúfam von s pesničkou, ktorú som napísal svojim obidvom deťom. Ale album nie, tie už dlhšie nevydávam.
Prečo nie?
Nejak mám pocit, akoby tá doba albumov už odišla, ľudia si vypočujú pesničku v rádiu alebo si ju kúpia na streamovacích službách, ale sú takí vyberaví. Vypočujú si album a aj z neho si vyberú len nejakú tú jednu pesničku.
Chystáte koncerty? Festivaly?
Festivaly nie, tie nehrávam, ale od konca apríla do konca októbra mám víkendy plné. Dúfam, že všetky akcie aj vyjdú (smiech).
Hudba, varenie, vlastná kaviareň, nejaká vlastná televízna relácia? Čo je vašou prioritou do budúcnosti?
Všetko, čo ste vymenovali. Nemám, že niečo je hlavné. Som hudobník srdcom, som šťastný, keď spievam, chcem sa hudbe venovať, ale tiež to už nemám tak nastavené, že bez toho neviem žiť. Kedysi som to mal tak, že by sa mi zrútil svet, ak by som prišiel o hlas. Dnes už viem, že môžem robiť hocičo iné. Ale chcem spievať, lebo ma to baví. Káva ma baví veľmi, aj varenie ma baví veľmi. Napríklad v prvej covidovej vlne som varil pre susedov. Na web sme napísali, že zajtra sa varí stroganov, 20 ľudí napísalo, že si prosí, tak som varil pre 20 ľudí.
