Juliána so svojimi deťmi.
Foto: archív Juliány Hamajdákovej„Ani by mi vo sne nenapadlo, že sa tomu budem venovať,“ spomína mladá mamička dvoch detí z Prešova. K tomuto športu sa dostala práve prostredníctvom nich. „Boli prázdniny a keďže deťom bolo treba vymýšľať program, aby nemali každý deň rovnaký, tak nás kamaráti pozvali na letnú prípravu karate,“ približuje.
Deťom sa to zapáčilo, a aj Juliáne. Dokonca tak, že pravidelne trénovať začali nielen dnes sedemročná Jasmína a o dva roky mladší Noel, ale aj ona sama. „Dovtedy som športovala len príležitostne. Ale nie som človek ktorý vie dlho obsedieť.“ Takže keď priviedla deti na tréning, namiesto toho, aby sedela niekde na lavičke a čakala, kým docvičia, obliekla si tepláky alebo kimono, a pridala sa.
Marek Hamšík s portrétom od Juliány.
Foto: archív Juliány Hamajdákovej„Hneď sa mi zapáčilo, že ako mama dvoch deti nemusím netrpezlivo čakať, kým skončí tréning, ale ísť naň s nimi. Deti to na začiatku veľmi prekvapilo a boli na mňa hrdé, že som sa odhodlala. Stále sa na mňa pozerali, či tiež cvičím. No, ale cvičím. Už neraz som si od dcéry vypočula aj výčitky, čo robím zle alebo ako by to robila ona,“ usmieva sa Juliána Hamajdáková.
Pre deti je podľa nej prítomnosť trénujúceho dospelého veľkou motiváciou. Porovnávajú sa, a ešte viac sa snažia.
Juliána so svojím dielom v detskej knižke.
Foto: archív Juliány HamajdákovejJuliána okrem vlastného trénovania začala v prešovskom Karate klube Junior viesť aj skupinu najmenších detí, kam patrí aj jej syn Noel. „Nebol vôbec kolektívny typ, skôr samotársky. Teraz, po polroku vidím neuveriteľný pokrok. Teší sa na každý tréning. Karate mu dáva podvedome viac ako len pohyb. V škôlke zrazu nemá najmenší problém vystupovať, recitovať, spievať... Predtým to bol celkom veľký problém, teraz je prvý, kto sa hlási.
Portréty malých karatistov z klubu.
Foto: archív Juliány HamajdákovejAko vraví, karate a umenie sa u nej nevylučujú, naopak. „Majú spoločné to, že si pri oboch viem úžasné oddýchnuť a vyčistiť hlavu. Obe majú neuveriteľnú silu spomaliť a sústrediť sa jedine na to čo robím, sama na seba. To je dnes v tomto prehnane rýchlom svete vzácne,“ vysvetľuje.
Okrem toho ju obe činnosti dostávajú do rovnováhy. „Kým karate je megaaktívne, maľovanie dovoľuje telu trochu oddýchnuť. Obe mi dávajú len pozitívnu energiu.“
Pomáha jej to prežiť aj momentálne náročné obdobie, ktoré prežíva v osobnom živote. „Podpora ľudí, ktorí ma potiahli a priamo poviem, ak by som to nemala práve teraz, neviem kde by som bola dnes. Som za to naozaj veľmi vďačná,“ hovorí. Šport je jednoducho liek. „Najlepší na všetko. Ľudia, čo športujú, vedia, že keď raz začneš, nevieš prestať. A tí ktorí o tom len čítajú, nech to skúsia,“ odkazuje.
V športe sa našla, ale nezostáva na mieste. Má sny aj na výtvarnom poli. Umenie miluje celé roky. „Maľujem od škôlky, čo si pamätám a teda to bola prirodzená moja cesta. Pokračovala som aj v štúdiu, propagačný odbor a už je to mojou súčasťou. Podobne ako so športom, ani s maľovaním sa už nedá prestať,“ usmieva sa.
Suveníry na Tour de France.
Foto: archív Juliány HamajdákovejČasto maľuje na požiadanie klientov konkrétne motívy, najradšej zobrazuje život, tak, ako plynie. A prírodu, tá je jej najväčšou motiváciou. Ilustrovala niekoľko detských kníh, napríklad Pamätníček môjho detstva, Lemi a Mimi hľadajú mamu či pre školy Ilustrovaný sprievodca biotopmi.
Láka ju však aj niečo iné. „Mojím snom je pripraviť si vlastnú výstavu. Kolekciu obrazov, v ktorých bude ukryté všetko, čo sa vo mne odohralo a odohráva. Podeliť sa o to prostredníctvom obrazov. A ešte sa chcem naučiť nové techniky, ktoré som ešte neskúšala,“ hovorí.
Prírodu miluje i pekne kreslí.
Foto: archív Juliány HamajdákovejMomentálne sa cíti pri športe a umení šťastná. Jej život sa pohybuje najčastejšie medzi ateliérom a telocvičňou, a to jej stačí. Má, rovnako ako deti, pocit ukotvenosti.
„Cítime sa byť súčasťou niečoho veľkého. Byť súčasťou silnej skupiny, ktorá sa navzájom ťahá, podporuje. Nie je to len klub, budujú sa tam medzi sebou neuveriteľné priateľstvá. Srdce mi podskočí vždy, ak ideme ulicou a stretávame deti, rodičov, trénerov. Vtedy mám pocit, že už poznáme celé mesto...“
Na krste knihy.
Foto: archív Juliány Hamajdákovej
Juliánine obrazy.
Foto: archív Juliány Hamajdákovej
