Lyžovaniu sa podriaďuje celá rodina. Cieľom je Svetový pohár

Patricia Poprocká, 25. októbra 2018 o 06:01

Z celého roka strávia so svojimi dcérami asi tak jeho tretinu. Niežeby nechceli viac, nedá sa. Miroslava a Ladislav Jančovci si totiž pre svoju rodinu zvolili športovú cestu, ktorá znamená aj odriekanie. Radi by, keby sa na štart Svetového pohára už v tomto roku postavila aj ich dcéra.

Jančovci spolu. Na lyžiarskych pretekoch.

Foto: archív Ladislava Janča
Ich dve dcéry, Tereza a Rebeka sa venujú zjazdovému lyžovaniu, čo znamená, že väčšinu času musia cestovať za snehom a tréningovými podmienkami. A ich rodičia, obaja lekári, sa zasa venujú doma vo Zvolene a Banskej Bystrici svojej práci, popri ktorej zháňajú peniaze na športovú prípravu svojich dcér.

Staršia z dievčat, Tereza Jančová nie je verejnosti celkom neznáma. Ako náhradníčka Veroniky Velez-Zuzulovej a Petry Vlhovej bola súčasťou družstva, ktoré na Majstrovstvách sveta v St. Moritzi vybojovalo pre Slovensko v tímovej súťaži historickú striebornú medailu. Okúsila už, aké to je stáť na stupni víťazov v najvyššej súťaži, aj keď sama priznáva, že by bola radšej, keby sa o medailu pričinila aktívnejšie než povzbudzovaním tímových kolegov.

Robí pre to všetko. Trénuje v zime, v lete. Pod vedením trénerov v klube LK Levoča sa s mladšou sestrou Rebekou pripravujú aj na sezónu, ktorá sa práve začína. Väčšinu roka sú preč. V škole majú individuálne študijné plány, čiže tam nemusia chodiť každý deň, učitelia ich vedomosti testujú potom.
„Chceli by sme, aby to dotiahli až do Svetového pohára, ak sa bude dariť,“ načrtáva budúcnosť Ladislav Jančo.

S manželkou sú na neprítomnosť dcér viac menej zvyknutí. Sú s nimi v kontakte cez telefón a sociálne siete. Veľa pracujú, napokon, špičková príprava dvoch pretekárok si žiada svoje - niekoľko párov lyží, lyžiarky, prilby, okuliare, palice, chrániče, k tomu cestu na sústredenia, ubytovanie, stravné, lístky na vleky...

Ladislav Jančo je prednostnom očnej kliniky Nemocnice F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Kým ním nebol, privyrábal si ešte službami na pohotovosti. Na záchranke pracuje aj jeho manželka Miroslava. Tá si tiež berie ďalší pracovný úväzok - dialýzu. Aby ľahšie získavali peniaze pre dievčatá, založili občianskej združenie, podarilo sa im už získať aj nejakých sponzorov.

„Nie je to lacné, ale stojí to za to. Vieme, kam tie peniaze idú, a čo môže byť lepšie než ich dať na rozvoj detí?,“ hovorí Miroslava Jančová.
Doma s manželom sa neraz len prestriedajú – raz slúži jeden, raz druhý, do toho rôzne služobné cesty... Keď sú dievčatá preč, až tak to neprekáža. Keď prídu na Slovensko, snažia sa spolu rodina stráviť čo najviac času. Prispôsobujú tomu služby aj ďalšie aktivity.

Sestry Tereza (vľavo) a Rebeka na sústredení.

Foto: archív Ladislava Janča

V minulosti to bývalo ľahšie. Kým bola Tereza v žiackom veku, netrávili na snehu v zahraničí až toľko dní, viac aj pretekali na Slovensku. Jančovci tak neraz svoje dcéry na pretekoch sprevádzali. Aj keď, samozrejme, režim dňa určovali tréneri, predsa len boli spolu, mohli ich povzbudzovať...

Aj teraz sa snažia cestovať na preteky, je to však menej často. Ladislav Jančo bol napríklad s mladšou Rebekou v Říčkach, v Slovinsku... Priniesol jej šťastie, ako sa hovorí, Rebeka prestížne medzinárodné preteky FIS Říčky, Vrátna vyhrala, neskôr vo svojom ročníku skončila druhá na neoficiálnych žiackych majstrovstvách sveta v Taliansku. Momentálne je posledný rok staršia žiačka, najlepšia na Slovensku.

Čo sa týka Terezy, je to zložitejšie, pretože raz je v Nórsku, raz v Rakúsku, potom vo Švajčiarsku. Túto sezónu má naplánované preteky Európskeho pohára, a ak by sa darilo, tak aj Svetového. Voľné miesto vďaka Veronike Velez-Zuzulovej a Petre Vlhovej pre Slovensko je, stačí mať výkonnosť.

Jančovci svoj spôsob života neľutujú. Napokon, boli to oni, kto dcéry na kopec priviedol. „Ja sama som niekedy lyžovala, tak sme Terku začali brávať na kopce hneď, ako sa vedela postaviť na lyže. Pri učení základov nás však príliš nerešpektovala, preto sme sa rozhodli skúsiť to profesionálne,“ spomína na začiatky Miroslava Jančová. Tréner ju sprvu pre nízky vek ani nechcel zobrať, napokon sa však dohodli a Tereza sa teda začala učiť lyžovaniu v banskobystrickom lyžiarskom klube. Po čase sa k nej pridala aj maličká Rebeka.
Neviem si predstaviť, že by sme niečo robili ináč, toto je náš život. Aj keby dievčatá zo dňa na deň s lyžovaním prestali, viem, že dostali tú najlepšiu výbavu do života ako mohli.

„Tej sa vlastne ani nikto nepýtal, či chce lyžovať. Všetci sme chodievali na kopce, tak sa to stalo prirodzenou súčasťou jej života,“ hovorí Miroslava. Dievčatám to šlo, príprava však nebola dostačujúca. „Videli sme, že ostatní trénujú viac. Naše deti trénovali len víkendy a občas na večernom lyžovaní, na sústredenia chodili trikrát na 5-6 dní pred sezónou, to sa nám zdalo málo. Tak sme zmenili klub.“

Od roku 2011 preto dievčatá trénujú v levočskom klube, ktorý má najprofesionálnejšiu prípravu na Slovensku. Pokrok je výrazný, obe sa svojimi výkonmi prepracovali už do Dukly, vojenského športového strediska, ktoré pripravuje reprezentantov.

„Ani neviem, ako to všetko vyústilo až sem. Cielene sme za tým nešli, všetko prichádzalo samé, tak postupne. Keď sme hľadali pre dievčatá nejakú zmenu, vylepšenie, zrazu sa vyskytla možnosť. Využili sme ju, a posunuli sme sa ďalej. A potom znova a znova...,“ hodnotí cestu Miroslava Jančová.

Ako vraví, keby sa dal vrátiť čas, postupovali by rovnako. „Neviem si predstaviť, že by sme niečo robili ináč, toto je náš život. Aj keby dievčatá zo dňa na deň s lyžovaním prestali, viem, že dostali tú najlepšiu výbavu do života ako mohli. Vďaka športu získali veľa vlastností, s ktorými sa nestratia – vôľu, vytrvalosť, cieľavedomosť, zodpovednosť, schopnosť nájsť si systém v práci... S takým prístupom môžu robiť čokoľvek.“ Zatiaľ sú však na programe dňa lyže a začínjúca sa sezóna.



Súvisiace články:






Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V cudzine - najprv je to forma adrenalínu, pocit všetkého nového, potreba prispôsobiť sa... Neskôr je to už tvoj druhý život. Dnes je pre mňa normálne, že odídem z domu a nezamknem, alebo že nechám pred obchodom otvorené či dokonca naštartované auto, pokojná, že sa nič nestane. Opisuje Ivana Draganová svoj život v Nórsku, kde žije s manželom a malým synom.

  • Obrázok Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Keď sa narodila, nikto by neveril, že z nej dnes bude to, čo je – päťdesiatročná žena, schopná variť, samostatne nakupovať, venčiť psa, a dokonca aj prežiť niekoľko dní sama doma. Táňa sa narodila s poruchou chromozómov – má Downov syndróm.

  • Obrázok Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Po večeroch u nich počuť ticho lesa, občas narušené štekaním psov. Les a príroda sú všade naokolo, s civilizáciou ich spája rozbitá asfaltová cesta. Najbližší sused je od nich asi kilometer, najbližšie mesto, Detva či Zvolen asi polhodina cesty. Ivanovi a Soni Rybanovcom to vyhovuje. Presne toto chceli. Žiť v prírode a v súlade s prírodou.

  • Obrázok Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    „Maťko v pôrodnici prešiel skríningom sluchu, vyšetrenie prebehlo štandardne. Podľa výsledkov vyšlo, že počuje. Keď v roku nereagoval na meno, nadobudli sme podozrenie, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí Ľubka Majtánová, mamička chlapčeka, ktorý má ťažkú poruchu sluchu, ale vďaka včasnej pomoci je dnes schopný komunikovať takmer tak dobre ako jeho spolužiaci zo škôlky.

  • Obrázok „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Môj syn Tomáško sa narodil v 27. týždni úplne bezproblémového tehotenstva. Po narodení vážil 1100 gramov, čo je ale na tak skorý termín naozaj slušná váha," začína svoje rozprávanie Iveta Jančoková z Bratislavy.

  • Obrázok Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

    Pri otázke, koľko má detí, sa na chvíľu zarazí. Dve či tri? Prvé potratila v 20. týždni. Druhé sa jej narodilo predčasne. Až pri treťom bolo všetko v poriadku. Ten stres ani žiaľ nepraje nikomu. Dnes sa už cíti šťastná, aj keď sa občas zasníva, aké by to asi bolo, keby ich bolo o jedného viac.

  • Obrázok Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Ničí nosenie bábätku chrbticu? Skrútený chrbátik, vytočená hlávka... Predsudky voči noseniu má najmä staršia generácia, na pochybách sú však aj viaceré matky, ktoré prebrali názor, že bábätku je najlepšie v perinke, kde má vystretý chrbátik.

Ďalšie články v rubrike >