Pre nás maličkosť, preňho nezvládnuteľný problém.
Foto: shutterstock.comPríčinou neprimeranej reakcie je najčastejšie to, že dieťa sa cíti preťažené, vystresované alebo frustrované, lebo nemôže robiť, čo by práve chce. Mozog ešte nemá vyvinutý natoľko, aby silné emócie dokázalo spracovať a výsledkom je neprimeraný vreskot, dupot či hádzanie vecí o zem.
Záchvat zlosti je podľa klinickej psychologičky Angharad Rudkinovej jediný spôsob, akým vie dieťa v danej situácii zareagovať. Nemyslí to ako vzdor, jednoducho nevie vyjadriť, čo cíti. Rodičia si však môžu byť istí, že postupom času záchvaty pominú a oni k tomu môžu prispieť. Nie však krikom, násilím, odsudzovaním, výsmechom ani trestami.
Angharad Rudkinová má pre rodičov jedinú základnú radu: Zachovajte pokoj. „V prvom rade sa uistite, že dieťa neublíži sebe ani nikomu inému. Možno ho budete musieť odniesť na iné miesto alebo odstrániť z jeho dosahu niektoré veci,“ vysvetľuje v knihe Čo si myslí moje dieťa.
Toto všetko treba robiť v kľude, bez zvyšovania hlasu. „Nesnažte sa dieťaťom začínať rozhovor ani nadviazať očný kontakt. Ak ostanete pokojný vy, ľahšie sa upokojí aj dieťa,“ odkazuje skúsená psychologička.
Úlohou rodiča v takejto situácii je podľa nej predovšetkým ukázať dieťaťu cestu k upokojeniu. „Keď prejde najhoršie, láskavo sa mu prihovorte a jemne ho chyťte, aby sa utíšilo,“ radí.
Dôležité však podľa psychologičky je, aby rodičia z dlhodobého hľadiska aj napriek výbuchom hnevu a kriku trvali na primeraných hraniciach. „Dajte si pozor, aby sa záchvat zlosti nestal pre dieťa účinnou stratégiou dostať vás tam, kam chce,“ zdôrazňuje.
Ak už dieťa vybuchne, veľa sa toho robiť nedá, okrem spomínaného upokojenia seba i potomka. Predísť záchvatom však môžeme skúsiť napríklad tak, že dieťaťu vopred oznámime zmenu činnosti a dáme mu na výber, napríklad z dvoch možností.
A počkáme, kým z toho vyrastie.
