Anna Jančová.
Foto: archív Anny JančovejMinulú jar, keď sme na našom webe uverejnili rozhovor s učiteľkou cudzích jazykov Annou Jančovou, nám nové ochorenie Covid-19 ponúklo len náznak toho, čo dokáže. Tragický účet ku koncu tohtoročného mája – viac ako 12 000 obetí. Jednou z nich je, žiaľ, i partner Anny Jančovej. Dlho sme sa v redakcii odhodlávali poprosiť ju, či by nám mohla o svojej bolestnej skúsenosti napísať. „Mala som trochu pochybnosti, či to chcem zverejniť, ale myslím, že treba. Takéto príbehy by sa mali zverejňovať, aby ľudia pochopili, že pandémia mala obrovský dosah," vraví Anna Jančová.
„Nerátam roky tak ako väčšina ľudí. Tie moje trvajú desať mesiacov – od septembra do júna. Áno, som učiteľka. A môj najťažší školský rok v živote sa chýli ku koncu.
Už na jeho začiatku sa dalo tušiť, že bude iný. Pandémia nám nadelila ochutnávku už v tom predchádzajúcom školskom roku a každému súdnemu človeku bolo jasné, že leto bolo len milosrdnou prestávkou na načerpanie síl do ďalších ťažkých mesiacov.
Nebála som sa. Mala som pred vírusom rešpekt, ale nie strach. Napriek búrlivej spoločenskej dobe som prežívala jedno z najkrajších období svojho života – vyše roka som žila s mužom, ktorý mi už nejaký čas predtým dával to, čo hľadá každá živá bytosť – zázemie, pocit bezpečia a bezpodmienečnej lásky. Po päťdesiatke som kvôli nemu opustila život, ktorý som si dovtedy budovala a presťahovala som sa do iného kúta Slovenska. Bolo to najlepšie rozhodnutie môjho života. Prežívala som vzťah, o akom som si kedysi nedovolila ani len snívať – plný dôvery, snahy pochopiť toho druhého a tichej radosti zo vzájomnej blízkosti. Boli sme muž a žena vo všetkých významoch toho slova, hoci sme to nemali potvrdené žiadnou oficiálnou ceremóniou.
Pár dní po začiatku školského roka, keď sa pandemická príšera pomaličky dostávala do formy po letnom oddychu, som so žiakmi odcestovala na dlho pripravovanú zahraničnú prax. Prvý raz po dlhšej dobe som šla niekde na viac dní bez neho. Už vtedy nebol vo svojej koži, ale pri mojich otázkach, či radšej nemám zostať doma a či to nemôže byť covid, len so smiechom krútil hlavou. Niežeby na covid neveril. Bol ale predsa silný a dovtedy zdravý. A náš spoločný život sa práve rozbiehal. Konečne sme mali to, čo sme celý život hľadali... Vtedy u nás ešte málokto vedel to, čo dnes už vieme až príliš dobre. Že covid si nevyberá. Zničí kohokoľvek a čokoľvek.
Odišla som. Telefonovali sme si niekoľkokrát denne. Pár dní sa ešte držal, ale napokon ho choroba prinútila zaľahnúť. Dodnes premýšľam, čo by sa dialo, keby som bola vtedy doma. Asi by sa veľa nezmenilo, ale predsa – dodnes si svoj odchod vyčítam. Keď sa jeho stav nezlepšoval, lekárka telefonicky nariadila odvoz do nemocnice, na jedno z prvých covidových oddelení.
Vrátila som sa domov, do prázdnej chaty, deň po jeho hospitalizácii. Spočiatku sa zdalo, že liečba zabrala. Vyzeralo to, že ho po pár dňoch pošlú domov. Ale jedného dňa mi nezdvihol telefón. A už ho nezdvihol nikdy. Službukonajúca lekárka najprv tvrdila, že to nie je vážne, že je to zhoršený psychický stav, reakcia na liečbu. Nebolo to tak. Previezli ho do inej nemocnice, na oddelenie intenzívnej starostlivosti. Covid už totiž v jeho organizme nebol, stihol ale napáchať nenapraviteľné škody a spustiť iné, fatálne zlyhania.
Večer po prevoze nám lekári dovolili krátku návštevu. Na JISke, obklopený prístrojmi, ležal môj muž. Vyzeral o dvadsať rokov starší, ale bol to on. Na tvári kyslíkovú masku, ale oči otvorené, vnímal ma. Rozprávala som mu, čo všetko nás čaká, keď sa vráti domov. V tej chvíli som tomu verila. Veľmi som tomu potrebovala veriť. On mi podchvíľou slabo stisol ruku. Stihla som mu povedať všetko, čo už vedel, ale čo som mu veľmi chcela povedať ešte raz. V tú noc som konečne spala.
Ráno zomrel.
Deň pohrebu už nemohol byť pohrebnejší. V ten deň oficiálne zavreli hranice a školy a maximálne sprísnili opatrenia. Nepretržite lialo a fúkalo. Hoci to bol človek, ktorý spravil nesmierne veľa pre komunitu, v ktorej žil, rozlúčiť sa s ním mohli len najbližší.
A pre mňa začal rok nula.
Zostala som v prázdnej chate. Spoločnosť mi robil môj pes – síce bez výcviku, ale predsa záchranár. Nútil ma chodiť von, toleroval môj plač, túlil sa ku mne.
Škola prešla na dištančné vyučovanie a mne to vyhovovalo. Mohla som sa ponoriť do práce, ktorá je dodnes mojou záchranou a venujem jej veľa času, ale nemusela som sa s nikým stretávať. Neviem prijímať ľútosť a súcit.
Mojím spojením so svetom boli susedia – dobrí, citliví a taktní ľudia, ktorí vedeli presne odhadnúť, koľko spoločnosti znesiem.
Z tých prvých dní samoty si veľa nepamätám. Jasné mi je len to, že som postupne dospela k rozhodnutiu – najmenej bolestivé bude vrátiť sa zasa naspäť k starému životu. Do mesta, kde som sa narodila, kde v mojom byte žijú moje dospelé deti, kde ma ľudia poznajú a kde ja poznám ich. Každý víkend som uložila do auta časť svojho nového života, odviezla ho do rodného mesta a snažila som sa ho vtesnať do života starého.
Hoci pre mňa, paradoxne, Covid akoby partnerovou smrťou skončil – prestala som sledovať správy, denné hlásenia o počtoch nakazených a mŕtvych a všetko som to videla akoby z inej krajiny – občas ma doháňali k slzám a zúrivosti všetci tí popierači, ktorí tvrdili, že to, čo zažívam, sa vlastne nestalo. Dodnes ma hnevá, že niekto nedokáže pochopiť, že osudy nás všetkých sú poprepájané a že vymáhanie toho, čo niekto nazýva právom či slobodou, môže byť ohrozením života niekoho iného.
Vždy, keď cítim krivdu, potrebujem sa voči nej vymedziť. Zároveň ale nechcem patriť k tým, ktorí šíria negatívne emócie. Po smrti môjho muža by som to cítila ako pošpinenie jeho pamiatky. Preto som sa rozhodla, že sa pokúsim ľuďom ukázať, že aj straty, problémy, samota a smútok sú súčasťou života a môžu nás urobiť ľudskejšími. A tak často svoje úvahy, občas i veľmi osobné a otvorené, šírim na sociálnych sieťach.
Prišli naše narodeniny – mali sme ich tesne po sebe – a každé „všetko najlepšie“ nesmierne bolelo. Vedela som, že všetko najlepšie už bolo. Dívala som sa na jedličku, ktorú môj muž kúpil pred rokom. Z toho stromčeka som mala veľkú radosť. Až do jari stál vonku pri dverách chaty, na jar ho muž zasadil tak, aby strom dovidel na dvere chaty, ktorú celú zimu strážil. Tešila som sa, že to bude jeden z našich zvykov – kúpiť adventno-narodeninovo-vianočný strom a na jar ho zasadiť. Chcela som starnúť s našimi stromami. Chcela som mať Vianoce po celý rok na dohľad z chaty. Veď som nedeľniatko. Konečne šťastná žena. Tak prečo by som sa nemohla celý rok dívať na vianočné stromy.
Dala som výpoveď v škole a pred Vianocami som sa definitívne vrátila k deťom, do rodného mesta. Odchod bol nesmierne ťažký. Hoci som postupne odviezla všetky svoje veci, až príliš veľa som musela opustiť: vysadené kvety, ktoré už neuvidím rozkvitať, ticho priehrady, pri ktorej chata stála, teplo ohňa, ktorý pre mňa môj muž každý večer zakladal a oheň muža, ktorý už nikdy neucítim...
Vášnivé debaty o tom, či má alebo nemá byť cez sviatky lockdown, sa ma netýkali. Ja som mala svoj špeciálny lockdown už niekoľko týždňov. Uzavretá v spomienkach s niekým, kto už tu nebol.
S novým rokom prišlo nové zamestnanie. Vlastne – staronové. Dostala som prácu v škole, kde som kedysi učila i študovala. Zdanlivo som vstupovala do rovnakej rieky. Zároveň však do úplne inej. Kabinetom i učebňou bola moja izba v našom byte a svojich žiakov som až do mája vlastne nevidela. Stretávali sme sa online, ale bez kamier, aby sme nespomaľovali internetové spojenie.
Nemám rada február a marec. Sú to mesiace, v ktorých je telo už vyčerpané nedostatkom svetla a tepla a duša prestáva veriť, že raz príde jar. Tento rok to bolo ešte ťažšie. Akoby mi až v tomto období začalo dochádzať, že moja strata je trvalá a nemenná. Pri zdravom rozume ma držala intenzívna práca, kontakty s priateľmi a psychoterapia. Všetko online. Občas som už mala pocit, že sme s počítačom zrastení. Určitým spôsobom mi však tá odlúčenosť vyhovovala.
Niektorým ľuďom zobral covid zdravie, niekomu čuch či chuť. Mňa pripravil o radosť zo života. Je pre mňa zatiaľ nepredstaviteľné tešiť sa. Mozog aj zaregistruje niečo hodné radosti, ale zároveň sa zháči a povie si: „Nie je dôvod na radosť. Nie je, s kým sa o ňu podeliť.“ Verím ale, že sa to znova naučím.
Pracujem na tom.
Rok nula je vlastne jednou veľkou dierou v mojom živote. Snažím sa ju zaplátať a spojiť svoj minulý i súčasný život tak, aby po diere nezostali veľké stopy. Tá najvhodnejšia záplata sa objavila v máji, keď nás konečne pustili do školy. Tam mám pocit, že moja existencia má nejaký zmysel.
Rok učiteľov je desaťmesačný. Je to málo? Ani nie. Za desať mesiacov som stihla prísť o najbližšieho človeka, dať výpoveď, presťahovať sa, nájsť si nové zamestnanie. Dva mesiace, ktoré sú predo mnou, sú zaslúžený oddychový čas. Čas premýšľať a hľadať, čím naplním prvý rok svojho nového života."
