Vďaka paliatívnej rádioterapii Ivana opäť chodí.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejMilí moji čitatelia a priatelia, znovu sa vám po dlhom čase ozývam prostredníctvom tohto článku, aby som vám o sebe dala vedieť, čo mám nové a čo sa so mnou za posledné mesiace udialo.
Naposledy, keď som vám o sebe písala, som bola v očakávaní nadchádzajúceho cétéčka, ktoré skutočne potvrdilo moje obavy z toho, že choroba sa mi v tele neúprosne šíri stále viac. CT mi potvrdilo metastázy v okolí pľúc, metastázy v malej panve, na rebrách, potom ešte v lymfatických uzlinách jednu pod ľavým rebrom a druhú, dokonca o veľkosti desať centimetrov, pod pravým rebrom, a neskôr mi na magnetickej rezonancii našli ešte aj ďalšie metastázy na troch stavcoch chrbtice... Spracovať túto informáciu hlavne tesne pred Vianocami nebolo nič príjemné, ale asi sme si už všetci za tie roky celkom zvykli na to, že každé moje Vianoce, bývajú popretkávané nejakými nedobrými správami.
Večer som sa pýtala, či sa ešte dožijem rána
Po tejto informácii som sa už ale pravdupovediac skutočne začala lúčiť so životom a odvtedy každý večer chodila spať s otázkou, či sa ešte vôbec dožijem ďalšieho rána. A to aj napriek tomu, že ma moja pani doktorka ubezpečila, že kým nemám metastázy na životne dôležitých orgánoch, nie je veľmi pravdepodobné, že z tohto sveta čoskoro odídem. Na jednej strane je to síce pre mňa dobrá informácia, no na strane druhej, už ani veľmi nie, pretože keď človek skutočne veľmi a dokonca ešte aj príliš dlho trpí, častokrát sa pre neho tá smrť môže stať aj vykúpením.A mne bolo v posledných mesiacoch po väčšinu dní až tak veľmi zle, že som si často naozaj želala, aby sa toto moje trápenie už konečne skončilo. A to hlavne v dňoch, keď som si ľahla do postele a namiesto toho, aby som zaspala, ma prebrali tak ukrutné bolesti, že mi nezostávalo nič iné iba vstať a celú noc sa prechádzať po byte. Mohla som nanajvýš sedieť a zaspať v sede na pár minút a potom sa začať znovu prechádzať, a mnohokrát som takto strávila celé noci. A to aj vtedy, keď som už užívala skutočne silné lieky proti bolesti.
Ivana si cení a vychutnáva každodenné radosti.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejCez deň som sa musela rozlúčiť s prechádzkami, ktoré som pravidelne absolvovala v mojom milovanom meste a tiež som dostala príležitosť si vyskúšať, aké to je, keď ste absolútne vo všetkom, ešte aj v tom, aby ste prešli na toaletu, najedli sa, alebo si umyli zuby, boli odkázaní na pomoc niekoho iného, a to hlavne na pomoc vášho vlastného dieťaťa, ktoré by si malo namiesto takýchto chvíľ užívať mladosť, život a tešiť sa zo školských úspechov.
Odišiel blízky priateľ...
Zároveň som sa musela presne v tomto období rozlúčiť aj s jedným mojím skvelým priateľom a úžasným spolubojovníkom, s ktorým sme si spoločne dodávali silu celých posledných šesť rokov. Bol to jediný človek, ktoré ho som poznala, ktorý s podobnou diagnózou ako ja prežil taký istý dlhý čas, a preto mi neustále dodával veľkú silu a vieru, že sa to prežiť skutočne dá. Za tých šesť rokov absolvoval viac ako deväťdesiat chemoterapíí a bol mojím veľkým vzorom. Miloval život, svoju rodinu, deti, úžasnú vnučku a aj svojho verného psíka, ktorý mu robil spoločnosť a radosť po celý čas jeho choroby. Bol to človek, ktorý pre mňa znamenal skutočne veľmi veľa a je pre mňa ešte stále nesmierne ťažké zmieriť sa s tým, že tu už nie je a ja mu už nemám kam zavolať a pohovoriť si o našom trápení.Na rozlúčku s ním som nedokázala prísť po svojich nohách, iba na invalidnom vozíku a bola som už skutočne pripravená čoskoro odísť za ním, kým som niekoľko dní po tejto rozlúčke, nezačala podstupovať paliatívnu rádioterapiu, ktorej cieľom síce nebolo vyliečiť ma, ale mi aspoň trochu zmierniť tie neutíchajúce bolesti.
Ožarovanie ma postavilo na nohy
Cestovala som kvôli tomu každý deň do Nitry celých desať dní vrátane Veľkonočných sviatkov, no najprv bolo u mňa potrebné stabilizovať bolesť natoľko, aby som vôbec bola schopná prevozu. Týždeň som chodila na neurologické infúzie a potom začala brať tabletky od pani neurologičky, vďaka ktorým sa to skutočne podarilo. A aj keď som prvé dni mala veľký problém počas terapie vydržať od bolesti ležať na ožarovacom stole, po niekoľkých dňoch, sa môj stav začal o máličko zlepšovať.Po večeroch som sa často cítila ako nafúknutý balón, mávala okrem bolestí chrbtice aj bolesti brucha a rebier a bolel ma aj každý jeden sval potrebný k vyprázdňovaniu, no dnes som vďaka týmto ožiarom znovu schopná fungovať a dokonca chodiť aj na moje obľúbené prechádzky. A to napriek tomu, že bývam veľmi často unavená, skoro stále mi býva nevoľno, a tiež musím mať nalepené silné náplaste proti bolesti.
Ostáva mi len čakať
Je ale pre mňa obrovským darom, že môžem znovu chodiť a dokážem sa o seba postarať, pretože som už v to, že mi tieto schopnosti budú ešte niekedy vrátené, už ani nedúfala. To, čo ma však veľmi mrzí je, že tento stav je iba dočasný a je viac ako pravdepodobné, že moja choroba bude postupovať ďalej a nikto dopredu netuší, kedy prepuknú nové bolesti, na ktorom mieste to bude a hlavne, ako veľmi to bude bolieť.
S priateľom Henrom, v šatách ako princezná.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejSama si neviem vysvetliť ako je to možné, no aj v týchto ťažkých chvíľach, ktoré mometálne prežívam, sa občas objavia dni, v ktorých sa ako zázrakom prebúdzam bez bolestí a v ktorých mám znovu chuť niečo radostné podniknúť. A nebolo tomu inak ani v týchto posledných mesiacoch, keď som dostala do daru aj dni, v ktorých som mohla urobiť rozhovor pre TV LUX, posedieť si na káve s kamoškami, vyjsť si s Henrom na výlet do Ostrihomu, s kamarátom Števkom na tanečnú zábavu a tiež som si mohla splniť ešte jeden môj veľký sen, ktorým bolo, aby som ešte aspoň jediný raz mohla vyzerať ako princezná. A dokonca som si mohla vyskúšať aj to, aké to je, robiť modelku na plese.
V takýchto krásnych dňoch ani ja sama nedokážem uveriť tomu, aké veľmi vážne to so mnou je a skutočne sa snažím si užívať každú jednu prežitú minútu, pretože bez pekných chvíľ, sa nedajú zvládať tie zlé. A už vôbec sa nedajú vnímať Božie zázraky, ktorým je pre mňa napríklad aj to, že napriek tomu, aké veľké trápenie prežívam, ešte stále vyzerám celkom zdravo a občas dokážem vyzerať veľmi pekne aj na fotografiách.
Mnohokrát sa stretávam s ľuďmi, ktorí mi hovoria, že vyzerám naozaj skvele a že je až neuveriteľné, že som tak veľmi chorá, ako tvrdím, no veru to tak je a zrejme aj to je tiež jeden veľký zázrak, ktorý je len v Božích silách možné nejako vysvetliť. Ten najväčší a najvytúženejší zázrak sa v mojom živote síce zatiaľ neudial, no verím tomu, že všetko, čo sa deje, má svoj zmysel a raz na všetko, čomu mometálne nerozumieme, dostaneme odpoveď.
Nech sa udeje čokoľvek, som vďačná
A tak som zatiaľ vďačná aj za tie zázraky, čo sa mi počas života udiali a aj za to, že napriek nepriaznivej prognóze som dokázala svoju dcéru doviesť až do jej dospelosti a čoskoro pomaly už aj k samostanosti. Dokázala som si užiť nádherné chvíle a to aj napriek chorobe a možno dokonca aj vďaka nej...
Ivana vyzerá i napriek ukrutným bolestiam veľmi dobre. Mnohokrát mi ľudia hovoria, že vyzerám tak, že je až neuveriteľné, že som tak veľmi chorá, vraví.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejA preto, nech sa so mnou udeje čokoľvek a kedykoľvek, môžem z tohto sveta odísť s veľkou vďačnosťou a spokojnosťou. Vďačnosťou Pánu Bohu a spokojnosťou s tým všetkým, čo som vo svojom živote mohla zažiť, no aj s vďačnosťou vám, milí moji čitatelia a priatelia. Pretože nebyť vás, vašich modlitieb a vašej úžasnej podpory, nebolo by všetko tak, ako to mometálne je. A preto vám aj dnes za všetku vašu pomoc a podporu nesmierne ďakujem a želám vám, aby ste každý svoj deň mali požehnaný šťastím, láskou a radosťou, zo všetkých prežitých okamihov.
Vaša Ivana
