Má dve malé deti a zdolala najťažšiu horu sveta K2. Klára Kolouchová si ide vlastnou cestou

pt, 15. septembra 2020 o 04:46

„A prečo tam ideš? Preto, že si od nás odpočinieš?“ Čo odpovedať dcérke na prostú detskú otázku pred blížiacim sa odchodom na himalájsku expedíciu? Byť matkou dvoch detí a horolezkyňou, ktorá lezie na najťažšiu horu sveta, nie je vždy jednoduché.

Klára Kolouchová má rada výzvy, o zdolanie K2 sa pokúšala trikrát.

Foto: Dan Vojtěch

Klára Kolouchová ako prvá žena z Čiech stála v máji 2007 na Mount Evereste. Vlani sa jej na tretí pokus podarilo vystúpiť aj na vrchol druhej najvyššej hory sveta, K2, považovanej za najťažšiu a najobávanejšiu. Strmá vysoká pyramída s premenlivým počasím si už vyžiadala množstvo životov, vrátane slávnych a skúsených horolezcov...

Práve o výstupe na K2, ale nielen o ňom, je dokument K2 My Way (Vlastnou cestou), ktorý sa momentálne premieta v kinách u našich susedov. Film odhaľuje okrem zákulisia výstupu aj súkromie, radosti i obavy tejto výnimočnej ženy.

Snímok režisérky Jany Počtovej zachytáva dva roky Klárinho života, náročné prípravy, pochyby i ťažké lúčenia.

„Čo keď sa nevrátim? O tom nepremýšľam, to by som sa musela z toho zblázniť,“ hovorí Klára vo filme. Opustiť blízkych však nie je ľahké, zvlášť keď, ako sama pripúšťa, šanca na úspech a riziko, že tam ostane, je 50 na 50...

Túžba vs spoločenské očakávania

Čo poháňa ženu, manželku a matku na takúto riskantnú cestu? Kam siaha právo človeka plniť si sen? Môžu byť ženy pri jeho plnení rovnako sebecké ako muži? Otázky, ktoré kladú tvorcovia filmu, rieši mnoho žien, nielen horolezkýň. Dokument ukazuje, ako sa s tým vyrovnáva Klára. „Film je o krehkom hľadaní rovnováhy medzi povinnosťami, ťažko vysvetliteľnou túžbou zdolať nezdolateľné a o potrebe vymedziť sa voči spoločenským očakávaniam,” vysvetlila pre ČT režisérka Jana Počtová.

„Je to návykové,“ jednoducho konštatuje samotná úspešná horolezkyňa. Kopce jej podľa vlastných slov poskytujú tie najkrajšie zážitky, hoci namáhavé – vyžadujú si plnú koncentráciu a pripravenosť. „To najkrajšie je to, čo si musíš vybojovať. Je to o tom sústrediť sa na každý krok, nesmieš urobiť chybu,“ približuje svoje vnútro Klára Kolouchová.

Cestou hore na K2 v roku 2016.

Foto: klarakolouchova.cz

Z Londýna do hôr

Na rozdiel od väčšiny horolezcov Klára k horám od malička blízko nemala. Narodila sa v Prahe, kde aj vyštudovala obchodný manažment na Anglo-American College. Neskôr pracovala v Londýne. Práve tam sa začala pripravovať na prvý výstup do hôr – na Aconcaguu v Južnej Amerike vysokú 6 962 metrov. „Pendlovala som medzi atletickým oválom, bazénom a posilňovňou a do práce som behala aj s batohom plným fliaš s vodou,“ spomína na tréningy.

Aconcagua v roku 2005 bola akousi skúškou na Himaláje o rok neskôr, kde Klára historicky ako druhá Češka vystúpila na osemtisícovku Cho Oyu. O ďalší rok neskôr prišiel na rad kráľovský Mount Everest, kde Klára vyšla v sprievode Tashu Tenzinga, vnuka legendárneho Norgaya Tenzinga, ktorý stál ako prvý na vrchole Everestu s Edmundom Hillarym v roku 1953.

V apríli 2008 sa Klára stala mamou Emmy, ako sama hovorí, dočasné „ukľudnenie“ pri materských povinnostiach – „Kojím v pauzách medzi obchodnými schôdzkami a rokovaniami v prestížnej konzultačnej firme“ – bolo len tichom pred búrkou.

Do hôr čoskoro vyrazila zas – Mount McKinley na Aljaške, neskôr európsky Elbrus, kde jej už robil spoločnosť aj manžel Martin. Na expedície však životného partnera zvyčajne neberie. Vysvetľuje to tým, že by strach o toho druhého priamo v drsnom prostredí mohol byť až nebezpečne zväzujúci.

Podobný scenár sa opakoval aj po narodení syna Cyrila v roku 2014, ktorý sa narodil presne v deň siedmeho výročia jej výstupu na Everest. „Má ten môj Everest pod kožou,“ smeje sa horolezkyňa. S narodením syna sa jej spája ešte jedna úsmevná príhoda, ako sa bábätku prihovárala „veľká“ sestra Emma. „Neplač Cyrdo, veď si chlap!“

„Joooooo!!!!! Sme tu!!!“

Klára Kolouchová sa aj ako matka dvoch detí vydala opäť do Himalájí, na spomínanú druhú najvyššiu, nebezpečnú horu. V roku 2016 sa na K2 dostala do tretieho výškového tábora, kým všetko nezmietla lavína. O tri roky neskôr si však už mohla nadšene zakričať:

„Joooooo!!!!! Sme tu!!!“ Na vrchole krásnej a ťažkej K2 stála 25. júla o 4.05 pakistanského času. Zostup do základného tábora jej následne trval vyše 13 hodín. „Som OK v BC (base camp, základný tábor angl., pozn. red.)! Teším sa na jedlo a spánok. Všetkým vďaka za neuveriteľnú podporu,“ odkázala.

Atmosféru, priebeh expedície aj úchvatné unikátne zábery z výstupu zachytáva spomínaný dokument, ktorý sa oplatí vidieť nielen milovníkom horolezectva.

K2 je naj. Najťažšia i najkrajšia.

Foto: klarakolouchova.cz





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela vyrába čarovné kufríky so zvieratkami: „Do tvorby dávam celé svoje srdce.“

    Marcela Novysedláková (37) zo Spišskej Novej Vsi od malička ručne šila šatičky pre bábiky a snívala o tom, že raz sa stane módnou návrhárkou. To sa jej síce nepodarilo, ale dnes navrhuje úžasné kufríky, ktoré dospelých vrátia do detstva a deti učia, ako to chodí v rodine.

  • Obrázok Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Nakazená učiteľka si neberie pred ústa servítky: Nemáte úctu k životu

    Laxný prístup mnohých Slovákov, ktorí zľahčujú pandémiu a odmietajú rešpektovať opatrenia, vytočil učiteľku prvého stupňa na základnej školy, ktorá momentálne s nákazou sama bojuje. Adresovala im tvrdé slová.

  • Obrázok ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    ROZHOVOR Tri roky na vidieku ma vyliečili z ilúzie, že sa tu žije čistejšie

    Meno Nikolina prezrádza bulharské korene, jej domovom sú však Košice, kam sa jej otec ako mladík v medzivojnovom prisťahoval. Nikolina Urbančíková (67) svoj život zasvätila cudzím jazykom – učila a prekladala beletriu, odborné knihy i televízne dialógy. Stihla vychovať dvoch synov, na ktorých je hrdá a nezaháľa ani v penzii. Vedie tanečný klub a koronakrízu využíva na zvýšenie povedomia o nutnosti chrániť planétu. „Prehnali sme to vo všetkom, treba ubrať,“ hovorí v rozhovore pre ahojmama.sk.

  • Obrázok Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Ivanin denník 3: „Aj si poplačem, ale nevzdávam sa.“

    Nastúpila na prvú chemoterapiu, ktorá má zničiť metastázy na viacerých miestach tela, a verí, že sa po jej absolvovaní nebude cítiť príliš zle. Mladej Levičanke Ivane Debrecéniovej (37) sa po úspešne vyhratom zápase, žiaľ, vrátila rakovina. O boji, ktorý s vážnou chorobou zvádza, si môžete prečítať vždy každý druhý štvrtok v jej denníku.

  • Obrázok Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Chlapec šil rúška pre spolužiakov, tí ho vysmiali. „Si frajer,“ vystrúhala mu poklonu ministerka

    Bol smutný, pretože spolužiaci odmietli nosiť rúška, ktoré pre nich s láskou ušil. Jeho mamička to nenechala len tak a vďaka jej iniciatíve je dnes trinásťročný Jirka v susednom Česku hrdinom.

  • Obrázok Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivanin denník 2: Začína mi chemoterapia, mám obavy, ako ju budem zvládať

    Ivana Debrecéniová (37) akoby zázrakom prežila agresívnu rakovinu, no choroba sa jej žiaľ vrátila. Po vyoperovaní nových metastáz z pečene a mezentéria ju čaká chemoterapia, z ktorej má obavy. Aj podozrivý útvar v konečníku sa po operácii nakoniec ukázal byť zhubným, statočná Levičanka to však nepovažuje za katastrofu, dokonca je rada, že konečne môže začať s liečbou. Ako Ivana s chorobou bojuje, to sa môžete raz za dva týždne dočítať v jej denníku.

  • Obrázok Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivanin denník: Rakovina sa mi vrátila, ale bojujem

    Ivana Debrecéniová (37) prekonala agresívnu rakovinu hrubého čreva s metastázami, pred pár týždňami jej však lekári oznámili, že vážne ochorenie sa vrátilo. Ako s chorobou bojuje a ako sa cíti, o tom všetkom vám bude písať vo svojom pravidelnom denníku dvakrát za mesiac.

Ďalšie články v rubrike >