Nie každé dieťa zvláda odlúčenie od dospelých dobre.
Foto: Shutterstock.comČasto sa však nedá nič robiť, rodičia musia do práce či za inými povinnosťami. A nie je to len prípad škôlky, sú aj iné situácie, keď sa musíte od dieťaťa nútene na istú dobu odlúčiť. Vynikajúci nápad, ako to zniesť, priniesla česká blogerka vystupujúca pod menom Máma na cestách.
„Dnes ráno som prišla za Emmičkou a hovorím jej: Kým pôjdeme do škôlky, nakreslím ti na ruku srdiečko, na svoju ruku ho nakreslím tiež a keď ti bude v škôlke smutno, môžeš srdiečko pohladkať a bude to, ako keď pohladkáš mamičku. A mne keď bude smutno, tak zasa pohladím svoje srdiečko.“
„Mali ste vidieť, ako sa jej rozžiarili očičká. Mala z toho veľkú radosť a keď som si ju zo škôlky brala, hneď mi hlásila, že srdiečko niekoľkokrát pohladkala,“ popísala blogerka s tým, že o tomto skvelom tipe sa kedysi dozvedela v internetovej diskusii, kde mamičky rozoberali, čo robiť, keď sa dieťaťu nechce do škôlky. „Nápad mi to pripadal veľmi pekný a verím, že to pre deti môže znamenat celý ich svet,“ myslí si.
V diskusii pod príspevkom blogerky sa okamžite rozprúdila debata, ako podobné situácie riešia iné mamičky. „Keď išla dcéra do prvej triedy, písala som jej každý deň odkazy a dávala ich k desiatej. Keď mi učiteľka na schôdzke rodičov povedala, že sa dcérke vždy rozžiari tvár, bola som šťastná. Písala som jej, nech má pekný deň a že na ňu myslím, teším sa na ňu a podobne,“ napísala svoju pozitívnu skúsenosť ďalšia žena.
„Super! My zasa dávame ráno na ruku rovnakú pečiatku,“ pridala sa iná mama. A hneď prišiel aj tretí nápad: „My sme mali prvý rok v škôlke plyšovú opičku a jedna ruka bola tatinko a druhá mamička. Keď bolo synovi smutno, chytil ruku opičky a akoby ju držal nám. Veľmi mu to pomohlo. Keď sme išli zo škôlky, vždy hlásil, koho ručičku v ten deň držal najviac.“ Aké nápady ešte môžete využiť?
„My sme pusinkovali gaštany, ja jeho a dala som mu ho do vrecka. On zasa môj a celý deň sme ho nosili a popoludní sme si ukázali, že ich stále máme."
„Keď syn nechcel chodiť do škôlky a bez plaču sa to nezaobišlo, mali sme náramky priateľstva. On svoj a ja rovnaký. Veľakrát som ho ešte doma pristihla, ako svoj náramok hladká.“
„Syn mal prvé dva roky do škôlky vždy so sebou moju fotografiu vo forme magnetky. Vždy, keď mu bolo smutno, pozrel sa na ňu.“
Často môžu smútok dieťaťa odbúrať aj samotné učiteľky v škôlke. „Naša pani učiteľka synovi kreslila na maličký papier mamičku a on si ho nosil v ručičke. Každé ráno mi potom hovoril, či mu zasa mamu nakreslí. Neskôr som mu dala i našu malú fotečku. U nás to celkom pomohlo,“ napísala ďalšia mamička. Možností je teda veľa. Ak máte svoj vlastný tip, ako zmierniť odlúčenie, napíšte nám ho, prosím, do komentárov.
