Jančovci spolu. Na lyžiarskych pretekoch.
Foto: archív Ladislava JančaStaršia z dievčat, Tereza Jančová nie je verejnosti celkom neznáma. Ako náhradníčka Veroniky Velez-Zuzulovej a Petry Vlhovej bola súčasťou družstva, ktoré na Majstrovstvách sveta v St. Moritzi vybojovalo pre Slovensko v tímovej súťaži historickú striebornú medailu. Okúsila už, aké to je stáť na stupni víťazov v najvyššej súťaži, aj keď sama priznáva, že by bola radšej, keby sa o medailu pričinila aktívnejšie než povzbudzovaním tímových kolegov.
Robí pre to všetko. Trénuje v zime, v lete. Pod vedením trénerov v klube LK Levoča sa s mladšou sestrou Rebekou pripravujú aj na sezónu, ktorá sa práve začína. Väčšinu roka sú preč. V škole majú individuálne študijné plány, čiže tam nemusia chodiť každý deň, učitelia ich vedomosti testujú potom.
„Chceli by sme, aby to dotiahli až do Svetového pohára, ak sa bude dariť,“ načrtáva budúcnosť Ladislav Jančo.
S manželkou sú na neprítomnosť dcér viac menej zvyknutí. Sú s nimi v kontakte cez telefón a sociálne siete. Veľa pracujú, napokon, špičková príprava dvoch pretekárok si žiada svoje - niekoľko párov lyží, lyžiarky, prilby, okuliare, palice, chrániče, k tomu cestu na sústredenia, ubytovanie, stravné, lístky na vleky...
Ladislav Jančo je prednostnom očnej kliniky Nemocnice F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Kým ním nebol, privyrábal si ešte službami na pohotovosti. Na záchranke pracuje aj jeho manželka Miroslava. Tá si tiež berie ďalší pracovný úväzok - dialýzu. Aby ľahšie získavali peniaze pre dievčatá, založili občianskej združenie, podarilo sa im už získať aj nejakých sponzorov.
„Nie je to lacné, ale stojí to za to. Vieme, kam tie peniaze idú, a čo môže byť lepšie než ich dať na rozvoj detí?,“ hovorí Miroslava Jančová.
Doma s manželom sa neraz len prestriedajú – raz slúži jeden, raz druhý, do toho rôzne služobné cesty... Keď sú dievčatá preč, až tak to neprekáža. Keď prídu na Slovensko, snažia sa spolu rodina stráviť čo najviac času. Prispôsobujú tomu služby aj ďalšie aktivity.
Sestry Tereza (vľavo) a Rebeka na sústredení.
Foto: archív Ladislava JančaV minulosti to bývalo ľahšie. Kým bola Tereza v žiackom veku, netrávili na snehu v zahraničí až toľko dní, viac aj pretekali na Slovensku. Jančovci tak neraz svoje dcéry na pretekoch sprevádzali. Aj keď, samozrejme, režim dňa určovali tréneri, predsa len boli spolu, mohli ich povzbudzovať...
Aj teraz sa snažia cestovať na preteky, je to však menej často. Ladislav Jančo bol napríklad s mladšou Rebekou v Říčkach, v Slovinsku... Priniesol jej šťastie, ako sa hovorí, Rebeka prestížne medzinárodné preteky FIS Říčky, Vrátna vyhrala, neskôr vo svojom ročníku skončila druhá na neoficiálnych žiackych majstrovstvách sveta v Taliansku. Momentálne je posledný rok staršia žiačka, najlepšia na Slovensku.
Čo sa týka Terezy, je to zložitejšie, pretože raz je v Nórsku, raz v Rakúsku, potom vo Švajčiarsku. Túto sezónu má naplánované preteky Európskeho pohára, a ak by sa darilo, tak aj Svetového. Voľné miesto vďaka Veronike Velez-Zuzulovej a Petre Vlhovej pre Slovensko je, stačí mať výkonnosť.
Jančovci svoj spôsob života neľutujú. Napokon, boli to oni, kto dcéry na kopec priviedol. „Ja sama som niekedy lyžovala, tak sme Terku začali brávať na kopce hneď, ako sa vedela postaviť na lyže. Pri učení základov nás však príliš nerešpektovala, preto sme sa rozhodli skúsiť to profesionálne,“ spomína na začiatky Miroslava Jančová. Tréner ju sprvu pre nízky vek ani nechcel zobrať, napokon sa však dohodli a Tereza sa teda začala učiť lyžovaniu v banskobystrickom lyžiarskom klube. Po čase sa k nej pridala aj maličká Rebeka.
Neviem si predstaviť, že by sme niečo robili ináč, toto je náš život. Aj keby dievčatá zo dňa na deň s lyžovaním prestali, viem, že dostali tú najlepšiu výbavu do života ako mohli.
„Tej sa vlastne ani nikto nepýtal, či chce lyžovať. Všetci sme chodievali na kopce, tak sa to stalo prirodzenou súčasťou jej života,“ hovorí Miroslava. Dievčatám to šlo, príprava však nebola dostačujúca. „Videli sme, že ostatní trénujú viac. Naše deti trénovali len víkendy a občas na večernom lyžovaní, na sústredenia chodili trikrát na 5-6 dní pred sezónou, to sa nám zdalo málo. Tak sme zmenili klub.“
Od roku 2011 preto dievčatá trénujú v levočskom klube, ktorý má najprofesionálnejšiu prípravu na Slovensku. Pokrok je výrazný, obe sa svojimi výkonmi prepracovali už do Dukly, vojenského športového strediska, ktoré pripravuje reprezentantov.
„Ani neviem, ako to všetko vyústilo až sem. Cielene sme za tým nešli, všetko prichádzalo samé, tak postupne. Keď sme hľadali pre dievčatá nejakú zmenu, vylepšenie, zrazu sa vyskytla možnosť. Využili sme ju, a posunuli sme sa ďalej. A potom znova a znova...,“ hodnotí cestu Miroslava Jančová.
Ako vraví, keby sa dal vrátiť čas, postupovali by rovnako. „Neviem si predstaviť, že by sme niečo robili ináč, toto je náš život. Aj keby dievčatá zo dňa na deň s lyžovaním prestali, viem, že dostali tú najlepšiu výbavu do života ako mohli. Vďaka športu získali veľa vlastností, s ktorými sa nestratia – vôľu, vytrvalosť, cieľavedomosť, zodpovednosť, schopnosť nájsť si systém v práci... S takým prístupom môžu robiť čokoľvek.“ Zatiaľ sú však na programe dňa lyže a začínjúca sa sezóna.
Ak sa vám páči tento príbeh, hlasujte zaňho v súťaži ahojmama.sk o naj príbeh a vyhrajte kuchárky Varecha. Hlasovať môžete do 19. decembra tu.
