Kupujem len to, čo potrebujem, a nezažínam, keď netreba, hovorí Ingrid Potisková.
Foto: archív Ingrid Potiskovej„Je mi smutno, že som sa dožila chvíle, kedy jednou z vážnych celospoločenských tém je záchrana planéty. Je smutné, že človek svojim konaním dokázal zdevastovať životné prostredie, znečistiť vodu, vzduch, lesy, pôdu.... Chcem veriť, že je ešte šanca na zvrátenie tohto neutešeného stavu a osveta, ktorá v tejto súvislosti dostáva stále viac priestoru osloví aj tých ešte „neprebudených“,“ hovorí Ingrid Potisková v našej ankete Čo robím pre záchranu planéty.
„Snažím sa minimalizovať odpad a ten, ktorému sa nedá vyhnúť, prísne triedim. Je to jednoduché. V kuchyni mám košík, kam dávam plasty, plechovky a rôzne fólie. Tiež sklo. Do menšej krabice putuje papier. Aj toho sa nazbiera z rôznych reklám v schránke či z miestnych novín. Keď sa košík naplní, vynesiem ho k stanovišťu farebných kontajnerov a tu ešte dotriedim. Nádoby na separovaný odpad máme aj v telocvični.
Za každým listom papiera je strom. Teda nie je to „iba“ papier. Dobre vytriedený sa dá výborne recyklovať. Aj do papierového odpadu dávam papier, ktorý je už úplne popísaný poznámkami a pripomienkami. Lebo list papiera má dve strany a ak je jedna čistá, využívam ju na poznámky. Robím to tak, že si papier nastrihám na menšie kúsky a tieto mám vždy dostupné, keď si rýchlo potrebujem niečo poznačiť. Farebné lístočky nekupujem.
Kupujem iba to, čo naozaj potrebujem. Nepoužívané veci posúvam ďalej, tam, kde sa ešte zídu.
Tiež každodenné rutinné činnosti dávajú dosť priestoru na uvedomenie si, kedy je možné neplytvať zdrojmi. Takže: Zbytočne nesvietim, ani vodou sa u nás neplytvá. Stačí po odchode z miestnosti VŽDY zhasnúť, prípadne nezažať, keď netreba. V telocvični sa často nahnevám, keď na toaletách svieti svetlo cez deň, napriek tomu, že sú tam okná a vonku svieti slnko. Ľudia zažínajú zo zvyku, ale tento zvyk si neosvojili pri zhasínaní. Rovnako dnes už snáď každý vie, že voda nemusí tiecť, pokiaľ si umývame zuby.
V neposlednom rade si veľmi vážim živú prírodu. Nepáči sa mi, ako ľudia oberajú zvieratá o ich domov neprimeranou expanziou a výrubom lesov a nekontrolovaným zberom lesných plodov zasa o ich prirodzený zdroj obživy.
Dávno som vypla televízor a teda nepodlieham tlaku reklamy a sloganom typu „musíš mať “. Som toho názoru, že konzumná a na výkon a spotrebu orientovaná spoločnosť slepo kráča do stále sa prehlbujúcej morálnej krízy. Dá sa s tým niečo robiť? Za pokus to stojí!“
