Ďakujeme pekne za všetky vaše príspevky, z odpovedí sme vyžrebovali piatich výhercov, ktorí od nás získavajú darček, trojicu kníh. Ide o knihy Čím žila slovenská rodina od etnologičky Kataríny Nádaskej o rodinných zvykoch a tradíciách v našej ľudovej kultúre, recepty známeho šéfkuchára Marcela Ihnačáka Zelenina moja láska a motivačnú zbierku úsmevných citátov na každý deň 356 dôvodov na úsmev.
Balíčky vyhrávajú:
Ivana M., JablonovéMária K., Galanta
Martina M., Trnava
Anna P., Nemšová
Anna D., Prešov
A tu sú víťazné príhody...
„Tato, poď sa hrať, mama ti dovolila...“
Ivana spomína na zážitok počas lockdownu, keď jej manžel pracoval z domu a ich malý syn sa veľmi sa tešil, že má rodičov doma, čo hneď chcel aj využiť. „Tato, poď sa so mnou hrať!,“ volal otca. „Nemôžem, mám prácu. Spýtaj sa mamy,“ reagoval otec. Na to syn prišiel za Ivanou a pýta sa jej: „Mama, môže sa ísť tato so mnou hrať?“ „Keďže to celé bolo také veľmi milé a smiešne, vravela som mu len „áno“ a čakala, čo spraví. Tá radosť v očiach! Bežal hneď za manželom: Tato, môžeš! Poď sa so mnou hrať!...“ Čo myslíte, ako to dopadlo? „Tato teda musel...,“ usmieva sa Ivana.Keď dcéra zmizne
Dnes sa už usmieva, vtedy ale Anne nebolo všetko jedno, keď zrazu v poschodovom dome zistila, že jej dvojročné dievčatko tam zrazu nie je. Začalo sa hľadanie a chvíle plné strachu. „Nezabudla som doteraz, ako som vyplašená behala po poschodovom dome, kričala na dcéru a nemohla ju nájsť,“ spomína Anna dnes. Krik musel znieť naozaj hrôzostrašne. „Dcéra nakoniec sama vyľakaná vyšla spoza záclony, kde bola schovaná, keď ma počula kričať,“ opisuje. Spomína však aj na príjemnejšie zážitky: „Ako na pláži navštevovala ostatných turistov, aj keď im nerozumela, na jej vtipné hlášky ako sa napapala, má veľké bruško a bude to dievčatko, ako spolu varili, ako očakávali narodenie bračeka. Teraz má tri a tešíme sa na ďalšie veselé príhody.“Kôrkoví vojačikovia
„Mala som veľmi rada kôrku z čerstvého chlebíka a keď deťom som robila "vojačikov" na raňajky odrezané kôrky som vždy skonzumovala ja. Môj syn Alex, keď začal chodiť do prvej triedy, raz zo školy mi priniesol kôrky tak asi z piatich krajčekov chleba. Maminka, ty ľúbiš kôrky, tak som to pozbieral od kamošov, vysvetlil. Dnes má už 36 rokov, ale to spomíname dodnes a vždy sa zasmejeme na úprimnej dobrosrdečnosti,“ napísala Marika.Nič sa nevyrovná detským múdrostiam
Martina z Trnavy miluje byť vonku so synom a počúvať jeho múdre detské reči. „Počas našich výletov v Tatrách a pri prechádzkach prírodou som sa vždy snažila o to, aby malo moje dieťa kopec zážitkov a aby sa v ňom vytvárala láska k prírode a zvieratám. Ja naopak som dostala zážitky z jeho vždy dlhého rozprávania počas výletov a z jeho hlášok. Napríklad podľa môjho synčeka sme my ľudia veľmi ťažko skúšaný druh živočícha. Pri pobyte v Tatrách tiež prišiel na to, že „pokiaľ zídeme z cesty, ohrozí nás medveď, a pokiaľ sa pôjdeme kúpať do jazera, ohrozí nás nielen vodník... Napokon, maminka, čo chceme, keď je tu toľko sopiek?“ Martina čoskoro zistila, že synček jej svojou detskou rečou podfarbenou bohatou detskou fantáziou rozpráva rozprávky, ktoré majú úžasný príbeh. Začala ich preto spisovať aj s detailmi: „Dúfam, že raz ich vydáme ako knižku s názvom: Markuskove dobrodružné príbehy."Bábika z detstva
Anna z Prešova nám poslala dojemný zážitok so svojou dcérkou: „Karolínka bolo dievčatko veľmi milé, poslušné a zvedavé, však malé dievčatko vníma všetko nové na tomto svete. Rozhodla som sa, že by bolo vhodné, keďže vonku lialo, aby sme spolu urobili niečo užitočné a vedela som, že ako trojročná už čo to zvládne, napríklad prisadne si k špajze a bude mi spievať alebo rozprávať sa, ako vždy, ak niečo spolu robíme. Vzala si svoju malú žltú stoličku, položila ju k dverám špajze a ja som si upratovala, ukladala a zrazu sa mi oči zastavili vysoko pri veľkej krabici. Karolínka spozornela a isto aj ona sa zamyslela, ako sa k nej dostať."Anna si preto doniesla schodíky a krabicu zložila na zem pod nôžky Karolínky. Jej úlohou bolo zistiť, čo krabici je. Po otvorení nahlas skríkla a vyskočila od radosti: „Mama, mama, veď tá bábika je ako ja veľká." Prekvapená aj šťastná vyberala bábiku z krabice. Pobehla po kočiarik, ktorý bol vo vedľajšej miestnosti a pokúšala sa ju tam uložiť: „Celý čas sa tešila a smiala a jasala, radosti bolo v nej neskutočne veľa. Ja som upratala a prišla do kuchyne, kde už Karolínka zisťovala, ako dať čiapočku z hlavičky dole, ako vyzuť topánočky, vyzliecť bodkovaný overálik a kabátik. Bábika bola prekrásna. Trvalo dlho, kým ju naspäť poobliekala a uložila do kočiarika. S bábikou čakala pri vchodových dverách, kým sa manžel vráti z práce. Jeho prvá otázka znela: Karolínka, odkiaľ máš takú peknú bábiku? A Karolínka šťastná odpovedala: Tatko, zo špajzu. Manžel sa usmial a ja som mu vysvetlila, že táto bábika bola mojou najobľúbenejšou v detstve."
