Ivana Debrecéniová na chemoterapii, ktorú musí trpezlivo zvládať.
Foto: archív Ivany Debrecéniovej„V stredu 11. novembra som nastúpila na svoju tretiu chemošku. Vedela som už do čoho idem, a aj keď som po predchádzajúcich skúsenostiach vedela, že to nebude nič príjemné, bola som rozhodnutá to zvládnuť.
Nemala som najlepšiu náladu, pretože mi bolo jasné, že sa pocitu na vracanie nevyhnem ani tentokrát a okrem toho som znovu mala bolesti v okolí toho môjho nešťastného konečníka. Tie sú veru veľmi nepríjemné a na mojom pocite pohody mi absolútne nepridávajú. Skôr by som povedala, že mi spôsobujú celkom slušnú nervozitu.
Upokojovala ma jedine vidina dobrej správy, ktorú som mala dostať hneď na druhý deň, pretože okrem krvného obrazu, ktorý bol v poriadku, mi sestrička tesne pred chemoškou zobrala aj krv na vyšetrenie onkomarkerov.
Radostné očakávanie zajtrajška ma sprevádzalo po celý čas, čo mi v ordinácii tiekli prípravné infúzky a keď mi počas tých dvoch hodín mierne ustúpili aj moje bolesti, rozhodla som sa, že kým mi sestrička nabalí na krk taštičku s chemoškou na dva dni domov, urobím si počas sedenia v slávnom koženom kresle aspoň jedno selfíčko.
Studená sprcha
Po ukončení mojej návštevy onkologickej ambulancie som zaliezla rovno do postele a čas do druhého dňa som venovala čítaniu, surfovaniu na nete a rozmýšľaniu, akú aktivitu by sme mohli zorganizovať k prvému výročiu založenia našej facebookovej skupinky Prežila som to, ktoré sme mali osláviť už o deväť dní, teda 20. novembra. Skupinka združuje ľudí, ktorí sa pomocou umenia snažia vyrovnať s náročnou životnou situáciou.Mali sme už dohodnuté s členkou našej skupinky Zuzkou, ktorá sa nezištne stará o to, aby každý týždeň víťazné diela zo súťaží o titulnú fotografiu skupinky vyzerali na našej titulke čo najlepšie, že nám z nich vytvorí jedno spoločné spomienkové video, no chcela som ešte okrem toho zorganizovať aj nejakú súťaž...
Nič „múdre“ ma však ani do ďalšieho rána nenapadlo. Bola som si však istá, že to určite skôr či neskôr zvládnem, a keď to konečne vymyslím, bude to stopercentne riadna pecka.
Vo štvrtok ráno som sa zobudila veľmi skoro a nevedela sa dočkať, kým bude po desiatej hodine, aby som mohla svojej pani doktorke zavolať o výsledky...
Dovolala som sa na prvýkrát, no správu, ktorú som sa dozvedela, som neočakávala ani v najhoršom sne...
Onkomarkery znovu stúpli. A o celkom dosť...
Sú skoro také vysoké ako pred obidvomi operáciami, ktoré som absolvovala: jednu v júli a druhú v septembri tohto roka. Niet sa teda čo čudovať, že táto informácia s mojou psychikou veľmi otriasla...
Viem síce, že to ešte nemusí znamenať nič hrozné (môže ísť aj o nejaký zápal), no naposledy to znamenalo, že vo mne rastú štyri nové metastázy...
Keď mi už po dvadsiatichštyroch hodinách dávkovania chemošky začínalo byť celkom slušne na vracanie, teraz sa ten pocit ešte niekoľkokrát znásobil...
Onkomarkery by totiž počas chemoterapie mali klesať a nie stúpať...
Ivane Debrecéniovej sa oporou partner Henrich.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNo čo sa s mojím telom skutočne deje, sa dozviem najskôr o mesiac, pretože ak aj vo mne niečo nové rastie, ešte by to na zobrazovacích vyšetreniach vôbec nemuselo byť viditeľné.
Teraz ešte dostanem ďalšie dve chemošky a na vyšetrenie onkomarkerov si budem musieť počkať. A ak stále neklesnú, alebo aspoň nezostanú na rovnakej hladine, čaká ma znovu CT-čko alebo MR-ko a podľa toho aj ďalšie riešenie môjho stavu...
Tento nový zvrat udalostí som predýchavala až do odpojenia domácej infúzky a v piatok mi už bolo z toho všetkého tak zle, že som pred očami videla iba samé rozmazané machule. Nebola som schopná robiť čokoľvek a ľutovaním sa som strávila celý tento deň.
No večer som toho už mala naozaj dosť. Povedala som si, že ľutovania sa stačilo a že ten čas, kým sa niečo nové dozviem, si užijem, ako sa len najlepšie bude dať.
Rozhodla som sa, že nech mi je akokoľvek zle, musím to jednoducho rozchodiť...
Príroda pomáha
A tak sme sa hneď v sobotu s priateľom Henrom vybrali na výlet na hrad Sitno a v ďalších dňoch absolvovali túry k Starohutskému vodopádu a rozhľadni Háj v Novej Bani, prešli sme náučným chodníkom Paradajs v Štiavnických vrchoch a stihli sme aj light prechádzku okolo Kozmálovskej priehrady.Mám teda za sebou neskutočne nádherné zážitky a výhľady, ktoré by som odporúčala absolvovať úplne každému, pretože hlavne turistike vďačím za to, že sa moja psychika znovu dostala do normálu.
No a na týchto výletoch sa nám veru spolu s priateľom Henrom podarilo vymyslieť aj tú našu novú súťaž...
Napadlo nás, že keď tieto výlety tak veľmi pomáhajú mne, musíme vytiahnuť von aj členov našej skupinky.
A tak sme sa rozhodli. Najnovšia súťaž sa bude týkať najlajkovanejšieho selfíčka z prírody...
A cena pre výhercu? Tak na tú som si počkala ešte ďalšie dva dni, no stálo to za to.
Podarilo sa nám vymyslieť tú najlepšiu cenu, akú by sme si v tejto súťaži mohli predstaviť. Výhrou bolo víkendové ubytovanie v chate U Anjelička, ktoré nám darovala Martinka, žienka s obrovským srdiečkom, členka našej skupinky a majiteľka tejto prekrásnej chatky.
Bola som z toho neskutočne nadšená, a preto oslava nášho výročia spolu s touto súťažou a nádherným videom od Zuzky dopadla na výbornú.
A ešte prišli na rad aj ďalšie veľké radosti.
V prírode je najlepšie.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejRozžiarme spolu Vianoce, pomôžme onkopacientom
V týchto dňoch totiž začal naberať tie správne kontúry aj náš projekt „Rozžiarme spolu Vianoce“, o ktorom som písala v predchádzajúcom článku.Dostali sme niekoľko objednávok na naše knihy, prvý obrovský balík s vianočnými darčekmi pre onkologických pacientov a tiež nabehli na náš účet aj finančné dary, vďaka ktorým si budeme môcť dovoliť dotlačiť tridsať Jankiných kníh (Jana Rozenberg spolu s Ivanou Debrecéniovou vedie občanské združenie Prežila som to, je autorkou knihy Už neplač, I. Debrecéniová napísala knihu básní o svojom boji Prežila som to - pozn. red.).
Urobilo mi to obrovskú radosť, pretože iba vďaka tejto podpore sa môžeme posunúť ďalej a moja predstava realizácie tohto veľkého projektu sa pomaly začína stávať realitou.
Musíme ešte dokúpiť školské potreby a teplé veci, dať dotlačiť moje knihy, darčekové tašky a vianočné pozdravy, takže akákoľvek pomoc je stále veľmi vítaná, no už teraz je pre mňa oveľa reálnejšia predstava, že si budeme môcť dovoliť potešiť darčekmi onkologických pacientov minimálne na jednej klinike.
Preto všetkým anjelom, ktorí nám akokoľvek pomohli, patrí moje obrovské a ďakujem a prostredníctvom tohto článku zároveň nesmierne ďakujem aj celej redakcii ahojmama.sk za to, že tieto články môžem písať...
Darčeky pre onkologických pacientov začali prichádzať.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejJe naozaj úžasné sledovať, koľko sa nájde skvelých ľudí ochotných pomôcť a ja verím, že všetko je tak, ako to má byť.
A nech už moje výsledky dopadnú akokoľvek a nech sa stane čokoľvek, kým sa bude dať, budem si plniť sny, a pomáhať najviac, ako budem môcť.
V stredu 25. novembra ma čaká ďalšia chemoška, no okrem nej ma určite čakajú aj ďalšie výlety do prírody, nová súťaž v našej skupinke, ktorá sa tentokrát bude týkať varenia, a tiež verím, že sa nám pre chorých v nemocniciach podarí ešte pozháňať ďalšie úžasné darčeky.
No a tiež som si stopercentne istá, že si vymyslím aj nejaké ďalšie, úplne nové aktivity."
