Deti najlepšie vedia, čo potrebujú, my dospelí im to môžeme akurát tak poskytnúť.
Foto: shutterstock.comKeď sa jej narodil syn Jakub, mladšia dcéra mala 1 a pol roka. Pobyt v pôrodnici znášala vcelku dobre. „Aj keď ma prišli pozrieť, vôbec neplakala, nadojčila sa, pospinkala, v pohode sa nechala obliecť, zamávala mi a išli domov,“ opísala pre portál združenia profesionálnych laktačných poradkýň MAMILA.
Keď sa však Anna vrátila domov, všetko sa zmenilo. Jej malá Anička sa začala správať úplne inak. „Pricucla sa na mňa a nechcela sa viac pustiť. Chytala hrozné záchvaty plaču, keď som jej prsník zobrala, nemohla som ísť ani na wc, stále bola na mne prilepená. Kubka som nemohla zobrať na ruky, dojčiť som ho mohla len zároveň s Aničkou,“ spomína na náročný čas.
Nezaobišlo sa to bez „dobrých“ rád a ponaučení príbuzných a známych, presnejšie výčitiek v štýle: Keby si ju ešte nedojčila, keby si ju naučila spať samú v postieľke, nemala by si teraz toto. Annu ešte zneisťovali aj tým, že Anička vypije bračekovi všetko mlieko, hoci veľmi pekne priberal – 440 gramov za prvý týždeň doma.
Nebolo to jednoduché, Anna však dala viac na svoj materský inštinkt než na reči okolia. „Cítila som, že Anička proste potrebuje nadobudnúť znova istotu, že od nej nikam neodídem. Spomenula som si aj, ako nám poradkyňa pri dojčení z MAMILY hovorila na kurze, že keď aj väčšie dieťa chce byť zrazu na prsníku stále, že mu to treba dovoliť a nechať ho nasýtiť sa istoty v matkinom náručí,“ vracia sa do minulosti.
Takže Anna s deťmi strávila celý zvyšok dňa v posteli, Anička bola na nej naozaj neustále prisatá. „Večer som si od únavy a zúfalstva poplakala, keď som si predstavila, že toto môže trvať ešte nejaký čas,“ priznáva.
Nebolo to však tak, ráno bolo všetko ako vymenené. „Anulka zjavne pochopila, že už nikam nepôjdem. Kubka si strašne obľúbila, vôbec, ale vôbec nežiarlila, až sa mi to nechcelo veriť,“ spomína Anna s tým, že dcérke už vôbec neprekážalo, keď syna dojčila či nosila. „Dokonca akceptovala, keď som jej povedala, že musí chvíľku vydržať, napríklad kým Kubka uspím alebo kým ho prebalím.“
Anička s bračekom Jakubkom.
Foto: MAMILA/AnnaAj dnes s odstupom času, je Anna presvedčená, že urobila dobre a že mamičky by mali počúvať v niektorých veciach predovšetkým seba, dať na svoje inštinkty. „Je náročné počúvať ‘rady‘ od okolia o tom, ako robíte zle, alebo že ste si to mali lepšie zariadiť. Reálna podpora a pochopenie sú na nezaplatenie,“ vraví.
Celý príbeh Anny si môžete prečítať na tomto linku MAMILY.
