Mamička Zuzana: „Je choré, ak mi syn zaspáva na ramene a povie ľúbim ťa najviac na svete?“

pt, 25. mája 2022 o 05:57

„Syn má šesť rokov, antibiotiká bral zatiaľ raz, keď ho poštípal kliešť a dostal boreliózu. Dojčený bol päť rokov a dodnes spí najradšej so mnou v posteli. Je na tom niečo nenormálne?“ Dvojnásobná mamička Zuzana nám napísala svoje materské skúsenosti v reakcii na polemiku, ktorá sa na internete v posledných týždňoch rozprúdila okolo dojčenia starších detí a spoločného spania s nimi.

Treba počítať roky? Spoločný spánok s rodičmi, dokedy komu vyhovuje.

Foto: shutterstock.com

„Od renomovaného psychiatra som sa v jednom rozhovore dozvedela, že som nezrelá matka, ktorá nevie odovzdať svoje telo po materstve partnerovi, prípadne že som materské mlieko synovi nanucovala, pretože za normálnych okolností by ho už po prvom či druhom (či treťom?) roku už nechcel. Od imunologičky som sa zasa dozvedela, že dojčenie po prvom roku prakticky nemá význam, lebo dieťa dokáže všetky živiny dostávať z pestrej stravy, ktorá je u nás k dispozícii. Čo mi ale hovorí môj vlastný život?

„Katku ľúbim viac“

Už pri staršej dcére som sa rozhodla zvoliť vo výchove prístup rešpektujúci potreby dieťaťa. Nepotrebovala som ju učiť samu zaspávať, odstavovať od prsníka, zvykať na určitý druh stravy. Všetko som nechávala na ňu. Spávala pri nás, asi tak do ôsmich rokov. Potom postupne prešla do svojej izby, ktorú volá Kráľovstvo, a do ktorého jej chodíme dávať pusu na dobrú noc.

Syn má zatiaľ iné potreby. „Pôjdeš si ku mne ľahnúť?,“ pýta sa večer. Idem. Ľahne mi „na ramienko“, druhou rukou ma objíme, zaželá dobrú noc, dodá „Ľúbim ťa najviac na svete, ale Katku (svoju sestru) ešte viac“ a do dvoch minút spí. Je na tom niečo choré? Narcistické či inak zvrátené? Keď dieťa zaspáva v pohode, pokojné a pozitívne naladené? Ráno sa zobudí a už beží pozdraviť sestru, ktorá nie je vždy nadšená zo skorého budíčka, ale nepomôže si.

Nemyslím si ani, že by bol syn na mne závislý, resp. nesamostatný, ako ma varovali, keď mal okolo roka či dvoch. Nedávno sa vrátil napríklad z dvojtýždňových prázdnin u babky na dedine. Za celý čas volal asi trikrát, aby oznámil, že sa „má výborne“, že hrabali s dedkom záhradku, sadili cibuľu a boli na zmrzlinu. Zaspať dokáže aj bezo mňa, keď treba – so svojím otcom, sestrou, starými rodičmi, tetou... Žiadne plače, vystrájania. So mnou sa mu však spí najlepšie a ja nevidím dôvod na tom niečo meniť. Navyše keď podľa jeho sestry viem, že ten čas raz príde a on bude chcieť spávať sám.

Nerozumiem ani poznámkam o problémoch s „odovzdaní tela partnerovi“. Nechcem to tu rozoberať, ale naozaj si nemyslím, že by od narodenia detí nejako trpel náš sexuálny život.

Lepšie sú probiotiká z lekárne?

No a čo sa týka dojčenia, uznávam, že dnešná ponuka potravín je naozaj pestrá, ale tiež nerozumiem, prečo by sme sa mali vzdávať dojčenia a dieťaťu kupovať napríklad iné mlieka, keď môže stále dostávať materské. Ktoré mu chutí, ktoré má množstvo živín a iných prospešných látok, vrátane kmeňových buniek. Je lepšie jesť probiotiká z lekárne alebo ich dostávať dojčením?

Navyše, dojčenie nie je len o mlieku. Z vlastných skúseností viem, ako dokáže (naozaj zázračne) upokojiť uplakané či nahnevané dieťa, ako pomáha pri chorobách či bolesti – dieťa sa jednoducho dojčí a – nerozumiem ako, no vidím, že mu pomáha cítiť sa aspoň trocha lepšie. Nehovoriac o zaspávaní. Častokrát som si kládla otázku, čo by som robila bez dojčenia, ako by som dieťa tak rýchlo uspala, a veru som nenašla odpoveď.

Dojčenie nebolo prekážkou ani pri prechádzaní na pevnú stravu. Naopak. Syn (a rovnako aj pred ním dcéra) bez problémov a s chuťou začal jesť všetko, čo bolo v ponuke. A rád je s chuťou všetko dodnes – ovocie, zeleninu, strukoviny, čokoľvek. Iste, sladkosti sú top, o to cennejšie, že ich nemá často.

O nanucovaní mlieka určite nemôže byť reč, napokon, koľkokrát by som aj uvítala len tak si posedieť, no syn prišiel za mnou, že chce „mňam“. S pribúdajúcim vekom prichádzal menej a menej často a posledný rok bolo dojčenie viac-menej už len prostriedkom na uspávanie. A raz zahlásil: „Už tam nič nie je,“ čo znamenalo koniec dojčenia.

Každý má svoju cestu

Aby to ale nebola len samá chvála: Aj syn máva svoje muchy. Hnevá sa, keď nemá čo chce, keď prehrá v nejakej hre, keď je unavený, alebo ak by chcel práve robiť niečo iné. Vtedy aj piští, dupe nohami, skrátka amok. Každé dieťa má lepšie i horšie chvíle, ale hľadať vinníka v dojčení alebo spoločnom spaní je podľa mňa nemiestne.

Materstvo je o inštinktoch a tak, ako ja nenanucujem nikomu, aby dojčil dieťa do prirodzeného odstavenia alebo počkal, kým sa samé vysťahuje z rodičovskej postele, nemyslím si, že je dobré spochybňovať rodičov, ktorí sa rozhodnú ísť touto cestou. Nie je na tom nič choré, ani nenormálne. Skrátka jedna z ciest, ktorú si môžeme a nemusíme zvoliť.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >