Zuzana Rehák Štefečeková brávala syna Nathana na strelnicu, odkedy dovŕšil mesiac.
Foto: SITA, Marek MrvišZmenilo Vás materstvo?
Určite, ako každú ženu. Predtým som mala „len“ manžela, rodičov, priateľov a streľbu. Už keď som stretla svojho budúceho manžela Martina, sa môj život veľmi obohatil, pretože som sa mala na koho tešiť, za kým sa vrátiť. No a Nathan to celé dotvoril. Všetky puzzle zapadli. Teraz mám to, čo som vždy chcela, po čom som túžila. Dvoch úžasných zdravých chlapov, ktorí sa bijú v mojom srdci o prvenstvo (úsmev).
Ako sa Vám darí zlaďovať športovú prípravu so starostlivosťou o syna?
Nathan od 1,5 roka navštevuje skvelé súkromné jasle a ja mám tak možnosť trénovať. Adaptáciu sme mali veľmi krátku, nakoľko je veľmi spoločenský. Veľmi sa mu tam páčilo, keďže tam mal množstvo nových hračiek, učiteliek a hlavne: dostatok jedla. Pri rovesníkoch stíhal zjesť aj tri porcie. Zo začiatku chodieval len na doobedie a poobede spával doma. Ja som si teda doobeda zbehla do posilňovne alebo na plaváreň. Kým Nathan poobede spal, ja som sa mohla venovať domácnosti. Potom sme väčšinou šli na ihrisko, nasledoval kúpeľ, večera a spať. To bol náš zimný režim.
A ten letný?
Nathan väčšinou chodil a aj chodí na strelnicu so mnou. Ako som spomínala, je veľmi spoločenský, prihovorí sa hocikomu a nemá ani problém s hocikým ostať. Fázu hanbenia sa má väčšinou tak 2-3 minúty, potom sa už cíti ako doma. Na strelnicu väčšinou chodievame na deviatu ráno, trénujem zhruba do dvanástej-jednej. Každá tréningová položka trvá cca 25 minút, na tréningu strieľam tri položky, čiže za ten čas máme aj dostatok času pre seba. Veľmi som vďačná za náš tím. Moja najlepšia kamarátka a zároveň kolegyňa Janka Špotáková ma tiež syna, ktorý je o rok a štvrť starší ako Nathan, čiže na strelnici sa nikdy s nimi nenudíme.
Nemal Nathan problém zvyknúť si na prostredie strelnice?
Prvýkrát bol na strelnici, keď mal presne mesiac. Spával v kočíku, kúsok od strelišťa, s tlmičami na ušiach. Dostal ich od môjho trénera. Boli mu naozaj obrovské. Smiali sme sa, že tam síce písali „detské“, ale asi nemysleli novorodenecké. Postupne do roka do nich dorástol. Samozrejme, bola aj fáza vzdoru, keď si ich dával dolu. Vtedy som nemohla ísť trénovať s ním sama, niekto ho väčšinou vzal bokom a nejako zabavil. Teraz je už s tlmičmi zžitý. Keď ich niekde v byte vidí ležať, vykrikuje: „moje, moje!“. Keďže nie je práve typ hanblivého tichého dieťaťa, ktoré by sedelo, kde ho posadíte, väčšinou počas tréningov je s niekým na strelnici, vozí sa na traktore alebo zabáva osádku inak.
Ako je to s pretekmi? Stále cestuje s Vami?
Toto máme rozdelené podľa destinácií. Prvý rok cestoval všade. Prvý výlet na Slovensku mal ako šesťtýždňový a zvládol ho úplne bravúrne. Asi v desiatich týždňoch sme cestovali na majstrovstvá Európy do Talianska. Šli sme v noci, čiže on 90% času cesty prespal, len my sme boli veľmi unavení. Počas pretekov bol s nami môj manžel Martin. On je tatino s veľkým T, kŕmil, prebaľoval, kúpal, nechty strihal, takže som nemala najmenšiu obavu ani pochybnosť, keď ostali sami. A Nathan ma ani natoľko nevyžadoval, že som s ním musela byť ja a len ja. Ako 6-mesačný cestoval s nami do Dubaja, o tri mesiace neskôr do Qataru. Všetko to síce boli ďaleké destinácie, ale predsa cca civilizované a bez obáv, keby sa mu niečo stalo.
Pri prvom zapínaní nosiča Nathan tak strašne plakal, až som sa bála, že mi tento výmysel doma zakážu. No po troch minútach vonku v nosiči, bol spokojný a zaspal a ja som vedela, že toto je ono...
Zažili ste aj problémy?
Keď mal Nathan 13 mesiacov a manžel nastupoval na materskú dovolenku, boli sme na Cypre na svetovom pohári. Už sme tam išli s teplotou, myslela som si, že sa derie len nejaký zub, tak sme to príliš neriešili. No teplota neklesala a po pár dňoch začal aj zvracať. Našťastie, počas môjho oficiálneho tréningu ostal s nimi na hoteli náš tímový lekár a všetko sme spolu riešili cez WhatsApp. Mali sme dilemu, či ísť do nemocnice. Nakoniec sme nešli a na ďalší deň sme zistili, že to bola takzvaná šiesta choroba (vysoké horúčky bez iných príznakov s vyrážkami na konci, pozn. red.). Vtedy som pochopila, že to bol obrovský stres pre mňa. Cyprus, civilizovaná európska krajina a mala som stres, čo ak ostane v nemocnici. Obrovské výčitky, že ja ako mama s ním nie som, pretože musím byť na strelnici. Po tomto sme sa s manželom dohodli, že vždy dopredu prediskutujeme, kam pôjde a kam nie. Počas manželovej materskej dovolenky sme veľmi veľa precestovali, ale hlavne po pretekoch v Európe. Napríklad na ME do Baku a MS do Moskvy som Nathana nebrala, nemala som odvahu. Vedela som, že to musíme zvládnuť inak: chlapci doma so starými rodičmi a ja na mieste činu.
Ako prežívate odlúčenie?
Či prvý odchod, alebo aj tento posledný na majstrovstvá sveta do Južnej Kórei – pocit je stále rovnako ťažký. Vravela som aj manželovi, že najťažšie nie je dostať sa do finále, ale odísť ráno z domu. Vždy večer pred odchodom by som syna najradšej ani nepustila. Vždy pred odchodom ho ešte pobozkám a vždy pri odchode z domu premáham plač. Nie zo strachu, pretože naozaj syn s manželom spolu fungujú ako hodinky, viem, že po tejto stránke to bude OK. Ale premáhajú ma pocity, že čo som za matku, ak odchádzam na týždeň preč.. Aj keď viem, že je to moja práca, ktorú musím a zároveň chcem robiť... Čiže pocity sú zmiešané každý jeden raz. Vždy je to iné, smútok príde skôr alebo neskôr, ale vždy sa mi cnie za mojimi chlapcami. Ale o to viac dokážem potom bojovať na strelnici priamo na mieste. Vravím si, že keď to oni musia zvládať doma sami, ja musím makať tam, kde som. A toto si myslím, že je to, čo ma posunulo do levelu, v ktorom som dnes.
Ako to zvláda Nathan?
Určite omnoho lepšie ako ja (úsmev). Zo začiatku chodievali s manželom k starým rodičom, aby predsa len neboli sami a Nathan babku aj Omu miluje úplne najviac. Čiže určite niekde v podvedomí vedel, že mama mu chýba, ale v tom repertoári, ktorý má v ponuke, to neriešil. Teraz si myslím, že už viac vníma že odchádzam, ale našťastie aj počas videohovorov nikdy neplakal, ani po nich. To skôr ja za nimi (úsmev). Myslím, že je preňho prirodzené, že mama tu je a občas pár dní nie je, ale ona sa vždy vráti a to je podstatné.
Nathan nechýbal ani na spoločenských podujatiach.
Foto: PRAVDA, Ivan MajerskýČiže manžel je ten, kto vám pomáha najviac?
Áno. Bez môjho manžela, Nathanovho skvelého tatina by to absolútne nešlo. Aj keď pomáhajú aj starí rodičia, ktorí sa snažia a sú vždy nablízku, tatino je TOP (smiech). Od začiatku, ako sa Nathan narodil, mi bol oporou, (aj keď v noci k nemu nevstával – doteraz sa z toho smejeme). Myslím si, že tak trochu nedostal na výber, pretože Nathana držal ako prvý, keďže ja som bola ešte na operačnej sále po cisárskom reze. Čiže chlapci si dali prvé rande bezo mňa. A nedá mi nespomenúť Nathanovu opatrovateľku Zuzku, ktorú nám do života poslal Pán Boh. Nathan ju veľmi ľúbi, ona jeho tiež samozrejme. Akceptuje naše rozhodnutia a z opatrovateľky sa mi stala blízka kamarátka.
Koľko voľných dní Vám vychádza? Ako ich trávite so synom?
U nás je to veľmi individuálne, myslím že najdlhšie preteky bez Nathana boli tento rok v apríli, dvanásť dní, keď som dokonca zmeškala aj jeho druhé narodeniny. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, aj keď v dnešnej elektronickej dobe (vďaka Bohu za ňu), o niečo lepšie. Pokiaľ som na Slovensku, sme spolu stále okrem škôlky. Cez víkend sme vždy u starých rodičov, prípadne niekde na strelnici, myslím, že tento rok sme boli doma len jeden víkend. Nathan je úžasný v tom, že od malička nikdy neriešil cestovanie. U neho bolo a je najdôležitejšie – aby bolo čo jesť. Nikdy neplakal pre pocikanú plienku. Boli len dva dôvody: hlad a totálna vyčerpanosť (úsmev).
Máte konkrétnu predstavu o jeho výchove, vedení, alebo to skôr nechávate voľne plynúť – syn žije s vami váš život, sám si vníma všetko okolo seba, kopíruje čo vidí a vy ho usmerníte, keď treba...?
Toto začíname riešiť teraz nejako hlbšie. Áno, od malička je komunikatívny (má to po manželovi), priateľský, veľa rozpráva -hocikomu hocičo. Myslím si, že niečo dostal v génoch a niečo získal naším spôsobom života. Stále na cestách, noví ľudia, nové miesta - to je preňho niečo úplne prirodzené. Takže časť výchovy je tá voľne plynúca. Na druhej strane od narodenia sme mali určité pravidlá, ktoré sme sa snažili dodržiavať. Niekoľkí ľudia o mne vravia, že som tvrdá, ale snažím sa stáť si za slovom. Keď niečo poviem, tak to tak je. A to platí i vo výchove. Preto je doma syn trochu iný ako u starých rodičov, kde si môže dovoliť skúšať viac. Samozrejme, v 2,5 rokoch už aj my máme prvé hádzanie sa o zem v obchode, krik a podobne. V tomto som nováčik a snažím sa čosi si o tom čítať a pýtať sa ľudí čo s tým (úsmev). Výchova dieťaťa je jedna z najťažších a zároveň najveselších životných úloh rodičov.
Už od narodenia syna ste otvorene hovorili, že nie ste nastavená byť bez neho a trávili ste veľa času s ním. To sa nepodarí hocikomu, mnohé matky podľahnú tlaku okolia. Vás nepresviedčali – veď ho odlož, vydrží to, zvládneme to bez teba?
Našťastie som sa s týmto vôbec nestretla. Som veľmi vďačná môjmu trénerovi Branislavovi Slamkovi, že nikdy nepovedal nič proti tomu, aby Nathan spolu s manželom alebo mojou maminou, cestoval s nami. Aj vďaka tejto podpore sa v tíme cítim skvele a komfortne. Samozrejme, stretli sme sa s reakciami typu prečo do takejto destinácie tak malé dieťa... Ale mám svoju teóriu, o ktorej som presvedčená: spokojná mama, spokojné dieťa. A to platí.
Vravím si, že keď to oni musia zvládať doma sami, ja musím makať tam, kde som. A toto si myslím, že je to, čo ma posunulo do levelu, v ktorom som dnes.
Boli aj ťažké chvíle – keď napríklad nechcel v noci spať a vy ste potrebovali práve byť odpočinutá, alebo plakal, a vy ste práve potrebovali odísť...?
On bol od začiatku dobrý spáč, pokiaľ mal plné bruško, rovnako ako jeho rodičia... (smiech). Žiaľ, nebol vôbec dojčený, tak sme si nastavili systém kŕmenia každé štyri hodiny, čo mne veľmi vyhovovalo. Jedol totiž vždy o 12., štvrtej a ôsmej. Čiže o polnoci som bola ešte hore, o 4tej sme robili fľašu a o ôsmej som už bola znova hore, manžel odchádzal do práce. Zvykli sme si na tento štýl. Potom nás prekvapili preplakané noci a je to tak občas aj dnes. Odkedy sa Nathan narodil, mám asi ako každá matka, ľahký spánok. Preto som bola zo začiatku na každý podozrivý výdych hore. Postupne sa to však upravilo. Milujem spánok, milujem spať aj do 11:30, keď si to môžem dovoliť. Preto som bola často nevrlá v noci, keď som sa budila na hocaké zamrnkanie. Zhruba od roka má Nathan svoju izbu a tým sa nám skvalitnil spánok všetkým. Ja toľkokrát nevstávam, pokiaľ neplače, on si zasa spokojne mrnká zo sna a nikto ho nebudí s fľašou vody ako predtým. Fľašku s vodou má v posteli, napije sa keď potrebuje, všetci sme spokojní.
Neľutujete spätne, že ste kvôli tehotenstvu oželeli OH v Riu?
Absolútne nie. Bolo to správne a dobré rozhodnutie.
Ako si spomínate na pôrod a prvé chvíle s malým?
Kapitola pôrod – to by bolo na jeden blog minimálne.. (úsmev). Ale nakoniec sme to zvládli akútnou sekciou a toto rozhodnutie môjho lekára zachránilo Nathanovi život. Keďže to bola sekcia, tak som Nathana nemala ani na bondingu ani na prisatie ani na nič, no bola som rada, že ho mám, živého a zdravého. Priznám sa, že som nechápala pri pohľade naňho, ako sa mi také „čosi“ krásne mohlo narodiť... Niekedy mi to napadne aj teraz keď ho pozorujem pri spaní. Po asi 36 hodinách od sekcie už bol stále so mnou, bolo to skvelé, aj keď adaptačná kríza ma, samozrejme, neobišla.
Ako to šlo s dojčením?
Absolútne sa nerozbehlo. Myslím, že sčasti za to môže môj vlastný stres po pôrode, a k tomu všetky vonkajšie vplyvy nemocnice. Fyzicky som pre to robila maximum – skúšala vineu, čaje, homeopatiká, prikladanie, kŕmenie cez cievku. Po troch týždňoch bez kvapky mlieka som to vzdala. Priznám sa, až keď som toto celé odbúrala, som si začala materstvo naplno užívať. Mám 2,5-ročného zdravého syna, ktorému nič nechýba aj napriek tomu, že nemal ani kvapku môjho mlieka.
Nosili ste ho alebo ste používali kočík?
Náš obľúbený Tula nosič nám prišiel cca asi týždne po pôrode a nosili sme sa v ňom až kým sme z neho nevyrástli. Neskôr sme ho požičali. Potom sme si dali spraviť rastúcu Lenku 2 a tá je stále v kurze. Pri prvom zapínaní nosiča Nathan tak strašne plakal, až som sa bála, že mi tento výmysel doma zakážu. No po troch minútach vonku v nosiči, bol spokojný a zaspal a ja som vedela, že toto je ono... Dnes sa nosíme už menej, ale ako prvá pomoc je to lepšie. A hlavne menšie ako kočík. Samozrejme, používali sme aj ten, v prípadoch, že treba niekde cez obed si pospať.
Spával s vami Nathan aj v posteli?
Toto bolo jedno z pravidiel, ktoré sme si dali ešte pred jeho narodením, že postieľka je jeho priestor na pokojný spánok a toto sme aj dodržiavali. Na ranné hranie bola naša posteľ super, ale noc trávil vo svojej postieľke. A to platí aj dnes - máme väčší problém ho uspať v našej veľkej posteli ako v jeho vlastnej (úsmev).
Chcete mať druhé dieťa?
Určite, aby Nathan neostal sám.
Chceli by ste robiť niečo ináč než pri Nathanovi?
Veľmi by som si priala druhé dieťa kojiť, pokiaľ to bude možné. A určite by som si inak užila každý moment, pretože teraz som stále chcela veci z budúcnosti - aby už sedel, aby už chodil, aby už rozprával... Dnes, keď vidím fotky spred dvoch rokov, chcem, aby sa to ešte na chvíľku vrátilo. Preto sa snažíme užiť si naplno každý moment spolu, a prajem to každému.
