Lucia Gomez so svojou rodinou.
Foto: archív Lucie GomezOdkiaľ pochádzala ukrajinská rodina, ktorú ste mali vo svojom dome ?
Z Donbasu, bývali blízko Krematorsku, kde na autobusovej stanici pred časom vybuchla bomba a zabila ľudí čakajúcich na odvoz z nebezpečnej oblasti. Ubytovali sme u nás rodičov s deviatimi deťmi vo veku od troch do trinástich rokov, z toho jedno bolo ich vlastné, ostatné mali v náhradnej starostlivosti, ktorá na Ukrajine funguje trochu inak ako u nás. Naďa a Vasiľ vytvorili taký malý rodinný detský domov. Deti nemajú v pestúnstve ani osvojené, fungujú ako niečo medzi slovenským profesionálnym rodičom, akým som napríklad ja, a slovenským detským domovom.
Jedenásť ľudí je naozaj dosť. Kde v dome rodina bývala a prichádzali ste často do kontaktu?
Máme veľký, dvojgeneračný rodinný dom, ktorého polovicu využívame ako súkromnú materskú škôlku. My bývame v jednej časti domu a ukrajinská rodina obývala priestory škôlky. Pôvodne k nám prišli na žiadosť organizácie Úsmev ako dar. Potrebovali si najskôr dať dohromady papiere, aby mohli zostať spolu. Hrozilo, že slovenské orgány ich nebudú akceptovať ako rodinu, pretože na Ukrajine o zverení dieťaťa do starostlivosti nerozhoduje súd ako tu, ale len obecný úrad. Deti by tak na Slovensku putovali do detských domovov. Pritom s Naďou a Vasiľom vyrastajú už dlho, niektorí aj šesť rokov. Volajú sa mama, otec, sestra, brat a je to úplná, funkčná rodina. Odtrhnúť ich od seba by bolo pre všetkých neznesiteľné.
Ja pôsobím ako profimama, čo znamená, že sa dočasne starám o deti do šiestich rokov, ktoré zo zákona nesmú byť umiestnené do detského domova a musia vyrastať v rodinnom prostredí. Takých detí môže mať rodina najviac tri a tak je to momentálne aj u nás. Okrem toho mám skúsenosti aj so stabilizáciou ohrozených detí. Úsmev ako dar preto oslovil práve nás, či by sme vedeli rodinu na čas prijať, kým si vybavia papiere. Ukrajinská ambasáda nakoniec vzala poručníctvo detí na seba a slovenské orgány rodinu akceptovali.
Vravíte, že na Ukrajine fungujú vzťahy v náhradnej starostlivosti inak ako u nás.
Myslím, že v niečom aj lepšie. Naďa a Vasiľ majú za deti právnu zodpovednosť a berú na seba aj rodičovské práva, hoci deti nie sú osvojené ani adoptované. Starajú sa napríklad o súrodeneckú skupinu troch detí, ktorých mama je vo väzení v Mariupole. Momentálne sa však ani nevie, či žije, alebo nie. Ak by žila a trest si odpykala, deti by sa k nej vrátili. U nás, keď je rodič vo väzení, dieťa ide do domova alebo k profirodičovi, ten zaň ale nemá zodpovednosť ani si neuplatňuje rodičovské práva. Nemôže teda s dieťaťom ani len vycestovať do zahraničia, potrebuje na to ešte povolenie úradov.
Na Ukrajine je ten systém oveľa voľnejší, u nás panuje veľká byrokracia a veľa ľudí má za dieťa spoluzodpovednosť, čo je na jednej strane dobre, avšak na druhej to veľmi zväzuje. Rozprávala som sa s inými profirodičmi a zhodli sme sa, že ak by u nás vypukla vojna ako na Ukrajine, ani by sme s deťmi, ktoré nám boli zverené, nemohli ujsť do cudziny, museli by sme o to žiadať úrady. Máme za ne veľa zodpovednosti, ale práva žiadne. Tie získavate, až keď sa stanete pestúnom či osvojiteľom.
Lucia Gomez s manželom (uprostred), Naďa a Vasiľ (vľavo) a ukrajinská psychologička, ktorú v Limbachu privítali tiež (vpravo). A detí, čo sa ich na fotku vošlo.
Foto: archív Lucie GomezAko dlho u vás mala rodina zostať?
Pôvodne sme si mysleli, že u nás zostanú tri mesiace, kým si nevysporiadajú papiere a oni sami dúfali, že sa čoskoro budú môcť vrátiť na Ukrajinu, prípadne pôjdu do samostatného bývania. Avšak tak sme si na seba zvykli a tak sme sa zžili, že nám vôbec neprekážali, práve naopak. Dohodli sme sa preto, že u nás zostanú a žili sme spolu komunitne. Vzájomne sme si pomohli, niekedy sme si navarili, postrážili deti. Bolo to všetko nenásilnou formou. Stretli sme sa, len keď sme chceli, nenarážali sme na seba. Mali samostatný vchod, vlastnú kuchyňu, kúpeľňu a na veľkej záhrade sa deti stratili. My sme v lete aj zime často preč, cestujeme po svete a pohybujeme sa v rôznych komunitách a bolo skvelé, keď sa v čase našej neprítomnosti postarali napríklad o našu záhradu.
Hoci vravíte, že ste sa perfektne zžili, bola predsa len oblasť, kde to trvalo trochu dlhšie?
Ako cestujeme a žijeme v komunitách, hranicu spolunažívania s ostatnými ľuďmi máme posunutú trochu inde. Už predtým k nám každý rok v lete pricestovala zahraničná rodina, s ktorou sme istý čas žili. Cez koronu sme ubytovali kamarátku speváčku, ktorá kvôli epidémii prišla o príjem a nemohla si už finančne dovoliť prenájom. V komunitnom bývaní sme sa našli a nerobilo nám žiadny problém prijať aj ukrajinskú rodinu. Problém bol však v inom (úsmev). Naša rodina nechcela z Ukrajiny, kde sa im žilo dobre, odísť a mali pocit, že nám zavadzajú. Musela som im stále vysvetľovať, že sa nemusia cítiť zle, pretože my si ich pobyt užívame. Oni tomu ale nerozumeli, bolo pre nich ťažko uveriteľné, že niekto to takto môže mať.
Muž stratil odchodom z Ukrajiny svoju rolu v rodine a niesol to ťažko.
Keď z Ukrajiny odchádzali len ťažko, v akom psychickom stave prišli a ako sa to menilo v čase?
Ako som už spomenula, verili, že sa budú môcť čoskoro vrátiť. Keď prišli, psychicky zle bol na tom najmä muž. Pripadal mi veľmi smutný a príčinou zrejme bolo, že prišiel o svoju úlohu chlapa v rodine. Rolu mohlo hrať aj to, že ak ukrajinský muž nemôže ísť bojovať za vlasť, vníma to ako zradu národa. Priamo s ním som sa však o tejto téme do hĺbky nerozprávala, viem to z rozhovorov s inými Ukrajincami a predpokladám, že u neho to bolo rovnaké. Nemôžete však nechať ženu s deviatimi deťmi samú v cudzej krajine. Vasiľ sa snažil kompenzovať si pocity neužitočnosti a depresie tým, že u nás chcel všetko opravovať a montovať. Aj to, čo sme nepotrebovali. A hoci sme v žiadnom prípade nechceli, aby si pobyt u nás odpracoval, často sme mu museli umelo robotu vymýšľať, aby sa cítil lepšie (úsmev).
Na záhrade v Limbachu.
Foto: archív Lucie GomezAko útek z Ukrajiny a život v novej krajine znášali deti?
O ich najstaršiu dcéru som sa na začiatku až bála, v takých depresiách bola. Obávala sa, že ich úrady rozdelia, zároveň sa musela vyrovnávať s hroznými zážitkami, ktoré sa udiali pred odchodom z Ukrajiny. Dva dni po začiatku vojny staršie deti odišli do Kyjeva na pobyt organizovaný pre deti z domovov a náhradnej starostlivosti. Možno niekomu môže pripadať zvláštne, že rovno neušli niekam do bezpečia a namiesto toho poslali deti na rekreáciu. Rodičia si však vtedy nemysleli, že vojna sa rozrastie na celé územie Ukrajiny. Na Donbase boli zvyknutí žiť vo vojnových podmienkach už osem rokov a vôbec nepredpokladali, že budú musieť odísť. Naopak, tešili sa, že aspoň deti v Kyjeve budú v bezpečí, čo sa však nestalo.
Internát, kde boli ubytované, dostal správu, že im hrozí bombardovanie. Došlo k rýchlej evakuácii, nestihli si ani zobrať veci. Odišli do Užhorodu a na druhý deň Rusi internát naozaj bombardovali. My sme sa vtedy s rodinou vôbec nedokázali spojiť, dva týždne sme ich už čakali, veci doma nachystané a nič. Potom sme sa dozvedeli, že rodičia s menšími deťmi a biologickou dcérou prežili mesiac v pivnici na zemiakoch a zavareninách… Ich vlastná dcéra schudla desať kilogramov a bola vo veľmi zlom psychickom stave.
Čo matka, ako všetko zvládala?
S mužom sa vystriedali, on sa neskôr psychicky pozbieral a ona upadla na chvíľu do beznádeje. Deti sme ani nedali spočiatku do školy, aby sa stabilizovali. Potom to už bola so všetkými len radosť. Hoci ja som sa spočiatku cítila trochu previnilo, že náš život sa nezastavil, ale potom som si uvedomila, že im v ničom nepomôžeme, ak aj my budeme psychicky zdeptaní. A tak sme napríklad bez výčitiek išli v lete na dovolenku do Chorvátska, ktorú sme mali dávno naplánovanú. Považovali sme to za zmysluplné, pretože niektoré z našich „profidetí“ mali prvýkrát vidieť more. No a keď sme sa vrátili, stalo sa niečo neuveriteľného. Doma bolo všetko na náš príjazd nachystané, mali sme čo jesť, urobili pre nás aj základný nákup. Cítili sme, akoby nás doma privítala rodina.
Aký ste mali so svojimi Ukrajincami najsilnejší zážitok?
Bolo to práve pri návrate z dovolenky v Chorvátsku. Preč sme boli desať dní a keď sme prišli domov, všetky deti sa mi hodili okolo krku, trhli mi kvietky a hovorili mi: „Lucia, ja ljublju tibjá. Lucia, mám ťa rád.“ Podobne sme sa zvítali aj s Naďou a Vasiľom, chválili nás, akí sme krásne opálení a tešili sa, že nás znovu vidia, pretože sme im už chýbali. To bol môj asi najsilnejší emocionálny zážitok s nimi. Keď to videla tá kamarátka, ktorá u nás vtedy bývala, rozplakala sa. Ja ich už asi navždy budem brať ako našu rodinu. Silným zážitkom tiež bolo, keď všetky deti zo školy spievali na dni obce ukrajinskú pesničku a naše detí stáli s ukrajinskou vlajkou vpredu. Vtedy sme sa viacerí veľmi rozplakali.
Náramky slovensko-ukrajinského priateľstva.
Foto: archív Lucie GomezPodnikali ste niečo aj spolu, výlety a podobne?
Na prechádzky či výlety sme mohli len lokálne, pretože všetci by sme sa nezmestili do nášho auta. Na záhrade sme si však robili oheň, opekali si. Zároveň sme sa snažili, aby sme nemali ponorkovú chorobu, pretože ich deti potom už nechodili do školy a boli sme všetci v jednom dome, hoci, ako vravím, my sme veľmi rozlietaní.
Ako to, že deti nechodili do školy?
Najskôr do školy chodili, avšak bola pre ne psychicky náročná. Treba si uvedomiť, že toto nie sú bežné, ale traumatizované deti, ktoré si už niečím v živote prešli. Nesprávajú sa preto štandardne. Vyzerajú, že sú drzé, avšak ony už nemajú čo stratiť. Už si nechcú nikoho získavať, pretože by ho mohli zasa stratiť. Bolo náročné dostať ich na svoju stranu a motivovať pre školu. Rolu hralo aj to, že sa chceli vrátiť na Ukrajinu, neplánovali tu zostať, a tak nevideli zmysel v tom, učiť sa náš jazyk. Pokračovali online v ukrajinskom študijnom pláne, čo znamenalo robiť si všetky ukrajinské zošity, matematiku, diktáty a podobne. Mama im musela tlačiť papiere a potom do ukrajinského školského systému nahrávať domáce úlohy. Všetci mali toho dosť a do toho ešte slovenská škola, kde sa od detí čakalo, že sa budú učiť slovenčinu a aj všetko ostatné. Ony medzi sebou navyše udržiavali takú tlupu a na to, aby sa stretávali s inými deťmi, školu v podstate nepotrebovali.
Z jedného prieskumu vyplynulo, že ak ukrajinské deti rodičia do školy nepošlú, je to práve kvôli tomu, že jej navštevovanie považujú za zbytočné, pretože sa chcú vrátiť domov. U ľudí, ktorí sa rozhodli tu zostať, je motivácia učiť sa slovenčinu a poslať deti do našej školy samozrejme oveľa väčšia. Naši ukrajinskí rodičia v tom svoje deti podporiť nevedeli, pretože nikto z nich tu nebol z vlastnej vôle, ale akoby nasilu, vynútene.
Lucia Gomez a ukrajinské dievčatá.
Foto: archív Lucie GomezV slovenčine teda žiadne pokroky nerobili?
Nemala som od nich žiadne očakávania, hoci dobre si ešte pamätám, že keď som kedysi išla do Anglicka, nevedela som vôbec jazyk. Po troch mesiacoch som sa však už dokázala dohovoriť. Lenže ja som tam bola sama, v anglickej rodine, zatiaľ čo oni tu boli všetci pohromade. V prvom rade mi išlo o to, aby sa psychicky stabilizovali, jazyk bol druhoradý. Na tieto deti nemôžeme vyvíjať tlak, aby sa učili slovenčinu, pretože sem neprišli za normálnych podmienok a častokrát si pred príchodom zažili peklo.
Dohovárali sme sa slovensky-rusky.
Ako to prebiehalo, keď ešte deti do školy chodili?
Naša škola pre ukrajinské deti vytvorila oddelenú triedu. Najskôr sa snažili rovno ich začleniť, ale bez úspechu. Ukrajinci sa cítili pod veľkým tlakom a bolo to aj na úkor slovenských detí. V ukrajinskej triede začali zvoľna, učili sa slovenské básničky, pesničky, všetko hravou formou. Na hudobnú či výtvarnú výchovu potom išli do svojich slovenských tried. Chodili aj do družiny, ale prirodzene sa kvôli jazyku zgrupovali najmä medzi sebou. Tým však nechcem povedať, že so slovenskými deťmi sa vôbec nebavili. S tými našimi si v lete spolu vyrábali slovensko-ukrajinské náramky z gumičiek. Našim Ukrajincom už navždy zostane Slovensko v pamäti ako bezpečná krajina, kde im pomohli.
Ako ste sa s rodinou rozprávali, keď nevedeli po slovensky?
Hovorili po rusky. V regióne, odkiaľ pochádzajú, je to väčšinový jazyk. Ja som sa síce už v škole ruštinu neučila, avšak rozumiem. Dohovárali sme sa jednoducho – oni s nami po rusky, my s nimi po slovensky a fungovalo to.
Ani rodičia nepociťovali potrebu naučiť sa po slovensky, aby sa vedeli dorozumieť v obchode, na úrade?
Môj muž pochádza z Kolumbie. Náš život pri deťoch je taký rýchly, že ani nemal kedy sa naučiť po slovensky. Dorozumievame sa spolu po anglicky. Pretože manžel nie je nútený hovoriť naším jazykom, jeho slovenčina nie je na takej úrovni, na akej by mohla byť. Ani naša ukrajinská rodina nemala kde slovenčinu praktizovať, keďže zväčša komunikovali len sami medzi sebou. Navyše, kedy by sa ju rodičia s deviatimi deťmi mali učiť? Popri varení či upratovaní?
Vyrábajú sa náramky.
Foto: archív Lucie GomezSpolužitie popisujete veľmi idylicky, avšak museli sa vám napríklad v niečom prispôsobiť?
Na Ukrajine nemajú tak zaužívané recyklovanie ako my. Moja rodina sa snaží žiť bezobalovo, nevytvárať odpad. Ten nám vyvážajú len raz za dva týždne a to sme si ešte nechali vymeniť kontajnery za menšie. Trochu som sa bála, ako to zvládneme s jedenástimi ľuďmi navyše a či ich nebudem musieť „buzerovať“, aby sa správali ekologicky zodpovedne. Oni si však vzali náš životný štýl za svoj.
Doma šetríme aj s energiami, napríklad v lete nemáme teplú vodu pustenú stále, ale len v určitých hodinách. Vystačí všetkým náš malý bojler? Trochu som o tom pochybovala, avšak zbytočne. Aj pre nich bolo šetrenie vodou samozrejmé. Počas jedného letného víkendu, keď sme neboli doma, nám nazbierali do tisíclitrových bandasiek, všelijakých vaničiek a vedier dažďovú vodu, čo Naďa zdôvodnila: „Teraz nebude dlho pršať, to máte na záhradu.“ Veľmi milo ma tým prekvapila, v rešpekte k prírode sme sa na seba pekne napojili.
Čo vám dal pobyt ukrajinskej rodiny vo vašom dome?
Vážim si, že žijeme v mieri. Uvedomila som si tiež, že nemôžem veci vnímať ako samozrejmé. Pomáhala som už počas sýrskej utečeneckej krízy, od sedemnástich rokov pracujem s deťmi z detských domovov a keď som žila v Anglicku, mala som na starosti africké deti, ktoré bolo treba integrovať do systému. Teraz mám pocit, že celý môj život smeroval práve k tomu, aby som dokázala prijať rozhodnutie pomôcť tejto ukrajinskej rodine. Nebolo jednoduché zobrať pod svoju strechu jedenásť ľudí, ale môj celý život sa poskladal tak, aby som sa nebála povedať áno. Keďže v treťom sektore pôsobím už roky, nemala som od nich ani žiadne očakávania. Veľa ľudí na Slovensku za svoju pomoc čakalo vďaku, lenže títo ľudia neprosili, aby im niekto pomáhal, doniesol im chleba, dal peniaze… Čakať od nich vďaku preto nemožno, hoci mnohí ju prejavujú.
Keď vravíte, že to nebolo jednoduché, riešili ste s rodinou aj administratívne veci, vybavovačky po úradoch?
Som hyperaktívna a viem sa pustiť do milióna vecí, avšak uvedomila som si, že toto nechcem. Veľa som delegovala, pretože by som sa z toho zbláznila. Nemohla som za nich robiť mravenčiu prácu, a tak som sa naučila veci púšťať, aby za seba zobrali zodpovednosť oni sami a ja som mohla zostať nad vecou. U nás v Limbachu sa našťastie vytvorila komunita ľudí, ktorá im neváhala kedykoľvek podať pomocnú ruku. Veľa z nich chcelo poslať peniaze, ale ja som preferovala, aby im radšej kúpili jedlo. Pretože ak by poslali finančné prostriedky, Ukrajinci by si mohli myslieť, že je to na náš úkor. Preto som vždy vyrátala, koľko mäsa, ovocia, zeleniny či rožkov potrebujú na týždeň a ľudia okolo nás sa pozbierali, pomohli. Vybavovačky s nimi riešil Úsmev ako dar.
Deň obce Limbach, deti Lucie Gomez držia v popredí ukrajinskú vlajku.
Foto: archív Lucie GomezRodina na Slovensku teda žila len z podpory štátu, Úsmevu ako dar a z pomoci ľudí. Ako muž znášal, že je bez príjmu?
Vasiľ na Ukrajine montoval plastové okná. U nás sa mu pracovať nedalo, pretože starostlivosť o deti nemohol v cudzej krajine nechať len na ženu. Keď ešte navštevovali školu, nebolo dňa, aby sa tam nechodilo niečo riešiť. Tomu chýbali pomôcky, ten sa rozplakal a podobne. Školský poriadok im nič nehovoril, jedna dcéra si napríklad doma zabudla peračník, tak sa poň vrátila, z čoho bola učiteľka rozhodená. Ak by ju cestou zrazilo auto, zodpovedala by za to ona. Alebo si chlapci doniesli do školy škatuľky s chrobákmi, z čoho spolužiačky dostali šok. A takých vecí sa muselo riešiť veľa a neustále. Ak by v tejto situácii muž musel pravidelne niekam odchádzať, žena by to všetko sama nezvládla, nehovoriac o tom, že by to narušilo proces stabilizácie celej rodiny.
Ukrajinci boli v šoku z našej snahy pomôcť im.
Pýtala som sa najmä v tej súvislosti, že mnohí Slováci prítomnosť ukrajinských mužov pomerne ostro odsudzujú, vraj by mali ísť bojovať a nie schovávať sa u nás...
Tie deti potrebovali otca prítomného a pevného vo svojej sile. Z jeho postoja potom mohli čerpať svoju vlastnú silu, otec im pomohol pobyt v cudzej krajine lepšie zvládnuť, aklimatizovať sa. A potom, všetky deti si počas prvých troch mesiacov prešli nejakou chorobou a pre muža by aj z tohto dôvodu bolo náročné každý deň sa niekam vzďaľovať.
Štát vám na ubytovanie Ukrajincov prispieval finančne, ako ste tieto peniaze použili?
Od nich sme žiadne peniaze nebrali a to, čo nám poslal štát, sme si odložili na energie. Na úkor našej rodiny ubytovanie Ukrajincov nikdy nešlo.
Čo sa vašim Ukrajincom na Slovensku páčilo a čo naopak nie? Čítala som napríklad, že Ukrajinci považujú za nepochopiteľné, že lekárne nie sú u nás otvorené 24 hodín denne. Slováci pritom vždy na svojich východných susedov pozerali trochu zvrchu a považovali ich za zaostalých.
Zarážalo ich, že styk s úradmi u nás nie je elektronický a musíme všade chodiť osobne. U nich sa elektronicky vybavujú aj občianske preukazy. Podobne funguje aj školstvo, na papierovanie sa už nespoliehajú. Naše ukrajinské deti zasa neboli spokojné, že máme len dva mesiace prázdnin, pretože oni cez leto oddychujú až tri mesiace. Ďalej nechápali, ako to, že v Limbachu, tak blízko hlavného mesta, máme zlé pripojenie na internet, pretože na Ukrajine je rýchly internet samozrejmosťou.
Čo naopak na Slovensku ocenili?
V dobrom ich šokovalo, koľko ľudí im chcelo pomôcť. Už predtým sme mali u nás ubytovanú ukrajinskú psychologičku so synom. Bola veľmi dojatá a nedokázala pochopiť, ako je možné, že sa im dostalo takej pomoci. Naša slovenská dobrosrdečnosť ich úplne omámila.
A to sa hovorí, že Ukrajinci sú snáď ešte dobrosrdečnejší a pohostinnejší ako my.
Sú naozaj zlatí. Jeden Ukrajinec, ktorý dlhodobo v Bratislave vlastní pekáreň, nám každý týždeň dodával čerstvé žemle. Nielen ukrajinskej rodine, ale aj našej. A to nemusel. Mali sme pravidelnú dodávku asi 80 žemlí, ktoré nám pri správnom skladovaní vydržali aj týždeň. Na tomto príbehu bolo ešte zaujímavé, že žemle nám vozil Rus, čo už u nás žije dlho a vie perfektne po slovensky. Páčilo sa mi, ako sme sa všetci spojili. Oni sami sa s nami vždy podelili. Našim deťom kupovali nanuky, rozdelili sa o vajíčka, zeleninu… Aspoň takto nám chceli vyjadriť svoju vďačnosť, podeliť sa o to málo, čo majú.
Vidíte medzi Ukrajincami a Slovákmi nejaké rozdiely? Mali ste možnosť poznať viac ukrajinských ľudí.
Ako veľa cestujem, tak v človeku vidím iba človeka, nie jeho národnosť. Všetci sme občania tejto planéty a mali by sme žiť súdržne a spoločne prekonávať problémy a prekážky. Ak by to tak bolo, všetkým by sa žilo lepšie. Aj na Slovensku, aj na Ukrajine sa stretnete s ľuďmi, ktorí sa nesprávajú dobre. Nemožno však podľa nich posudzovať celý národ. Naši Ukrajinci boli takí „makači“. Nebolo im treba ani hovoriť, čo by sa mohlo urobiť. Jednoducho išli a spravili. Musela som sa tak napríklad zmieriť s tým, že som po návrate z Chorvátska našla trochu zmenenú záhradu (úsmev).
Áno, o Ukrajincoch sa hovorí, že sú veľmi pracovití.
Určite to však neplatí o všetkých. Niektorí Slováci, ktorí im ponúkli ubytovanie na vidieku, boli nepríjemné prekvapení, že to odmietli. Ja to však chápem, mohlo ísť o ľudí z kyjevského paneláku a ako by zrazu mohli fungovať niekde na dedine? Podobne sa na Slovensko dostali aj ženy, ktoré boli zvyknuté na život v prepychu, pretože ich manžel zabezpečil. Doma sa starali o deti, domácnosť a o seba. A keď sa zrazu ocitli v cudzej krajine a museli sa postarať samy o seba, nemuselo to byť pre ne jednoduché.
Ukrajinská rodina už u vás nebýva, ale vrátili sa späť na Ukrajinu.
Hlavným dôvodom bolo, že deti by už od septembra museli nastúpiť do slovenskej školy a do slovenských tried, teda už nie žiadne adaptačné ukrajinské skupiny. A to nechceli. Pripadalo im ponižujúce, že by deti mali chodiť o ročník nižšie, ako sa to na Slovensku v prípade ukrajinských detí robí. Tak sa vrátili.
Na Donbas?
Nie, do Kyjeva. Na Donbas by sa kvôli stále prebiehajúcim bojom vrátiť nemohli. V hlavnom meste rodina býva v byte po inej náhradnej rodine, ktorá momentálne žije v Dánsku. Na Ukrajine to totiž funguje tak, že štát poskytuje podobným náhradným rodinám, ako bola aj tá naša, i ubytovanie.
Sú radi, že odišli? Keď vravíte, že po tom stále túžili.
Polovica detí chcela zostať, polovica ísť preč. Nakoniec urobili toto rozhodnutie. Odišli veľmi narýchlo, nevzali si ani zimné veci a teraz je im v Kyjeve zima. Lenže do obchodu, ktorý je vzdialený 45 minút autom, sa ísť boja, pretože mesto je v súčasnosti zasa ostreľované… Sme v kontakte a viem, že majú veľký strach a sú vo veľkom strese. Na druhej strane sa však kvôli ostreľovaniu boja vrátiť späť na Slovensko. Mysleli si, že v Kyjeve budú v bezpečí, ale ocitli sa znovu vo vojne…
Myslíte, že svojho odchodu ľutujú?
To neviem, u nás však majú stále dvere otvorené. U nás môžu stále v pokoji spať. Záleží len na nich. Mne veľmi chýbajú...
