Dozadu sa už nepozerám, no občas mi napadne, aké by to bolo, keby...

Patricia Poprocká, 31. októbra 2018 o 06:00

Pri otázke, koľko má detí, sa na chvíľu zarazí. Dve či tri? Prvé potratila v 20. týždni. Druhé sa jej narodilo predčasne. Až pri treťom bolo všetko v poriadku. Ten stres ani žiaľ nepraje nikomu. Dnes sa už cíti šťastná, aj keď sa občas zasníva, aké by to asi bolo, keby ich bolo o jedného viac.

Tehotenstvá boli pre Luciu ťažkou skúškou, dnes sa už cíti šťastná.

Foto: shutterstock.com

Keď mi hovorili, že bábätko v maternici je maličké, netrápila som sa. Každé je iné. Ešte ani keď ma moja doktorka v 20. týždni poslala do nemocnice na lepší ultrazvuk s tým, že na tom svojom nepočuje dobre ozvy, vôbec nič mi nedošlo. Až potom som si spätne uvedomila, že zrejme mala podozrenie, že dieťatko je mŕtve, len mi to nechcela povedať. V nemocnici sa už so mnou nemaznali – povedali mi to rovno. Dokonca s dovetkom od sestričky, na ktorý nikdy nezabudnem. „Veď ste to museli tušiť.“ Netušila som. Naopak, ešte som cítila jemné pohyby, ale boli to len sťahy maternice, ktorá sa snažila vypudiť mŕtvy plod, ako mi povedali neskôr.

Oplakala som to poriadne. Aj môj manžel, ktorý za mnou prišiel. Ale tým sa to ešte nekončilo. Dieťatko som musela porodiť. Toho som sa bála najviac, desilo ma to. Dali mi vyvolávačky, tri dni som čakala, kým to prišlo. Bola som zdeptaná, o to viac, že boli Vianoce. Ale potom som porodila. Ani mi ho neukázali, nič. Len z karty som sa dozvedela, že to bolo dievčatko, vážila pol kila. S manželom sme jej dali aj meno. Dali sme za ňu slúžiť aj omšu. A každoročne na Dušičky jej zapálime sviečku.

Podľa zákonov však oficiálne ešte nemala vek, aby mohla byť považovaná za dieťa. Takže pohreb nemohla mať a dodnes váham pri odpovedi na otázku, koľko mám vlastne detí.
Občas mi napadne, že sme tu teraz mohli byť piati, aké by to asi bolo. Ale potom si poviem, že inak to už nebude.

So stratou som sa vyrovnala tak, že som ju radšej nerozpitvávala. Nechcela som o tom s nikým hovoriť, najmä nie s rodinou. Skôr som dokázala povedať niečo cudzím. Samozrejme, s manželom áno, s ním to bolo iné. Smútili sme, hľadali príčinu potratu a - chceli ďalšie dieťa. Absolvovali sme aj vyšetrenia, aby sme zistili prečo sa to stalo, nič však neukázali.

Keď som znova otehotnela, potešila som sa. Samozrejme, že som tŕpla do 20. týždňa. Keď sme ten prekonali dokonca s tým, že bábätko má primeranú veľkosť, uľavilo sa mi. Nie však nadlho. Moje druhé dievčatko prestalo rásť v 30. týždni. Príčina tá istá: placenta prestala vyživovať plod. Dali mi na výber – či budem denne chodievať na kontroly do nemocnice, alebo tam zostanem. Nezniesla by som znova prísť o dieťa, zostala som tam. No nesledovali ma nijako zvlášť. Ultrazvuk a monitor, aj to nie každý deň. Brala som lieky, snažili sa udržať tehotenstvo čo najdlhšie.

Začiatkom 34. týždňa to však už bolo na hrane, plodová voda bola zakalená. Tak mi urobili cisársky rez. Opäť som si dieťa ani nevidela, hneď ju brali do inkubátora a previezli na špeciálne oddelenie. Tam som za ňou potom chodievala prvé dva týždne, a keď sa uvoľnilo miesto na oddelení, zostala som tam s ňou. Paradoxne, nebola som na tom psychicky až tak zle, ako ostatné mamičky, ktorým sa deti narodili tiež predčasne. Keď vám prvé dieťa zomrie v bruchu a druhému hrozí to isté, potom cítite úľavu, že je nažive. Hoci v inkubátore.

Návrat domov bez nej nebolo síce nič príjemné, ale bola som naozaj rada, že žije. Ani dcérka na tom ale nebola až tak zle, mala iba jednu hadičku, ostatné bábätká toho mali viac...

Dopadlo to napokon všetko dobre, aj keď si myslím, že sa separácia v inkubátore na dcérke zanechala stopy. Občas máva pocity úzkosti, nechce sa odo mňa pohnúť, stále sa uisťuje, či som pri nej...
Keď vám prvé dieťa zomrie v bruchu a druhému hrozí to isté, potom cítite úľavu, že je nažive. Hoci v inkubátore.

Tri roky po dcére sa nám narodil ešte syn. Aj pri ňom som s obavami čakala, tentoraz na 30. týždeň. V tomto tehotenstve však už prebehlo všetko v poriadku, dokonca som prenášala. Myslím si, že za to vďačím aj dcérke, ktorá už bola na svete. Bola som istejšia, vo väčšej pohode, cítila som radosť, že ju mám. A že bude mať súrodenca.

O nenarodenej dcérke sme s manželom deťom zatiaľ nepovedali. Ani neviem, či im to mám povedať. Občas mi napadne, že sme tu teraz mohli byť piati, aké by to asi bolo. Ale potom si poviem, že inak to už nebude. S manželom neriešime, čo bolo. Máme deti, je toho dosť čo riešiť v prítomnosti.

No rada by som mala ešte jedno dieťa. Som staršia, múdrejšia, prečítala som aj viacero kníh, ktoré ma niekam posunuli, myslím si, že by som si to všetko vedela už konečne vychutnať.






Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

  • Obrázok V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V Nórsku nezamykám. Život na severe Ivane vyhovuje

    V cudzine - najprv je to forma adrenalínu, pocit všetkého nového, potreba prispôsobiť sa... Neskôr je to už tvoj druhý život. Dnes je pre mňa normálne, že odídem z domu a nezamknem, alebo že nechám pred obchodom otvorené či dokonca naštartované auto, pokojná, že sa nič nestane. Opisuje Ivana Draganová svoj život v Nórsku, kde žije s manželom a malým synom.

  • Obrázok Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Dcéru sme od začiatku brali ako zdravú

    Keď sa narodila, nikto by neveril, že z nej dnes bude to, čo je – päťdesiatročná žena, schopná variť, samostatne nakupovať, venčiť psa, a dokonca aj prežiť niekoľko dní sama doma. Táňa sa narodila s poruchou chromozómov – má Downov syndróm.

  • Obrázok Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Preč od mestského zhonu! Na lazoch si žijú svoje šťastie

    Po večeroch u nich počuť ticho lesa, občas narušené štekaním psov. Les a príroda sú všade naokolo, s civilizáciou ich spája rozbitá asfaltová cesta. Najbližší sused je od nich asi kilometer, najbližšie mesto, Detva či Zvolen asi polhodina cesty. Ivanovi a Soni Rybanovcom to vyhovuje. Presne toto chceli. Žiť v prírode a v súlade s prírodou.

  • Obrázok Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    Maťko má ťažkú poruchu sluchu. Od rovesníkov ho ale takmer nerozoznáte

    „Maťko v pôrodnici prešiel skríningom sluchu, vyšetrenie prebehlo štandardne. Podľa výsledkov vyšlo, že počuje. Keď v roku nereagoval na meno, nadobudli sme podozrenie, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí Ľubka Majtánová, mamička chlapčeka, ktorý má ťažkú poruchu sluchu, ale vďaka včasnej pomoci je dnes schopný komunikovať takmer tak dobre ako jeho spolužiaci zo škôlky.

  • Obrázok „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Keď sa Tomáško narodil, vážil jeden kilogram. Dnes je to zdravý a šikovný chlapček.“

    „Môj syn Tomáško sa narodil v 27. týždni úplne bezproblémového tehotenstva. Po narodení vážil 1100 gramov, čo je ale na tak skorý termín naozaj slušná váha," začína svoje rozprávanie Iveta Jančoková z Bratislavy.

  • Obrázok Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Nosenie nie je len módny trend, dáva deťom oveľa viac

    Ničí nosenie bábätku chrbticu? Skrútený chrbátik, vytočená hlávka... Predsudky voči noseniu má najmä staršia generácia, na pochybách sú však aj viaceré matky, ktoré prebrali názor, že bábätku je najlepšie v perinke, kde má vystretý chrbátik.

  • Obrázok „Teraz som tvoja mamička.“ Príbeh vydarenej adopcie

    „Teraz som tvoja mamička.“ Príbeh vydarenej adopcie

    „Zo zdravotných dôvodov sme s manželom nemohli sme mať vlastné deti, hoci sme sa od lekárov nikdy nedozvedeli, v čom je problém. Nepomohlo ani umelé oplodnenie. Rodinu sme však chceli veľkú a cítili sme, že je už najvyšší čas,“ hovorí Simona, mama osemročného a päťročného syna.

Ďalšie články v rubrike >