Kuly s manželkou a synmi. Všetko je, ako má byť, netreba nič zlepšovať, hovorí.
Foto: archív M. KolláraPred Vianocami ste v rámci charity v Nitrianskej nemocnici rozdávali predčasne narodeným bábätkám pletené chobotničky, ktoré im pomáhajú pri liečbe. Prečo ste sa rozhodli podporiť túto akciu?
Oslovila ma hovorkyňa nemocnice Táňa Timková, je to moja kamarátka, tak som si povedal, že prečo nie. Mali sme prísť pôvodne aj s manželkou, ale tá musela zostať pri chorom synovi, tak som došiel sám. Podporujú to aj iní, speváčka Tina, rôzne organizácie, občianske združenia. Je to dobrá vec.
Máte aj osobnú skúsenosť s predčasne narodenými deťmi?
Aj môj prvý syn bol predčasne narodený, takže áno.
Ako sa má váš malý syn? Býva často chorý?
Nie, aj keď momentálne je chorý (úsmev). Začal v januári chodiť do škôlky, takže tam chytá bežné detské choroby. Inak je to bez problémov.
Je to skôr pokojné dieťa, alebo naopak – všade ho je plno?
Jasné. Je to veselý chlapec, so zmyslom pre humor. Stále nás niečím prekvapuje. Svojimi výmyslami, inteligenciou... Tešíme sa z neho, je to malý špekulant.
Malý výmyselník, rád spieva i robí akrobatické kúsky, smeje sa na malom Christianovi Kuly. Na snímke Christian s mamou Luciou.
Foto: archív M. KolláraAko si zvykol na škôlku? Spomínate si na prvý deň?
Myslím si, že v pohode. Trošku si najskôr poplačkal, nechápal, prečo tam musí zostať bez mamičky, ale už si zvykol. Má veľmi dobrú pani učiteľku, aj ostatné detičky sú zlaté. Je to taký normálny proces, zdá sa mi. Priznám sa, ja osobne som škôlku moc nemal rád, ale malý je na tom lepšie.
Prečo ste sa rozhodli dať ho už teraz do škôlky?
Má tri roky, akurát 6. januára mal, takže presne po narodeninách nastúpil. Vyskúšali sme to. Ak by sme na ňom videli, že to nezvláda, že mu to robí veľmi zle, alebo že veľmi plače, tak by sme určite počkali. Ale manželka od marca nastupuje do práce, tak sme radi, že to ide výborne. Už tam aj spinká, takže pokročil. Nevadí mu to, je v pohode.
Nemali ste problém s miestom? Alebo v Nitre to je lepšie než v Bratislave? Či vám pomohlo aj známe meno?
Nie, normálne. Nahlasovali sme ho riadne v termíne, a nebol s tým problém.
Koľko času stíhate tráviť s malým synom? Asi toho máte celkom dosť – koncerty, skúšky...
Keď môžem, tak s ním zostávam. Napríklad dnes (v piatok, v deň konania rozhovoru, pozn. red.), keď mala manželka školu, pretože sa po skončení vysokej školy prihlásila ešte na konzervatórium, kde študuje spev, som bol so synom ja. Do nejakej druhej bola na konzervatóriu, to som bol so synom. Teraz ja som odchádzal na zvukovú skúšku, tak s ním už bola manželka. Prestriedavame sa, delíme si čas, snažíme sa to zvládať.
Ako s malým trávite čas?
My sa hráme. Miluje vláčiky, tak sa hráme s vláčikmi. Naháňame sa, s balónom sme hrali futbal, také bežné veci. Teraz ho bavia akrobatické veci, takže ho vyhadzujem, nosím na pleciach, on sa na tom smeje, jaší.
Skúšali ste už aj nejaký šport, napríklad lyže teraz v zime?
Nie, nie. To sme si povedali, že je ešte chvíľku čas. Možno od štyroch rokov. Uvidíme, viem, že manželka by chcela vyskúšať lyže na budúcu zimu, tak uvidíme.
A čo hudba, spev?
Maličký má rád hudbu, má svoje obľúbené piesne. Miluje muzikál Najväčší šoumen, z ktorého pozná pesničky, veľmi rád počúva aj Mira Jaroša.
A svojho otca? Desmod? Pozná niečo aj od vás?
Ešte je taký bľabotač, ale má rád aj naše. Miluje To nie je možné a Aby bolo jasné z tých starších albumov. Aby bolo jasné - to je jeho topka.
Kuly sa dnes cíti spokojný. Jednoducho pohoda.
Foto: archív M. KolláraNie. Sem tam na koncerty, s manželkou si pozrú prípravy pred koncertom. Pozerá, že ocino stojí na pódiu, z toho sa teší, vyblázni sa, ale myslím si, že to stačí. Ozajstný koncert by bol na jeho malé ušká ešte veľký záber. Keď začína koncert, ide s maminkou domov. Samotný koncert teda nevidí, väčšinou len zvukové skúšky.
Aký má vzťah k vášmu staršiemu synovi, svojmu bratovi?
To sú kamaráti, veľkí. On ho miluje. Keď ho vidí, hneď volá: „Majkóóó! Majkóóó!“ Už sa potom hrajú a my sa už nemusíme starať o nič, už je totálne v moci staršieho brata. Vídavajú sa víkendy, na oslavách, cez týždeň si volávame skoro každý deň, pohoda...
Chceli by ste ešte jedno dieťa?
Aj dvesto detí, v pohode, môže prísť (úsmev). Nebránim sa tomu.
Ako si spomínate na prvý rok s Christianom? Tiež to bola pohoda, či ste riešili aj prebdené noci, koliky a podobne?
Nespomínam si na nič také. Nemali sme také problémy. Mali sme asi šťastie. Malý spinkával, samozrejme, budil sa na kŕmenie, ale nijako nás to neobmedzovalo. Asi sme nejakí iní (úsmev). Nesťažujem si.
Cítite sa teda spokojný.
Myslím, že je pohoda, všetko je, ako má byť, netreba nič zlepšovať.
