S úsmevom je všetko ľahšie.
Foto: shutterstock.comĎakujeme všetkým, ktorí sa do našej súťaže zapojili a poslali nám veselé príhody a hlášky svojich ratolestí. Žiaľ, pre veľký počet ich nie je možné uverejniť všetky, vybrali sme 20.
Na konci článku nájdete aj zoznam výhercov, ktorých sme vyžrebovali v našej vianočnej súťaži. Vyhrávajú štyri darčekové balíčky, v ktorých je darčeková taška od Medzinárodného domu umenia Bibiana, vstupenka pre dve osoby do Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana v Bratislave, kniha Mamutia kniha vedy a sladkosti od Haribo.
A teraz už nech sa páči, zasmejte sa s nami!
Narobený Jánošík a „svoj“ rozum v hlave
„Môj syn Andrej, ktorý má Aspergerov syndróm, keď mal štyri rôčky, sa zamyslel nad vecou: Mami, ako to vlastne bolo... keď ten Jánošík bohatým bral a chudobným dával: To sa predsa potom z bohatých stali chudobní a z chudobných bohatí...!? Veď ten sa musel nabehať ako taký tajtrlík, keď to potom musel znovu robiť odznova naopak...,“ napísala nám Marilis a pridala ešte ďalšiu príhodu s premýšľajúcim synčekom:„Keď som mu v tom istom veku na určitú konkrétnu vec povedala: Andrejko, to nemôžeš!, odpoveď znela: Môžem! Ja mám svoj rozum v hlave!
Poslušný zemiak
Pani Mária čistila zemiaky. „Jeden hádžem do koša so slovami „ten je zlý“. Dvaatrištvrteročný syn mi podáva ďalší. Áno, ten je dobrý, hovorím. Jeho reakcia: Mami, a prečo poslúcha?“„Dedo, už dávajú!“
Pán Oto šiel s vnukom na vianočné nákupy, tesne pred výplatou, čiže už nemal príliš veľa peňazí. „ Pri peňažnom automate som vložil kartu a skúsil, či už mám peniaze na účte. Vnuk ma pri tom sledoval. Výplata ešte nebola, tak som vnukovi povedal, že peniaze ešte nedávajú. Kráčali sme ďalej a vnuk sa otáčal smerom k automatu, kde sa objavil pri automate iný zákazník a videl, že zákazník si peniaze vybral. Hneď s nadšením na mňa zvolal: Dedo už dávajú!“ No, žiaľ, nie pánovi Otovi. „S chuťou i so slzami v očiach som sa zasmial na vnuka a šli sme aspoň popozerať do výkladov, čo by sme kúpili, keby sme mali peniaze.“Telefón sa pokazil!
„Ešte nebola doba mobilová a mali sme len pevnú linku. Dve naše deti, 5 a 3-ročné, boli s nami doma. Museli sme ísť do pivnice a nemohli sme ich zobrať so sebou. Keď sme sa vrátili, obidvaja s veľkým plačom a väčší syn: Ocko, kým ste boli v pivnici, zvonil telefón a potom sa pokazil!“ spomína pán Vladislav.Prasa či kôň?
Lenka spomína, ako so synom cestou zo škôlky raz videli pitbula, ktorého venčil istý pán. „Syn nahlas: Mami, aký čudný pes, vyzerá ako prasa. Ja sa smejem, pán sa smeje, vravím: Nie, nevyzerá ako prasa. Syn: Máš pravdu, je to kôň.“Keď otec musí dodržať slovo
Milan sa s nami podelil o príhodu so svojimi vynaliezavými deťmi, synom a dcérou, keď mali okolo 7 - 9 rokov a on sa v duchu vytešoval, akú skvelú výchovnú metódu na ne vymyslel. „V jeden podvečer som prišiel do ich detskej izby a našiel som na podlahe rozhádzané, neupratané hračky. Tak som vyhlásil, že skôr nepôjdu spať, pokiaľ si ich neupracú... A na dôvažok som dodal, že ak o pol hodinu prídem a nájdem niečo na podlahe, čo tam nemá byť, tak to bez milosti vyhodím do kontajnera... Deti súhlasili a ja som spokojne odišiel s pocitom, ako dobre ich vychovávam.Po pol hodinke som víťazoslávne napochodoval do ich izby... A čakalo ma prekvapenie! Hračky vzorne poukladané na poličkách, v regáloch, prosto tam, kde majú byť. Ale pri pohľade na podlahu som zmeravel a začal som šípiť niečo nedobré... Podlaha bola totiž posiata všemožným odpadom: pokreslené papiere, zvyšky rozbitých nefunkčných hračiek, polámané farebné ceruzky a kopec ďalších (už nepotrebných) vecí, ktoré som dovtedy obvykle evidoval na stole, poličkách, či regáloch... Na moju otázku, že čo to má znamenať, mi deti s nevinným výrazom v tvári vysvetlili, že sa im nechcelo ísť nepotrebné veci vyhadzovať do kontajnera a preto ich vyhádzali na podlahu, lebo som im ja povedal, že to, čo nájdem na podlahe, bez milosti vyhodím...
V mojej mysli sa rojili myšlienky – čo teraz, ako reagovať? Nuž... nedalo sa inak... slovo som musel dodržať... Tak som všetok neporiadok z podlahy pozbieral a odniesol do kontajnera. Navonok som nedal na sebe nič poznať... v duchu som sa trošku hneval.... ale súčasne viac som sa tešil, že máme rozumné, šikovné a normálne uvažujúce deti!“
Darčeky budú tak či tak!
„Pred Vianocami som karhala synkov, že keď nebudú poslúchať, Ježiško im pod stromček nič nedonesie,“ spomína Katarína. Synčekovia však vedeli svoje: „Minulý rok sme boli tiež zlí a aj tak nám Ježiško doniesol darčeky.“Živý či umelý stromček?
Zuzana riešila so svojou dcérou, aký stromček zadovážiť na Vianoce. Živý či umelý? „Mami, ja chcem drevený!“Varechu nie!
Anna opísala príhodu s dcérkou Karolínkou, keď doma počas behania narazila do rohu dreveného obkladu. „Skríkla, zbadala som ako bombuľa na čele rastie, tak som zakričala, aby mi doniesli varechu,“ napísala. Dievčatko však keď začulo slovo varecha, pustilo do behu. Aj keď doma výprask varechou nikdy nedostala, niekde to asi začula, pani Anna sa domnieva, že v škôlke. Ona jej studenú varechu chcela priložiť na čelo, samozrejme. Situáciu napokon zachránilo kurča z mrazničky, ktoré si priložiť na čelo nechala a bobuľa pomaly spľasla.Babka, si nová?
Pani Božena opísala konverzáciu starej mamy s vnučkou Jankou. „Starká umýva okná a hovorí: Janka, keď budem stará, budeš mi umývať okná. Vnučka odpovedá: A teraz si aká? Nová?“Bude tu more aj zajtra?
Synovec sa Marcely minulý rok pred Vianocami so smutnými očami opýtal: „Ako prinesie Ježiško darčeky? On nemusí byť v karanténe?" Minulý rok bol totiž zákaz vychádzania. Keď mal chlapček 3,5 roka, zobrali ho prvýkrát k moru. Pozeral, pozeral na more, vlny, očká mu žiarili. „Hovorím mu, poď, ideme teraz spinkať, musíš si oddýchnuť. A on so slzami: A bude tu more aj zajtra? Nevypustia ho? Dodnes na to spomíname," vraví Marcela.Čakám, až sa oblečiem
Alexandra spomína, ako päťročný Samík sedel na zemi na chodbe. Opýtala sa ho: „Samík, na čo čakáš?" Samík odpovedal bez váhania: „Čakám, až sa oblečiem."Nič na tom nie je
Trojročná výmyselníčka na prázdninách u babičky so súrodencami a sesternicou. „Babička: Koho sú tieto veci? Anička: Moje. Môžeš mi ich uložiť, nič na tom nie je," pridala vtipnú príhodu z rodinného života Ľubomíra.Ženích je jasný
Dcérka Kataríny má o svojom budúcom ženíchovi jasno: „Mamka, ja počkám, až braček vyrastie a zaňho sa vydám."Žili vtedy dinosauri?
Rodičia deťom zvyčajne pripadajú veľmi starí. Svoje o tom vie aj Zuzana: „Nedávno sa 4-ročná dcérka hlboko zamyslela a pýta sa ma: Mami a keď si bola malá, žili vtedy ešte dinosauri?"Bola to ironika!
S veselou príhodou sa poponáhľal Dezider: „Chcel som svoje vnúčatá vytiahnuť do prírody. Súhlasili, ale chceli to zobrať športovo, čo najrýchlejšie, nech to už majú za sebou. No a ja naopak. Takže som trasu natiahol cez lesík a keď sme vyšli von, deti si všimli, že sa dalo ísť aj kratšou cestou. Môj 4-ročný vnuk to okomentoval: Dedo, tak ti veľmi pekne ďakujeme. Ja na to: Nie je za čo, Gregorko. A odpoveď: Dedo, prosím ťa, to bola IRONIKA."Aby ma neporezal!
„Môj krstný syn bol ako malý dosť výrečný. Ovládal všetky reklamy a keď prišiel do obchodu, poznal názvy výrobkov, čo sa každý čudoval, či už vie čítať. Zbožňoval hranolky s kečupom. Išli sme kúpiť kečup a on spustil: Musíme kúpiť detský kepuč, lebo ostrý by mi mohol porezať jazyk!" zapojila sa do našej súťaže Marianna.Adventný ventilátor
Hrdá babička Janka sa podelila s vtipnou predvianočnou príhodou: „Môj trojročný vnúčik Peťko nám všetkým robí veľkú radosť. Je veľmi šikovný a vnímavý. Začal chodiť do škôlky a tam napreduje vo všetkých smeroch. Často sa prechádzame popri supermarkete, kde je na vonkajšej stene veľký ventilátor. Na Vianoce máme na stole adventný veniec. Opýtala som sa Peťka, či vie, ako sa to volá. Napovedala som mu: Adventný... A on odpovedal kalendár. Nie, to nie je adventný kalendár, ale adventný ve... S radosťou odpovedal - adventný ventilátor."Pirohy s pieskom
Malé deti nie vždy správne poznajú názvy jedál a vznikajú z toho veselé hlášky. „Môj synovec, keď som sa ho opýtala, čo mali v škole na obed, tak mi odpovedal, že pirohy s pieskom - čiže so strúhankou," napísala Jana.Čerti idú!
„Sedeli sme za štedrovečerným stolom, muž podľa tradícií spoza dverí klopal spolu s misou - darmi, ktoré sa k štedrej večeri nosia. Na jeho zaklopanie mladší, vtedy dvaatrištvrte ročný syn s nadšením, prekvapením v očiach vykríkol: Čerti idú!" zakončuje hlášky Katarína. Výhercami v našej súťaži sa stávajú:
Ľubomíra S.
Iba Katarína (prezývka z fb profilu)
Milan T. z Ivanky pri Dunaji
Zuzana V. z Kanianky
Výhercom srdečne blahoželáme!
Ľubomíra S.
Iba Katarína (prezývka z fb profilu)
Milan T. z Ivanky pri Dunaji
Zuzana V. z Kanianky
Výhercom srdečne blahoželáme!
