Dominanta Pienin, Tri koruny - Kaška, Baška, Maryška.
Foto: Oto RozložníkČo sa oplatí v Pieninách vidieť, odporúča aj tentoraz dlhoročný turista, autor turistických máp Slovenského raja a Vysokých Tatier Oto Rozložník.
Pieniny ležia podobne ako Tatry na pohraničí Slovenska a Poľska. Najvyšším miestom sú Vysoké skaly (1050 metrov nad morom), najnižším je ústie Lesnického potoka (429 metrov nad morom). Najnavštevovanejšími miestami sú Tri koruny a Sokolica na poľskej strane, prekrásny Prielom Dunajca, Haligovské skaly či Sedem mníchov na slovenskej strane, čo sú najkrajšie vápencové útvary.
Na stretnutí Goralov býva veselo.
Foto: Oto RozložníkPieniny sú národným parkom od roku 1967, ale už v roku 1932 bola dolina Dunajca vyhlásená za Slovenskú prírodnú rezerváciu a s poľským Parkom Narodovym bola súčasťou prvého medzinárodného parku v Európe. Na mieste zvanom Barštyk je najlepšie vidieť penu na hladine, ktorú tvorí rozpustený vápenec, od ktorej pochádza názov Pienin – peniaca voda.
V Pieninách žijú Zamagurskí Gorali, hrdí, čestní a priami ľudia. Každoročne sa schádzajú na jednodňových stretnutiach, kam chodia aj Gorali zo zahraničia. Známe sú tiež Zamagurské folklórne slávnosti, ktoré sú aj prehliadkou ich nádherných pestrých krojov.
Kam na túry
Červený Kláštor – Tri koruny
Zdola až nahor. Krásna túra s ešte krajším výhľadom na jej konci.
Foto: Oto RozložníkPrielom Dunajca
Tiesňava Lesnického potoka.
Foto: Oto Rozložník
Vzácne staré lipy.
Foto: Oto RozložníkRieka Dunajec preteká najväčším kaňonom v strednej Európe. Prielom Dunajca sa nachádza medzi obcami Červený Kláštor a Lesnica. Je to územie s hlbokými kaňonmi, meandrami zakliesnenými hlboko do skál, skalnými výtvormi a neprístupnými bralami.
Peši je to nenáročná túra, trvajúca asi 2 hodiny. Začína sa pri Penzióne Pltník, po prúde Dunajca obcou až do parku Pieninské lipy, kde sú vzácne 300 – 400–ročné stromy. Za mostom začína turistický chodník prielomom Dunajca, takzvaná Pieninská cesta, ktorá slúži peším aj cyklistom. Od roku 1966 je tu vybudovaný náučný chodník s 10 zástavkami.
Počas túry možno obdivovať skalné útvary, na začiatku Ostrá skala, potom Jánošíkov skok. Hovorí sa, že tu, na najužšom mieste Dunajca Jánošík preskočil na druhú stranu, keď ho naháňali pandúri. A keď prijímal zbojníkov do družiny, vzali len toho, kto to miesto preskočil. O niečo neskôr nasledujú skalné veže vysoké takmer 80 metrov, tiež ovenčené legendami – Sedem mníchov. Legenda spomína záletníckych mníchov z Červeného Kláštora ktorí skameneli za trest, že chodili za poľskou mníškou. Kúsok za nimi je prístavu pltí a raftu, od ktorého vedie modrá značka tiesňavou Lesnického potoka. Oproti prístavu je posledná skala Prielomu Dunajca, Hukava. Keď je vysoký stav vody pod ňou, sú veľké vlny, voda silno hučí, preto ten názov.
Tiesňava vedie k Chate Pieniny v Lesnici, kde túra končí. Na chate dobre padnú ponúkané špeciality aj goralská muzika. Odtiaľ sa možno mikrobusom a autobusom vrátiť do Červeného Kláštora.
Splav Dunajca
Raftom?
Foto: Oto Rozložník
Plťou?
Foto: Oto Rozložník
Vzhľadom na premávku radšej peši.
Foto: Oto RozložníkNie je len pre odvážnych dobroduhov, vhodný je aj pre rodiny s deťmi, podľa toho, čo kto uprednostňuje.
Ak sa vám nechce chodiť, spoznajte rieku priamo, takpovediac na dotyk. Môžete si vybrať – plte alebo raft. Splav sa začína sa pri Penzióne Pltník v Červenom Kláštore, je tu parkovisko, požičovňa bicyklov i člnkov.
Už to bude čoskoro 200 rokov, odkedy sa ľudia vozia po Dunajci. Plavba na pltiach má počiatky v roku 1832. Ako prví sa splavovali návštevníci kúpeľov v Szczawnici v Poľsku a kúpeľov Smerdžonka v Červenom Kláštore.
Ani zďaleka však plavidlá nemali dnešnú podobu. Spočiatku sa splavovali na súpravách, ktoré sa skladali z troch až piatich vydlabaných kmeňov. Neskoršie ich nahradili o niečo stabilnejšie plte. Späť do Červeného Kláštora sa sprvu ťahali proti prúdu lanom, potom ľudia zapriahli konské povozy.
Plavebná sezóna trvá od 1. apríla do 31. októbra. Splav po rieke zaberie asi dve hodiny, podľa stavu vodnej hladiny Dunajca. Prielom Dunajca má dĺžku okolo deväť kilometrov. Plavba je príjemným oddychom s krásnym pohľadom na okolie, pltníci počas nej rozprávajú návštevníkom o zaujímavostiach Pienin a pltníctva.
Múzeum Červený kláštor
Za múrmi kláštora žili mnísi asketickým životom.
Foto: archívPrehliadka múzea je zaujímavá, ak sa vám práve nechce obdivovať krásy prírody, nech sa páči. Červený kláštor je národná kultúrna pamiatka. Ide o niekdajší domov kartuziánov, čo je jeden z dvoch najprísnejších mníšskych rádov v rímskokatolíckej cirkvi. Kartuziáni tu žili v 18. storočí v prísnej askéze, pôste, rozjímaní a v takmer ustavičnom mlčaní. Nosili dlhý biely habit a mali presne vymedzený čas na intelektuálnu prácu, rozjímanie, modlitbu a odpočinok. Zaoberali sa alchýmiou a astrológiou. Výraznou osobnosťou kláštora bol páter Romuald Hadbavný, ktorý je autorom prvého prekladu Svätého písma do predbernolákovskej slovenčiny. Podieľal sa na vytvorení latinsko-slovenského slovníka. Legendárnou postavou bol aj fráter Cyprián, lekár, lekárnik, botanik. Jeho najvýznamnejšie dielo je Herbár z roku 1766, obsahujúci 283 rastlín z Pienin a Tatier. Vyrábal sviečky a zrkadlá. Jeho všestranné nadanie dalo podnet pre vznik legendy o Lietajúcom Cypriánovi, podľa ktorej zhotovil klzák a na ňom vzlietol z Troch Korún nad Tatry. Červený Kláštor dostal názov podľa červených tehlových krytín a klenbových rebier. Meno kláštora prevzala aj obec.
Lesnica – Sedlo Pod Plašnou – Haligovce – Kúpele Smeržonka – Červený Kláštor
Kúpele Smerdžonka.
Foto: Oto Rozložník
Goralský dvor a Haligovské skaly v pozadí.
Foto: Oto RozložníkStredne náročná, dvaapolhodinová túra. V strede obce Lesnica treba odbočiť z asfaltovej cesty doprava na nespevnenú cestu, po modrej značke. Pri rázcestí potom prejsť na zelenú, ktorá vedie do sedla Pod Plašnou. Odtiaľ stále po zelenej k strmým bralám Haligovských skál, ktoré tiež patria medzi najkrajšie útvary Pienin. Sú to vápencové skalné hrebene a sutiny ktoré vystupujú až do výšky 300 metrov nad údolie potoka Lipník. Sú tam aj jaskyne, najznámejšia je Aksamitka a Zbojnícka, žiaľ, pre verejnosť sú neprístupné. Značka vedie až do obce Haligovce, kde si možno spraviť príjemnú zastávku. Je tam napríklad Goralský dvor s goralskými špecialitami, skanzen dobových strojov, ktoré sa používali v poľnohospodárstve, mini ZOO, bazén či kemping. Do Kúpeľov Smerdžonka je to asi poldruha kilometra po ceste.
Po zrušení kláštora začiatkom 19. storočia začal miestny mlynár vo svojej stodole poskytovať vaňové kúpele z prameňa Smerdžonka. Voda páchne po síre, odtiaľ názov. Vznik kúpeľnej osady sa datuje do roku 1820. Vďaka zdravému vzduchu získali štatút klimatických kúpeľov.
