Najstaršia detská lekárka Mária Slugeňová (91) z Levoče: „Recepty predpisujem aj elektronicky.“

gb, 7. júna 2021 o 04:15

Pracuje päť dní v týždni, niekedy začína už o siedmej ráno: „Šesť hodín ambulancia, vyšetrovanie a potom administratíva.“ Pediatrička Mária Slugeňová ide s dobou, recepty predpisuje aj elektronicky a používa systém elektronického zdravotníctva. Jej obvod tvorí časť mesta Levoča, časť obce Doľany – Roškovce, Spišský Hrhov a časť Levočská Dolina.

Mária Slugeňová pri práci.

Foto: Agel

Narodila sa v roku 1929, pracovať začala ako 25-ročná, bude to teda neuveriteľných a úctyhodných 67 rokov, čo vykonáva povolanie detskej lekárky. V súčasnosti vyšetruje už aj prapravnukov svojich prvých pacientov. „Nie som však najstaršia praktická lekárka vo výkone služby na Slovensku,“ vraví Mária Slugeňová a ako dodáva: „Najstarším je pán doktor Mika z Banskej Bystrice, má 93 rokov. Som ale najstaršou detskou lekárkou na Slovensku a pán doktor je najstarším lekárom pre dospelých.“

Jej životný príbeh by určite vydal na román. „Narodila som sa v Košiciach. Keď som mala desať rokov, Košice pripadli na základe viedenskej arbitráže Maďarsku. Môj otec bol Čech a musel z mesta v priebehu dvoch dní odísť. Pracoval vo výskumných poľnohospodárskych podnikoch ako inžinier. Našťastie sme mali v Spišskom Podhradí jednu známu, ktorá povedala, že môžeme prísť k nej, mala voľnú jednu izbu. Do tej izby sme sa nasťahovali – rodičia a moje dve sestry," popísala Mária Slugeňová pre portál www.agel.sk. Po pol roku sa našiel v Spišskom Podhradí byt.

Mária uvažovala, že bude učiteľkou, pretože jej teta bola profesorka a videla v nej vzor: „Neviem ani, čo sa stalo, že som išla na medicínu. Mali sme sa sťahovať do Bratislavy, kde bol otec na ministerstve poľnohospodárstva. Aj byt bol pripravený byt, ale otec náhle ochorel. Dostal od svojho kolegu tuberkulózu, ktorá sa vtedy ešte nedala liečiť, a v priebehu krátkeho času zomrel. Zostali sme len s mamou, ktorá nás sama vychovala. Všetky tri sme vyštudovali pomocou štipendií, lebo mama nepracovala a nemala nám z čoho štúdium zaplatiť.“

Neskôr sa zo Spišského Podhradia presťahovali do Spišskej Novej vsi a po svadbe do Levoče. Tam bola nemocnica, kde sa doktorka Slugeňová po ukončení štúdia zamestnala. Každý, kto nezískal atestáciu, si najprv musel v nemocnici odpracovať tri roky. Po ich absolvovaní mohla začať pracovať ako detská lekárka.

„Odkedy som si zvolila medicínu, vždy som chcela byť detská lekárka. Nikdy som nerozmýšľala nad niečím iným. V rámci štúdia však nebola časť pediatrickej výučby. Začínala som ako lekárka pre dospelých a až neskôr som začala pracovať s detskými pacientmi. Absolvovala som rôzne školenia a samotná atestácia bola už z pediatrie. S deťmi ma to vždy bavilo a zamerala som sa na prácu s nimi. Predstavte si to, bola som prvá obvodná detská lekárka na Spiši," vraví.

Obvodné detské ambulancie neboli ani v Spišskej Novej Vsi. Na prvého pacienta si už lekárka nepamätám, ale ako zdôrazňuje, všetci boli veľmi dobrí a slušní: „Mala som prakticky v obvode Levoču, Spišský Hrhov, Klčov a Repaše. Bolo toho veľa, ale práca nebola ešte tak plná administratívnej činnosti ako je dnes. Mala som viac času aj na rozprávanie sa s pacientami a vysvetľovanie v rámci poradní. Presne viem, ako s deťmi komunikovať a ako ich vyšetriť, aby sa nebáli a ako zistiť aj to, čo je skryté pod povrchom, v detskej duši.!

Máriu Slugeňovú si mesto Levoča cení.

Foto: archív Márie Slugeňovej

Stále ho mám pred očami

Manžel jej zomrel už dávno a celý život mala najväčšiu radosť zo svojich detí: „Najkrajšie obdobie bolo, keď sa mi narodili synovia. Neskôr, keď mali nejaké životné úspechy. Dnes sa teším z vnúčat a pravnúčat, ktoré sú však všade po svete. Jedna vnučka je v Čechách v Liberci a druhá v Amerike."

Pred rokom pripravil osud pani Slugeňovej tvrdú ranu, keď jej zomrel mladší syn. Hoci ona sama by odovzdala každému pacientovi všetko zo svojich znalostí a skúseností, netají sa kritickým pohľadom na svojich kolegov.

„Päť rokov môjho syna liečil odborný lekár na niečo iné a nezistil mu vážnu diagnózu. Potom prišla kríza, veľká škoda, že zomrel takto. Stále to mám pred očami,“ hovorí smutne matka, ktorá prežila svoje dieťa. „Viete, ja pracujem preto, aby som nebola sama. Syna mám stále pred očami, preto som rada, že dopoludnia trávim čas s pacientmi v ambulancii. Aspoň sa moja myseľ sústredí na niečo iné. Potom už idem domov, nakúpim si, spravím si obed, pozriem si televíziu a takto mi prejde čas. Ale je to veľmi ťažké, nemyslieť na takúto stratu,“ priznáva pani Slugeňová.

„Mám ešte staršieho syna, ktorý žije v Bratislave. Pracoval vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva, ale je už na dôchodku. A ja stále pracujem. Moje deti to mali s uplatnením ťažké. Starší syn chcel ísť študovať medicínu, ale nedovolili mu to, pretože môj manžel bol politický väzeň. Tak potom vyštudoval za inžiniera. Je nespravodlivé, že sa tieto veci prenášali na deti,“ spomína lekárka na časy nedávno minulé.

„Život uteká a je to v ňom všelijaké. Všetko sa dá prekonať, ale človek sa musí obetovať,“ hovorí Mária Slugeňová a pridáva recept, ako zvládnuť aj tie horšie situácie. „Je potrebné si uvedomiť, že sú ľudia, ktorí to majú aj horšie. Predsa len, mne to zdravie ešte dobre funguje, takže môžem prekonávať aj horšie situácie. Do nemocnice chodím ešte slúžiť na detské oddelenie, raz alebo dvakrát do mesiaca. Niekto si môže myslieť, že tá robí už dlho, musí mať milióny, ale figu borovú, nie je to tak,“ smeje sa MUDr. Slugeňová.

V priebehu pôsobenia v Levoči bola doktorka Slugeňová viackrát ocenená pri príležitosti okrúhlych jubileí. Naostatok pri oslave jej 90-tych narodenín ju mesto Levoča na slávnostnom zasadaní mestského zastupiteľstva poctilo cenou mesta Levoča za dlhoročný výkon lekárskeho povolania v odbore pediatria, za poskytovanie ambulantnej zdravotnej starostlivosti niekoľkým generáciám detských pacientov, za obetavý prístup k pacientom a ich rodinným príslušníkom. V tom istom roku Nemocnica AGEL Levoč pri príležitosti podujatia s názvom Svedectvo o ľudskosti, profesionalite a obetavosti ocenila svojich najvýznamnejších bývalých a súčasných zamestnancov, ktorí sa nezmazateľne zapísali do medicínskej histórie mesta a okolia. Jednou z ocenených bola Mária Slugeňová.

„Viete, ako rýchlo mi prešli tie roky? Nielen v radostiach, ale aj v starostiach. Otec mi zomrel mladý, manžel tiež a syn takisto. Som katolíčka, moja mama bola veľmi nábožensky založená, niekedy sme si mysleli, že až príliš, no takto nás vychovala. Keď sa počas posledných mesiacov nedalo chodiť do kostola, omše som sledovala doma na TV. A určite mi pomáha Pán Boh a moja patrónka Panna Mária. Neviem, či by sa to dalo všetko bez nich prekonať,“ priznáva.

Jej vitalita je však obdivuhodná. Má ako detská lekárka na ňu nejaký recept? „Veľa chodím. V práci, potom idem domov cez mesto, kde si kúpim potraviny," hovorí. „Vládzem, ale špeciálny recept nemám. Dlhovekosť majú v rodine aj súrodenci zo strany môjho otca. Možno sú to aj gény," dodáva na záver.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Historik Tomáš Hrubý o tvorbe rodokmeňov: „Slováci majú často šľachtických predkov.“

    Historik Tomáš Hrubý o tvorbe rodokmeňov: „Slováci majú často šľachtických predkov.“

    „Asi najväčšou kuriozitou bol objav, že predok skúmaného rodu pôsobil v zbojníckej družine Juraja Jánošíka," vraví historik Tomáš Hrubý, ktorý sa profesionálne venuje tvorbe rodokmeňov. V rozhovore sa dozviete, či je aj laik schopný pátrať v archívoch a matrikách, čo všetko sa pri tom o svojich predkoch môže dozvedieť a prečo by sme si ich mali vážiť.

  • Obrázok Ivanin denník 20: „Nastupujem do nemocnice, držte mi palce.“

    Ivanin denník 20: „Nastupujem do nemocnice, držte mi palce.“

    Na operáciu sa teší ako malé dieťa. Pretože ak sa podarí, bude Ivana Debrecéniová (37) vyliečená. Jej boj s tou najvážnejšou chorobou sledujete od polovice septembra minulého roka, dnes vám prinášame už dvadsiaty diel Ivaninho denníka. Za ten čas sa toho toľko stalo! Beznádejná situácia sa obrátila a mladá žena siaha za veľkou životnou výhrou. Z celého srdca jej želáme, nech operácia dopadne dobre a v ďalšej časti o dva týždne sa bude môcť pochváliť, že je všetko šťastne za ňou.

  • Obrázok Do spoločného života vykročte v ekoštýle. Šesť tipov, ako na to

    Do spoločného života vykročte v ekoštýle. Šesť tipov, ako na to

    Počty sobášov v čase pandémie klesli u nás na historické minimá, v súčasnosti sa však so zlepšovaním situácie a uvoľňovaním opatrení už zasa čoraz viac párov pripravuje na svoj veľký deň. Na ekologické hľadisko sa pri oslavách nie vždy myslí, aj svadba však môže byť „eko-friendly“. Pri príležitosti Svetového dňa životného prostredia prinášame pár tipov, ako to docieliť.

  • Obrázok „Rok nula.“ Anna Jančová píše o strate milovaného muža, ktorý zomrel na Covid-19

    „Rok nula.“ Anna Jančová píše o strate milovaného muža, ktorý zomrel na Covid-19

    „Spočiatku sa zdalo, že liečba zabrala. Vyzeralo to, že ho po pár dňoch pošlú domov. Ale jedného dňa mi nezdvihol telefón. A už ho nezdvihol nikdy.“

  • Obrázok Najčastejší darček k MDD? Predsa sladkosť

    Najčastejší darček k MDD? Predsa sladkosť

    Aj keď odborníci zdôrazňujú, že sladkosť nie je ten pravý darček, zaužívaný zvyk je v našich končinách silnejší než varovania o škodlivosti cukroviniek. Aj na MDD je najčastejším darčekom pre deti práve nejaká sladká maškrta.

  • Obrázok Užite si MDD! Päť tipov, ako osláviť sviatok detí

    Užite si MDD! Päť tipov, ako osláviť sviatok detí

    Nevedno prečo práve v tento deň, ale 1. júna sa vo viacerých krajinách sveta oslavuje najväčší detský sviatok – Medzinárodný deň detí. Myšlienka deň vznikla v roku 1925 na konferencii v Ženeve, kde sa hovorilo o ťažkostiach i potrebách detí vo svete. Čoskoro tomu teda bude už sto rokov, čo deti majú svoj deň. Ako sa ho chystáte osláviť tentoraz? Tu sú naše tipy.

  • Obrázok Ivanin denník 19: „Ak sa všetko podarí, budem vyliečená!“

    Ivanin denník 19: „Ak sa všetko podarí, budem vyliečená!“

    „Po dvoch ťažkých operáciách minulé leto, pravidelných chemoterapiách od októbra a veľmi nepriaznivej prognóze, ktorá sa zdala byť nezvratná, mi v týchto dvoch týždňoch svitla skutočná nádej, že by som to najhoršie konečne mohla mať za sebou,“ teší sa Ivana Debrecéniová (37) z Levíc, ktorá vám každé dva týždne vo svojom denníku predstavuje svoj náročný, no tiež veľmi inšpiratívny život.

Ďalšie články v rubrike >