Ži a nechaj žiť. Majme svoje presvedčenie a nikoho neobmedzujme, takto môžeme žiť v harmónii všetci, bez ohľadu na náboženstvo.
Foto: shutterstock.comŽi a nechaj žiť, doma máme slobodu
„Nekupujem bravčové mäso, manžel by to nejedol, to je asi jediná odlišnosť, ktorú pociťujem,“ hovorí 43-ročná Michaela, vydatá za Turka. Žijú v USA už takmer 18 rokov a majú troch synov (17, 15 a 13-ročný). Napriek tomu, že manžel Hakan bravčové neje, nemá problém, ak si Michaela s deťmi dajú slaninu alebo šunku.
„Doma máme slobodu – viery, obliekania, stravy... O viere v podstate ani nehovoríme. Viem, že Hakan by bol rád, keby chalani boli moslimovia, párkrát bol s nimi v mešite, chodieva tam asi raz za rok pri príležitosti ich významného sviatku, ale inak sa nemodlí. A chlapci vedia, že sa môžu sami rozhodnúť a nikto ich nebude do ničoho nútiť.“
Hakan študoval na Stanforde v Kalifornii a dlho žil v USA, to ho podľa Michaely ovplyvnilo. „Vieru si nesie v sebe a svoj svetonázor si vybudoval na tom, čo zažil.“ Ako vraví, nátlak nepociťovala ani od jeho rodiny.
„Jeho mama je z nich asi najmoslimskejšia, párkrát bola aj na púti v Mekke. Myslím si, že by bola spokojnejšia, keby mal Hakan za manželku moslimku, ale už si zvykla. Naopak, jeho otec bol veľmi rád, že si syn našiel dobrú manželku. Tešil sa z narodenia nášho prvého syna, že jeho priezvisko sa ponesie ďalej – to sa v rodine riešilo viac než moje vierovyznanie. Možno to vyplýva aj z toho, že obaja svokrovci veľa cestovali po svete, neboli typickí Turci z dediny, ktorí vyberajú synom nevesty. Žiaľ, keď mal náš syn rok, tak Hakanov ocko zomrel.“
Do Turecka sa Michaela cestovať nebojí, žiadna dráma podobná Bez dcéry neodídem, keď Američanku s päťročnou dcérou násilím zdržiaval jej manžel v Iráne, nehrozí. „Kdeže, chlapci tam cestujú aj sami, v Istanbule sa im veľmi páči, dokonca tam boli aj v čase teroristického útoku na istanbulskom letisku. Babka ich vezme na juh k moru, chystáme sa tam aj toto leto celé rodina,“ vraví Michaela, ktorá pochádza z Vysokých Tatier a s manželom sa zoznámila cez internet, kým žila v Bratislave.
Nevraživosť okolia voči islamskému pôvodu svojho manžela nepociťuje, a to ani po teroristických útokoch, spáchaných moslimskými radikálmi. Ako vraví, za Hakana hovoria výsledky jeho práce a empatický prístup k ľuďom. „Dôležité je, že môj manžel je skvelý muž, úžasný otec a pozorný k všetkým.“
Pre Michaelu a Hakana nie je dôležité náboženstvo, ale to, ako človek žije. „Osobne neuznávam žiadne náboženstvo, najmä nie také, ktoré človeku prikazuje, ako žiť. Každý je zodpovedný za svoje skutky a nemali by sme ich vysvetľovať prináležaním k akémukoľvek náboženstvu. Napokon, ani islam nikomu nenariaďuje, aby vraždil, to si len pár jedincov poprekrúca a vydáva sa za pravoverných. A v porovnaní so svetom je ich len hŕstka. Osobne verím v slobodu: ži a nechaj žiť. Majme svoje presvedčenie, ale neobmedzujme tým nikoho iného. A takto môžu žiť v harmónii všetci, nielen moslim a kresťanka.“
Medzi svojimi je manžel taký moslimskejší, ale nič radikálne
Bratislavčanka Lívia je vydatá sa srbského Moslima tri roky. „Bol to dovolenkový románik, a už som sa ho nezbavila,“ usmieva sa. Amir pochádza z moslimskej rodiny, ktorá dodržiava tradície. „Tým ale, že je manžel druhorodený, a že nemáme deti, tak nás nijako neobmedzujú. Pritom sú jeho rodičia obyčajní ľudia, farmári. Deťom dopriali vzdelanie, hoci sa za to u nich platí, a nie málo. To si na nich veľmi vážim a rešpektujem,“ zvážnie.
Ako Lívia vysvetľuje, náboženstvom sa musí riadiť Amirov starší brat. „Jemu vybrali rodičia manželku, deti musia vychovávať podľa islamských pravidiel, a žijú s tým, že rodičov na staré kolená budú musieť doopatrovať.“
Amir mal teda slobodu, a fakt, že si domov priviedol nemoslimskú nevestu, rodičia neriešili. Stačí im, že sa syn od islamu neodklonil. Ani o budúcnosť vnúčat sa starať nemusia, lebo Amir s Líviou deti neplánujú. Ona už má po 40, cíti sa na ne pristará, a Amirovi to tiež tak vyhovuje. „Môj muž hovorí, že ak by sa stalo niečo jeho bratovi, my sa musíme postarať o jeho deti. Máme ich veľmi radi, sú to normálne decká ako všetky iné. Tešia sa, že keď podrastú, prídu na čas za nami do Bratislavy,“ dodáva.
Náboženstvo manžela jej život neobmedzuje, aj keď sa ním Amir riadi. „Rešpektujem ho, to je to najmenej. Keď sa doma modlí, nech sa modlí. Keď sa postí cez ramadán, tak sa postí. Samozrejme, len cez deň. Keď sa zotmie, Alah nevidí,“ opäť sa usmieva. Ako ďalej približuje, ramadán je vlastne prípravou na bajram. „To je naozaj sviatok. V ten čas chodí Amir vždy domov, k rodičom, pripomína mi to naše Vianoce. Vyzdobia si príbytky, deti dostávajú darčeky, veľa, veľa, veľa sa je, všetci si doprajú, celá dedina spieva a tancuje... Rodina by mala byť v tom čase spolu,“ opisuje Lívia.
Ako však vraví, pri návšteve rodnej dediny je jej manžel iný. „Taký moslimskejší. Viac dbá na to, akú stravu je, častejšie sa modlí, chodieva do mešity...“ Nebojí sa však, že by to začal preháňať. „Keď sa vrátime do Bratislavy, zasa preladí na náš štýl života. Obaja sme dospelí ľudia, a hoci manželia, tak vnútri slobodní, takže sa ho nijako nesnažím meniť. Ľúbime sa, a našej láske verím,“ vraví.
Nedala by som ruku do ohňa, že dnes nie je v ISIS
Vzťah s Moslimom z Alžírska má za sebou aj Bratislavčanka Petra. „Boli sme spolu asi mesiac, a rozdelila nás diaľka. Boli sme spolu krátko na to, aby som ho spoznala do hĺbky, s jeho rodinou som sa nestretla vôbec. Nepil alkohol, čo mi vyhovovalo. Mal veľa súrodencov, veľa neterí a synovcov a veľmi úctivo sa vyjadroval o svojej matke. A nemal rád USA, prekážala mu ich mocenská politika. Toho som sa napočúvala... Myslím si, že to mohlo byť podmienené aj tým, že jeho matka žila v skromných pomeroch, aspoň to hovoril,“ spomína na obdobie v roku 2000.
Náboženstvo ani vieru neriešili. Počas pobytu v Bratislave žil západným spôsobom života – chodievali do kina, reštaurácií, na prechádzky, dokonca i na diskotéky. „Rád športoval aj cestoval, spoznával Slovensko i nových ľudí. Skrátka normálny človek, ktorý nepije,“ hodnotí Petra spätne.
Aj po rozchode boli v kontakte sporadicky ešte ďalších 15 rokov. „Nezaložil si rodinu, cestoval po svete, dva roky žil v Austrálii, potom rok v Maroku, neskôr vo Francúzsku. Telefonovali sme si, a jeho nenávisť voči západnému konzumnému spôsobu života, globalizmu a politike USA pretrvávala. Posledné tri roky si už nevoláme ani nepíšeme, vôbec neviem, čo s ním je, no keď si spomeniem na jeho nenávisť voči USA, nedala by som ruku do ohňa, že nie je v ISIS. Ale to, samozrejme, len fabulujem, na základe jeho nevraživosti voči USA, nemusí to tak byť. Dokázal byť naozaj veľmi milý, pozorný, láskavý a vzťah s ním bol úplne v pohode,“ hovorí Petra.
ANKETA:
