Malé deti ešte nie sú schopné regulovať svoje emócie.
Foto: shutterstock.comJe to paradox. Na dieťa, ktoré sa prejavuje emocionálne, plače alebo kričí, rodičia často zvyšujú hlas a prejavujú hnev. Žiadajú od neho, aby sa upokojilo, sami však nie sú pokojného prístupu schopní ani v dospelom veku. Nedokážu svoje emócie ovládnuť, avšak dieťa, ktoré sa ešte len učí, ako sa má správať, to má vedieť okamžite. Podľa vedeckých zistení sa mozog vyvíja postupne a nie je možné od potomka chcieť, aby sa v dvoch či troch rokoch na povel dokázal sám utíšiť, upokojiť. V regulácii emócií mu môže pomôcť práve bezprostredná rodičovská reakcia na jeho búrlivo prejavované pocity.
Dieťaťu v prvom rade treba umožniť, aby si silnú emóciu odžilo, dostalo ju zo seba von, čo je vždy úľavujúce. Nemá zmysel snažiť sa zastaviť ju krikom, hnevom a podobne, tým sa zväčša ničomu nepomôže, dieťa sa neupokojí, skôr naopak, ešte viac sa rozruší. Je dôležité emocionálne záchvaty či prejavy vzdoru u dieťaťa s rozvahou zniesť a nebrať si ich „osobne”, ako akýsi útok na rodiča. Rodič má ukázať pokoj, trpezlivosť a nadhľad, pomocou ktorých sa dieťa učí, ako možno silné emócie zvládnuť. Stačí jednoducho s potomkom v tichu byť. Keď emócie odznejú, možno sa s ním primerane jeho veku porozprávať o tom, čo sa stalo a ako sa dá v budúcnosti reagovať lepšie.
„Svoje emócie a ich prejavy deti ešte nie sú schopné regulovať samy. Potrebujú rodičov, aby ich emóciami sprevádzali. Aby s nimi súcitili, boli prítomní, vyžarovali bezpečie, pokoj, lásku a bezpodmienečné prijatie, kým ich vnútorná búrka neprebehne. Aby im pomohli pochopiť, čo sa deje, a postupne im dali priestor učiť sa regulovať svoje emócie samy,” popisuje v knihe Děti jsou taky lidi Zdeňka Šíp Staňková, ktorá šíri povedomie o rešpektujúcom a vedomom rodičovstve.
Ozvena vlastného detstva
Pre rodičov je však zachovanie pokoja často veľmi ťažké, aj preto, že keď oni sami ako deti emócie prejavili, veľa pochopenia sa im zvyčajne nedostalo, nasledoval skôr hnev a krik zo strany ich vlastných rodičov. Tieto vzorce často odpozerali a teraz ich uplatňujú voči svojim potomkom, hoci v skutočnosti ani nechcú. „Prejavy emócií našich detí sú nám viac ako nepríjemné, vytáčajú nás, rozčuľujú, spúšťajú v nás niečo z nášho vlastného detstva, čo je hlboko zasunuté. Keď si uvedomíme, že zdrojom nášho nepokoja nie je dieťa, ale my sami, otvoria sa nám úplne iné pohľady na vec,” uvádza Zdeňka Šíp Stanková, ktorú na sociálnych sieťach sledujú tisícky rodičov.Keď na dieťa, ktoré sa hnevá či kričí, sami zakričíme, možno si nám uľaví, ale poškodzuje to nielen náš vzájomný vzťah (dieťa nám prestane dôverovať, začne sa nás báť), ale môžeme negatívne ovplyvniť i vývoj detského mozgu. „Keď dieťa upokojujeme, staráme sa o neho, v mozgu sa budujú biochemické cestičky a dieťa sa postupne učí starať sa o seba samo. Ak na dieťa kričíme, picháme nepríjemne do jeho nie celkom vyvinutého prefrontálneho kortexu a deje sa opak: dieťa má strach, ktorý jeho telo interpretuje ako nebezpečenstvo a zariadi sa podľa toho. Príde boj, útek alebo zamrznutie. Môžu vás udrieť, môžu utiecť, môžu zamrznúť ako soľný stĺp. Nič z toho nie je pre vývoj ich mozgu dobré,” varuje Zdeňka Šíp Staňková.
Prefrontálny kortex je časť mozgu, ktorá v podstate robí ľudí ľuďmi a odlišuje nás od ostatných živočíšnych druhov. Ide o evolučne veľmi vyspelú časť, ktorá zodpovedá za chápanie, rozhodovanie, sústredenie, morálku a áno, aj za reguláciu afektívnych stavov. Dieťa prefrontálny kortex v prvých rokoch svojho života nemá vyvinutý, dozrieva postupne. Práve preto u detí tak často pozorujeme záchvaty hnevu až zúrivosti. Je to ťažké, no nemôžeme urobiť nič lepšie, ako v takých chvíľach zachovať pokoj. Ak sa neprimerané rodičovské reakcie na detské emócie objavujú pričasto, dieťa si ich takzvane zvnútorní a začne sa rovnako správať k vám a ostatným ľuďom, ale aj voči sebe. „To asi nie je úplne dobrý základ komunikačných schopností a zdravej hodnoty,” upozorňuje na záver Zdeňka Šíp Staňková.
