Tehotenstvá boli pre Luciu ťažkou skúškou, dnes sa už cíti šťastná.
Foto: shutterstock.comKeď mi hovorili, že bábätko v maternici je maličké, netrápila som sa. Každé je iné. Ešte ani keď ma moja doktorka v 20. týždni poslala do nemocnice na lepší ultrazvuk s tým, že na tom svojom nepočuje dobre ozvy, vôbec nič mi nedošlo. Až potom som si spätne uvedomila, že zrejme mala podozrenie, že dieťatko je mŕtve, len mi to nechcela povedať. V nemocnici sa už so mnou nemaznali – povedali mi to rovno. Dokonca s dovetkom od sestričky, na ktorý nikdy nezabudnem. „Veď ste to museli tušiť.“ Netušila som. Naopak, ešte som cítila jemné pohyby, ale boli to len sťahy maternice, ktorá sa snažila vypudiť mŕtvy plod, ako mi povedali neskôr.
Oplakala som to poriadne. Aj môj manžel, ktorý za mnou prišiel. Ale tým sa to ešte nekončilo. Dieťatko som musela porodiť. Toho som sa bála najviac, desilo ma to. Dali mi vyvolávačky, tri dni som čakala, kým to prišlo. Bola som zdeptaná, o to viac, že boli Vianoce. Ale potom som porodila. Ani mi ho neukázali, nič. Len z karty som sa dozvedela, že to bolo dievčatko, vážila pol kila. S manželom sme jej dali aj meno. Dali sme za ňu slúžiť aj omšu. A každoročne na Dušičky jej zapálime sviečku.
Podľa zákonov však oficiálne ešte nemala vek, aby mohla byť považovaná za dieťa. Takže pohreb nemohla mať a dodnes váham pri odpovedi na otázku, koľko mám vlastne detí.
Občas mi napadne, že sme tu teraz mohli byť piati, aké by to asi bolo. Ale potom si poviem, že inak to už nebude.
So stratou som sa vyrovnala tak, že som ju radšej nerozpitvávala. Nechcela som o tom s nikým hovoriť, najmä nie s rodinou. Skôr som dokázala povedať niečo cudzím. Samozrejme, s manželom áno, s ním to bolo iné. Smútili sme, hľadali príčinu potratu a - chceli ďalšie dieťa. Absolvovali sme aj vyšetrenia, aby sme zistili prečo sa to stalo, nič však neukázali.
Keď som znova otehotnela, potešila som sa. Samozrejme, že som tŕpla do 20. týždňa. Keď sme ten prekonali dokonca s tým, že bábätko má primeranú veľkosť, uľavilo sa mi. Nie však nadlho. Moje druhé dievčatko prestalo rásť v 30. týždni. Príčina tá istá: placenta prestala vyživovať plod. Dali mi na výber – či budem denne chodievať na kontroly do nemocnice, alebo tam zostanem. Nezniesla by som znova prísť o dieťa, zostala som tam. No nesledovali ma nijako zvlášť. Ultrazvuk a monitor, aj to nie každý deň. Brala som lieky, snažili sa udržať tehotenstvo čo najdlhšie.
Začiatkom 34. týždňa to však už bolo na hrane, plodová voda bola zakalená. Tak mi urobili cisársky rez. Opäť som si dieťa ani nevidela, hneď ju brali do inkubátora a previezli na špeciálne oddelenie. Tam som za ňou potom chodievala prvé dva týždne, a keď sa uvoľnilo miesto na oddelení, zostala som tam s ňou. Paradoxne, nebola som na tom psychicky až tak zle, ako ostatné mamičky, ktorým sa deti narodili tiež predčasne. Keď vám prvé dieťa zomrie v bruchu a druhému hrozí to isté, potom cítite úľavu, že je nažive. Hoci v inkubátore.
Návrat domov bez nej nebolo síce nič príjemné, ale bola som naozaj rada, že žije. Ani dcérka na tom ale nebola až tak zle, mala iba jednu hadičku, ostatné bábätká toho mali viac...
Dopadlo to napokon všetko dobre, aj keď si myslím, že sa separácia v inkubátore na dcérke zanechala stopy. Občas máva pocity úzkosti, nechce sa odo mňa pohnúť, stále sa uisťuje, či som pri nej...
Keď vám prvé dieťa zomrie v bruchu a druhému hrozí to isté, potom cítite úľavu, že je nažive. Hoci v inkubátore.
Tri roky po dcére sa nám narodil ešte syn. Aj pri ňom som s obavami čakala, tentoraz na 30. týždeň. V tomto tehotenstve však už prebehlo všetko v poriadku, dokonca som prenášala. Myslím si, že za to vďačím aj dcérke, ktorá už bola na svete. Bola som istejšia, vo väčšej pohode, cítila som radosť, že ju mám. A že bude mať súrodenca.
O nenarodenej dcérke sme s manželom deťom zatiaľ nepovedali. Ani neviem, či im to mám povedať. Občas mi napadne, že sme tu teraz mohli byť piati, aké by to asi bolo. Ale potom si poviem, že inak to už nebude. S manželom neriešime, čo bolo. Máme deti, je toho dosť čo riešiť v prítomnosti.
No rada by som mala ešte jedno dieťa. Som staršia, múdrejšia, prečítala som aj viacero kníh, ktoré ma niekam posunuli, myslím si, že by som si to všetko vedela už konečne vychutnať.
