Dominika Rajznerová.
Foto: archív Dominiky RajznerovejKeď ste v združení IPčko začínali ako dobrovoľníčka, akú predstavu o svojej budúcej práci ste mali?
V IPčku som približne deväť rokov, začínala som už počas štúdia psychológie. Túžila som pomáhať a videla som, že kamaráti, ktorí už v združení pôsobili, to prostredníctvom chatu dokážu. Spočiatku som mala pochybnosti, či práve tento spôsob komunikácie môže byť efektívny, avšak videla som, že mladým je chatovanie veľmi blízke. Čakala som nešťastné lásky a konflikty s rodičmi, ale často išlo a stále ide o závažné životné situácie. Domáce násilie, ohrozenie na živote, samovražedné myšlienky či pokusy. Pochopila som, že pôjde o veľmi náročnú prácu, našťastie v IPčku na to človek nie je sám, ale prechádza si dlhodobým akreditovaným výcvikom v poradenstve aj krízovej intervencii a pri náročných chatoch mu pomáha skúsený supervízor.
Združenie svoje pôvodne len chatové služby v posledných rokoch v reakcii na ťažkú dobu, ktorú prežívame, podstatne rozšírilo.
Kolegovia a kolegyne pred jedenástimi rokmi založili na internete miesto, kam môže mladý človek prísť a pomoc či podporu dostane od mladého odborníka s priateľským a partnerským prístupom. Na chatovú linku pomoci IPčko.sk píšu najmä mladí ľudia v kríze, ktorí potrebujú pomoc tu a teraz. Neskôr vznikla e-mailová poradňa. Tú využívajú skôr o niečo starší ľudia, ktorí chcú rozpovedať svoj príbeh na väčšom priestore a potrebujú komplexnejšiu odpoveď.
Ľudia môžu zavolať aj na linku pomoci.
Keď prišla covidová pandémia, kontaktovalo nás prostredníctvom chatu veľa ľudí v staršom veku, často seniori, ktorí cítili takú osamelosť a tak veľmi potrebovali s niekým byť, že boli schopní osvojiť si aj prostriedky komunikácie, ktoré im vôbec nie sú blízke - a bolo to i cítiť. Rozhodli sme sa preto založiť Krízovú linku pomoci, v rámci ktorej sme rozšírili naše služby o telefonickú linku dôvery a videoporadenstvo. Naše služby na Krízovej linke pomoci však ponúkame aj cez chat a e-mail. Samozrejme, bezplatne, anonymne a nonstop.
Videoporadenstvo nie je úplne bežná forma pomoci.
Veľmi často ho ľudia využívali počas pandémie, keď sme boli izolovaní a nemali šancu stretávať sa naživo. Najmä ľudia, ktorí stratili blízkych a kvôli obmedzeniam sa s nimi nemohli rozlúčiť na pohrebe, nás často kontaktovali. Smútili, bolo pre nich náročné stratu uchopiť, spracovať, ísť ďalej… Hľadali sme s nimi cez video spôsoby, ako to zvládnuť. Prostredníctvom videa sa nám ozývali aj ozývajú ľudia, ktorí v danej chvíli nemôžu hovoriť, pretože im hrozí nebezpečenstvo, ale dokážu nám ukázať, čo ich ohrozuje. Najčastejšie ide o domáce násilie.
Ako v takom prípade zasahujete?
Spolu s kolegyňami a kolegami absolvujeme dlhodobý kurz krízovej intervencie, počas ktorého sa učíme identifikovať závažnosť situácie, upokojiť ju, stabilizovať a spolu s človekom určiť kroky, ktoré mu pomôžu dostať sa do bezpečia. Často, najmä v situáciách, kedy sa deje násilie, privolávame na pomoc záchranné zložky.
V poslednej dobe rozvíjate aj možnosť osobných kontaktov.
Uvedomili sme si, že je veľmi málo miest, kde ľudia nájdu okamžitú, bezplatnú a anonymnú pomoc. Psychiatrická aj psychologická pomoc je na Slovensku ťažšie dostupná a často sa na ňu dlho čaká. Ľudia v náročnej životnej situácii, napríklad so samovražednými myšlienkami, majú kvôli stigme často zábrany využiť okamžitú psychiatrickú pomoc alebo si zavolať záchranné zložky a na psychoterapeutickú pomoc je pre nich náročné čakať niekoľko týždňov či mesiacov. V každom krajskom meste a v Malackách sme preto založili Káčka, miesta, kde možno dostať promptnú pomoc ešte v ten deň, maximálne na druhý deň. Služba je 24-hodinová, krízový intervent dokáže do Káčka doraziť do pol hodiny.
Okrem toho prevádzkujeme v Bratislave, Nitre, Trnave a Prešove neformálne kluby, bezpečné miesta, ktorých cieľom je destigmatizovať a zatraktívniť psychologickú pomoc pre mladých ľudí, ale tiež im ponúknuť zábavné či rozvojové voľnočasové aktivity. V našom trnavskom Flek klube sa zameriavame na komunitu online hráčov, ktorí sú často za obrazovkami počítačov izolovaní. Ponúkame im prostredie, v ktorom sa cítia ako doma a aktivity, ktoré poznajú a v ktorých sú dobrí. Spolu so svojím psychológom si môžu zahrať on-line alebo spoločenskú hru, kalčeto alebo si zatancovať počas koncertu. Zároveň si budujú vzťahy s ľuďmi, ktorí klub tiež navštevujú a vytvárajú si komunitu, v ktorej sa cítia príjemne. Naším cieľom je vybudovať kluby pri všetkých našich Káčkach.
Často sa hovorí, že mladí sa o spoločenskú situáciu nezaujímajú, v skutočnosti však všetko vnímajú veľmi citlivo.
Vnímate, že to, čo dnes trápi mladých ľudí, je iné ako v minulosti?
Spoločenská situácia sa veľmi odráža na stave duševného zdravia nielen mladých, ale všetkých ľudí. Často sa hovorí, že mladí sa o svet nezaujímajú, v skutočnosti však všetko veľmi citlivo vnímajú. Pandémia priniesla obrovský nárast domáceho násilia, konfliktov v rodinách, sebapoškodzovania, samovražedných myšlienok. Veľa mladých ľudí začalo trpieť úzkosťou, dokonca až prejavmi sociálnej fóbie. Počas pandémie sme im vzali veľa zvládacích stratégií. Zavreli sme ich doma a obrali o prirodzenú potrebu byť s rovesníkmi. S príchodom vojny na Ukrajine pribudlo tém strachu, neistoty a ďalších úzkostí. Dlhodobo zaznamenávame tému osamelosti. Človek má síce rodinu aj kamarátov, ale o svojich ťažkostiach si nemá s kým pohovoriť. Z každej strany pociťuje tlak na výkon, na to, aby bol úspešný, hral nejakú rolu, za ktorú je oceňovaný. Nie vždy to ide. Hľadáme potom spôsoby, ako môže mladý človek o svojich problémoch hovoriť s rodičmi či kamarátmi.
Ako môžete pomôcť človeku, ktorý sa na vás obráti s vážnejšími problémami, ako sú práve sebapoškodzovanie, myšlienky na samovraždu?
Každý človek je iný a každému aj pomôže niečo iné. Tak, ako máme svoje problémy, disponujeme aj silnými stránkami a kompetenciami, ako ťažkosti zvládnuť. S človekom, ktorý sa na nás obráti, hľadáme jeho vlastné možnosti. Ponúkame atmosféru prijatia a dôvery, snažíme sa porozumieť tomu, čo potrebuje a sprevádzame ho, kým nie je schopný ísť ďalej sám. Na konci by mal zvládať náročné životné situácie inak ako doteraz.
Ako môžu mladým pomôcť ich rodičia?
Je veľmi dôležité, aby dospelí ukazovali deťom, tínedžerom, že nie je hanba hovoriť o svojich pocitoch a ťažkostiach. Ak v niečom zlyhám, je v poriadku to priznať. Dnes sa však mladí veľmi boja urobiť chybu. A tak radšej buď neurobia nič alebo sa naopak veľmi úzkostlivo ženú za nejakým úspechom, a prestávajú byť v kontaktu so sebou samým. Nedovolia si robiť, čo ich baví a napĺňa, pretože potrebujú podať výkon a potešiť ostatných. Dynamika vo vzťahu rodič a dieťaťa sa veľmi zmenila. Kým v minulosti sa dieťa bálo trestu, ktorý zo strany rodiča môže prísť, dnes sa bojí, že ho sklame.
Prečo došlo k takému prenastaveniu vzťahov?
Mladí ľudia dnes majú veľa možností a cítia, že by ich mali využiť. Ak môžem ísť študovať na najlepšiu vysokú školu do zahraničia alebo byť najlepším v športe, potom to jednoducho musím urobiť. Okrem toho, že na mladých tlačia rodičia, tlak na seba vytvárajú aj sami. Nedobrým vzorom sú tie hviezdy sociálnych sietí, ktoré ukazujú svoj na prvý pohľad dokonalý život a nehovoria o zlyhaniach, ťažkostiach. Avšak aj to sa postupne mení, veľa influencerov začína namiesto pozlátka ukazovať realitu. Mladí v dnešnej dobe čelia mnohým výzvam, na druhej strane však badať aj pozitívne trendy. Na rozdiel od starších generácií sa napríklad generácia Z oveľa viac snaží starať o svoje duševné aj fyzické zdravie, chcú si život viac užiť, dôslednejšie si vymedzujú hranice vo vzťahoch aj v práci, aby boli spokojnejší.
Dominika Rajznerová s kolegami zo združenia IPčko.
Foto: archív Dominiky RajznerovejKeď vravíte, že každý má svoje zvládacie stratégie, aké to môžu byť?
Každého by som povzbudila, aby si vo svojom okolí našiel osobu, s ktorou je ochotný zdieľať všetky svoje ťažkosti. Preventívnou možnosťou je vytvárať si vzťahy, v ktorých sa cítite bezpečne, nemusíte sa pretvarovať. Môžete v nich povedať od srdca všetko tak, ako to cítite a viete, že budete prijatý či prijatá, bez hodnotenia a odsudzovania. Ďalej je dôležité venovať sa tomu, čo nám prináša pozitívne zážitky, či už je to kreatívna činnosť, šport, alebo pokojne aj čítanie či sledovanie seriálov.
Čo môže spoločnosť urobiť pre to, aby duševný stav detí a mladých bol lepší? Často sa hovorí, že chýba odborná pomoc.
Je dôležité zaujímať sa o názor detí a mladých, zo spoločenskej diskusie ich však často vynechávame, pretože si myslíme, že sami najlepšie vieme, čo je pre nich dobré. Sú však relevantným partnerom, pretože oni raz tú spoločnosť budú tvoriť a viesť. Zaujímajme sa o ich potreby, ponúknime im dostatok bezpečných miest, kde môžu tráviť svoj voľný čas, aby nevznikali sociálno-patologické javy. Nehovorím teraz o rôznych krúžkoch, ale o priestoroch, kde môžu čas tráviť neštruktúrovaným spôsobom a s kamarátmi.
Jeden z častých mýtov o samovražde je, že musí mať vždy dôvod.
Vaši kolegovia o vás povedali, že máte na svojom konte stovky zachránených ľudských životov.
Vážim si toho, vnímam však, že táto práca nie je vôbec o jednotlivcoch. Bez podpory kolegov a dôvery ľudí, ktorí sa na nás obracajú, by som ju robiť nemohla. Obdivujem každého, kto naberie odvahu a zdôverí sa nám so svojimi životnými ťažkosťami, pretože to vôbec nie je jednoduché. To on si zaslúži úctu a rešpekt, my sme len jeho sprievodcovia. Práca v IPčku ma učí veľkej pokore a vďake za to, čo sama mám.
Z akých dôvodov dnes chce mladý človek spáchať samovraždu?
Jeden z najčastejších mýtov o samovražde je, že musí mať vždy nejaký konkrétny dôvod. Tomuto rozhodnutiu však predchádza celý rad situácií, v ktorých človek zlyhal alebo sa mu nedostalo podpory, akú by si zaslúžil. Snažil sa, ako sa dalo, ale ťažkosti sa mu nepodarilo zvládnuť. Potom prišla posledná kvapka, ktorá sa často z pohľadu predchádzajúcich udalostí javí ako banalita, ale v skutočnosti už trápenie prekročilo všetky medze. To len blízki často potrebujú poznať dôvod, aby sa so stratou dokázali lepšie vyrovnať. Samovražda nikdy nie je riešením, ale obrovskou tragédiou, ktorá spôsobuje len ďalšiu bolesť.
Ako možno človeku, ktorý má samovražedné myšlienky, pomôcť?
Často stačí prejaviť úprimný záujem o človeka, veriť mu, že má problémy, stáť pri ňom. Kto chce ukončiť svoj život samovraždou, povie o tom svojmu okoliu priemerne sedemkrát. To však jeho slová a pocity často bagatelizuje rôznymi poznámkami, keďže je preň náročné konfrontovať sa s myšlienkami na samovraždu. Ak si však všimneme, že niekto v okolí o nej hovorí, sadnime si k nemu a pýtajme sa, ako sa má a čo prežíva. Nebojme sa to otvorene pomenovať: „Skutočne máš samovražedné myšlienky?“ Dajme človeku najavo, že mu chceme pomôcť a ak to nedokážeme sami, odkážme ho na linku pomoci, vyhľadajme spolu psychológa alebo hoci zájdime do nemocnice na psychiatrickú pohotovosť.
Svoje skúsenosti odovzdáva Dominika Rajznerová ďalej.
Foto: archív Dominiky RajznerovejZo štatistík vyplýva, že samovražda najviac ohrozuje ľudí v postproduktívnom veku, najmä mužov. Hneď ďalšou skupinou v poradí sú tínedžeri. Nám sa často ozývajú mladí, ktorí síce uvažujú o samovražde, no chcú si dať pomôcť. Stáva sa aj to, že sú už rozhodnutí a len v náročnej situácii nechcú byť sami, boja sa toho, čo ich čaká. Keď sme vtedy s nimi, veríme, že im je ťažko a vytvoríme atmosféru dôvery, v drvivej väčšine prípadov to spolu zvládneme. Podarí sa nám urobiť kroky, ktorými odštartujú svoj živo nanovo.
Čo vás priviedlo k štúdiu psychológie? Ľudia, ktorí si ju zvolia ako svoju životnú dráhu, k tomu často majú osobné dôvody.
U mňa za tým nebol žiadny osobný príbeh, ale už od malička som uvažovala o pomáhajúcej profesii. Najskôr som pomýšľala na medicínu, avšak zistila som, že moja cesta to asi nebude, neobľubovala som chémiu a ani krv. Nedokázala som si však predstaviť, že by som sedela sama v kancelárii a pracovala s číslami či niečím abstraktným. Vždy som mala blízko k ľuďom a zaujímala sa o ich životné príbehy. Pochopila som, že nemusím liečiť telo, ale dušu a nikdy som nezapochybovala, či som si vybrala správne. Moja práca však nie je len o tom, že niekomu pomáham, ale vnímam, ako ma to samú veľmi obohacuje. V náročnej situácii je pre mňa motivujúce uvedomiť si, ako obdivuhodne ľudia, ktorí sa na nás obracajú, zvládajú svoje oveľa ťažšie problémy.
Aké vlastnosti musí mať dobrý psychológ?
Je to najmä chuť a záujem byť blízko ľuďom v náročných situáciách, ktoré niekedy vyzerajú naozaj beznádejne. Psychológ však musí človeku veriť, že ich dokáže zvládnuť. Dobrý odborník by sa tiež mal vedieť postarať sám o seba a vedieť si vypýtať pomoc, keď ju sám potrebuje. Musí vnímať svoje potreby, aby potom dokázal pomáhať ostatným.
Ako sa teda staráte o svoje duševné zdravie?
Za najväčšie šťastie vo svojom živote považujem ľudí okolo seba. Mám skvelého manžela a rodinu. Podporujú ma v tom, čo robím. Neviem si predstaviť, ako by som bez nich mohla vykonávať takto časovo náročnú prácu, za ktorou je treba vyrážať aj v noci či cez víkend. Veľmi dôležitý je tím v práci a jeho podpora. Dočerpať energiu, oddýchnuť si a fyzicky sa zničiť chodím do prírody. Ako psychologička väčšinu dňa presedím a venujem sa skôr mentálnej činnosti, pohyb mi pomáha vyčistiť si hlavu a zamerať sa na svoje telo. Pre mňa je to zvládacia stratégia a nájsť si svoju vlastnú odporúčam každému.
