Lucia Lužinská nemá rada klamstvo a polovičatú prácu.
Foto: archív Lucie Lužinskej1. Aký ste rodič?
Myslím, že som dosť striktná a prísna mama, najmä keď chcem, aby mali deti z nejakej situácie ponaučenie. Niekedy viem byť aj vznetlivá, ale zároveň som rodič tvorivý. Niekedy som tiež hravá a detská, čo sú chvíle, kedy sú moje dcéry buď nadšené alebo sa za mňa hanbia. Napríklad odo mňa bočia, keď si začnem spievať v obchode (smiech). Ale myslím si, že viem byť tiež vnímavá, správne načítať a vycítiť situácie, ktoré sa sprvu javia rôzne. Ak to zhodnotím z hľadiska živlov, viem byť ako oheň, mať fantáziu, tvorivosť a predstavivosť ako vzduch, ale viem byť aj vnímavá, prispôsobivá aj láskavá ako voda. No a to ukotvenie, pokoj, stabilita, to najviac predstavuje môj muž.
2. Podľa koho, čoho ste vybrali deťom meno?
Bolo to celkom náročné pri oboch dcérach, pretože sme ako hudobníci mali na mená aj zvukomalebné kritériá spolu s priezviskom. Pri staršej dcére to prešlo až do komických situácií, kedy sme u priateľov vyberali meno aj zo psieho kalendára(smiech). Alebo sa hovorili názvy krajín, a keď niekto povedal Amerika, mne to prešlo cez uši ako Amelika a z toho napokon vzniklo Amélia. To sa nám s mužom páčilo, a keď som dostala kopnutie do bruška, bolo to pre nás ako potvrdenie. Pri mladšej dcére sme mali vybraté meno, ale keď sa narodila a my sme videli, aký mala hrdý a víťazoslávny výraz v tvári, tak sme si povedali, že to meno sa jej nehodí. Narodila sa v zahraničí, čiže sme mali čas, nemuseli sme nadiktovať meno okamžite, takže sme ju jeden deň pozorovali a zhodli sa, že jej sa hodí meno Viktória. Takto to vzniklo. No a čo bolo pre nás príjemné, obe mená sa páčili aj všetkým v rodine.
3. Kvôli čomu ste svojim deťom povedali „prepáč“?
Snažím sa im hovoriť „prepáč“ vždy, keď je na to dôvod. Chcem im ukázať, že som človek, ktorý sa stále učí, a že je potrebné sa stále učiť. Dcéram niekedy poviem „prepáč“ aj vtedy, keď vidím, že mám síce pravdu, ale moja reakcia bola prehnaná. Vtedy sa ospravedlním za spôsob, akým som zareagovala. Celkovo sa ale snažím, aby nebol žiaden dôvod hovoriť „prepáč“. Sme však ľudské tvory, takže určite sa ten dôvod vždy nájde.
4. Ktorú z vašich vlastností vidíte vo svojich deťoch?
Vidím tam veľa vlastností, ktoré sa nedajú jednoznačne zadefinovať ako negatívne či pozitívne. Myslím si, že takou spoločnou črtou je tvrdohlavosť, ale aj veľmi nízka miera tolerancie nespravodlivosti. V dcérach tiež vidím veľkú mieru obrazotvornosti a fantázie. A keď sa pre niečo nadchnú, vedia sa do toho úplne ponoriť. Keď napríklad Viktória kreslí, dokáže byť tak precízna, že o nej hodiny neviem. Staršia dcéra zase ide skôr literárnym smerom, a vie tiež veľmi dlho lietať vo svojich fantazijných svetoch – to máme tiež spoločné.
Viktóriino kreslenie vyzerá občas aj takto:
5. Vaša najobľúbenejšia spoločná činnosť?
Ťažko povedať, pretože sme umelecká rodina, a zároveň sme s mužom dosť rozdielni. Takže niekedy sú tie naše spoločné činnosti dosť nečakané. Napríklad sú obdobia, keď sa vieme veľmi dobre zabávať tým, že si nájdeme útržky z rozprávok, seriálov či filmov, premietame si ich na stenu, vypneme zvuk a dabujeme. Vznikajú pri tom situácie, kedy sa naozaj schuti zasmejeme. Vtedy sa vieme stretnúť všetci štyria, pretože staršia dcéra má už mnohé činnosti, pri ktorých nemusí byť veľmi s nami, ale tu sa vždy veľmi rada pridá. No a ešte obe dcéry si rady s mužom zahrajú na digitálnych zariadeniach futbal, to ich naozaj baví všetkých troch.
6. V čom sú vaše deti lepšie ako vy?
Tajne dúfam, že vo všetkom (úsmev). Ale neviem to asi objektívne posúdiť. Vidím však, že Viktorka od malička krásne kreslí, určite kreslí oveľa lepšie ako ja. Takisto sa mi páči jej nespútanosť a pravdivosť, a že nie je zviazaná – toto to vie byť niekedy až nepríjemné zrkadlo. Staršia dcéra si ulietava vo svojich svetoch rovnako ako ja, čiže niekedy jej je ťažko vidieť do hlavy, ale má v sebe takú tú hrdosť a videnie súvislostí, ktoré som ja v jej veku nemala. A takisto má extrémne vyvinutú slovnú zásobu, čo myslím, že tiež súvisí s jej vnútorným svetom. Čiže to sú také veci, ktoré v deťoch obdivujem a dúfam, že im v živote pomôžu a nebudú na príťaž.
7. Čím vás dokážu deti najviac vytočiť?
Klamstvom, nedodržaním slova, čo je pre mňa tiež forma klamstva. Vždy rozprávam dcéram, že nič nie je tak hrozné, aby sa mi s tým ako mame nemohli zdôveriť, že na to som tu pre nich, aby som to zvládla. A tiež nemám rada, keď sa veci nedotiahnu do konca, alebo keď vidím, že je potenciál väčší ako vôľa. Keď viem, že sú dcéry v niečom šikovné a pustia sa do tej činnosti, no výsledok je v štýle, „len aby to bolo rýchlo za mnou“. A ja pritom viem, že ich schopnosti sú ďaleko väčšie. Snažím sa im to vysvetliť, no keď sa to opakuje, vie ma to vytočiť, to podliezavanie latky. Vtedy je moja tolerancia veľmi skúšaná (úsmev).
