Snažila som sa užívať si každú jednu chvíľu, keď ma nič nebolelo, a aj keď som občas veľmi trpela, bola som šťastná, hovorí Ivana o uplynulých mesiacoch.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejIvana Debrecéniová ochorela na rakovinu hrubého čreva pred piatimi rokmi. A hoci sa pôvodne zdalo, že sa vyliečila, po čase sa objavili nové ložiská a metastázy. Neskôr jej prestala zaberať chemoterapia, tak sa Ivana rozhodla liečbu ukončiť. Následne bola osem mesiacov na cielenej liečbe, ktorá však, žiaľ, prestala zaberať tiež a posledného pol roka prežila Ivana len tak – bez lekárov, infúzií, podľa seba.
O svoj životný príbeh sa Ivana Debrecéniová delí s naším portálom už tri roky a dnešný príspevok je práve o tom, čo všetko sa udialo za uplynulé mesiace, ako to prežívala, ale aj o veľkých obavách z budúcnosti, pretože, ako vraví, bolesti sa stupňujú.
Žila som zas život obyčajného človeka, ktorý chodí do práce
Milí moji čitatelia a priatelia, znovu ubehlo niekoľko mesiacov odkedy som sa vám neozvala, no myslím, že práve dnes nadišiel čas, aby som vám o sebe znovu dala vedieť, čo mám nové, a čo sa mi za tento dlhý čas udialo.Po úplnom ukončení onkologickej liečby som zistila, že sa ešte zatiaľ cítim celkom živá a tiež, že mám zrazu príliš veľa voľného času, ktorý by bolo treba niekam investovať. No a zároveň, keďže ma stále trápilo aj to, že máme mesačne s dcérkou príliš malý príjem na všetko, čo v momentálnej situácii k životu potrebujeme, napadlo mi, že okrem prosby o pomoc, ktorú mi jedna moja skvelá priateľka vytvorila na portáli Ľuďia ľuďom, by som si ešte vo svojich chvíľach čakania na to najhoršie, čo bez adekvátnej liečby môže u mňa prísť každú chvíľu, mohla splniť ešte aj sen o živote normálneho človeka, ktorý chodí do práce a žije normálny obyčajný život bez lekárov, infúzií, nevoľností a neustálych bolestí.
Ivana má za sebou pekné mesiace, má však pocit, že sa jej zdravotný stav opäť zhoršil.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejUžívala som si každý jeden slnečný lúč, ktorý sa mi dotkol tváre, každú jednu farbu stromov okolo, čvirikanie vtákov, čo ma cestou sprevádzali, každý jeden nádych voňavého vzduchu, no hlavne každý jeden krok, ktorý som vonku mohla urobiť. A občas som si cestou veru aj poskočila, ako také malé šťastné, bezstarostné dieťa. Bolo to, ako keby ma práve vypustili z väzenia, v ktorom som si odsedela brutálne ťažkých päť rokov a bola som preto šťastná, ako nikdy v živote.
V siedmom nebi
Do týchto mojich šťastných chvíľ dokonca vstúpilo ešte ako zázrakom aj pozvanie do Prahy od Českej Nadace pro výzkum rakoviny na konferenciu pre onkologických pacientov, kde som sa dozvedela množstvo zaujímavých informácií hlavne o veľkom rozdiele v dostupnosti liečby pre onkologických pacientov v Českej republike, oproti možnostiam Slovensku. A čo bolo na tom všetkom úplne najlepšie, podarilo sa mi túto moju v živote prvú návštevu Prahy dokonca spojiť aj s natáčaním relácie V siedmom nebi, v ktorej mi Vilo Rozboril s jeho úžasným štábom pripravili obrovské množstvo nádherných zážitkov a splnených snov, ktoré som doteraz nosila iba vo svojej malej dušičke a bola si viac než istá, že sa ich uskutočnenia už nikdy nedožijem.
S Vilom Rozborilom a dcérou. Relácia V siedmom nebi predstavovala pre Ivanu ďalší splnený sen.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejBolo to tak nádherné a tak inteznívne, že na to doteraz od rána do večera neustále spomínam a nemôžem uveriť, že sa to všetko udialo práve mne. Tieto chvíle boli pre mňa tak veľmi vzácne a tak prekrásne, že som si odmietala všímať, že sa intervaly bolestí, ktoré ma pomaly ale isto začínali sužovať, skracujú, a dokonca aj to, že sa mi neustále zvyšuje hodnota onkomarkerov, ktoré indikujú, že choroba u mňa naďalej napreduje. Snažila som sa užívať si každú jednu chvíľu, keď ma nič nebolelo, a aj keď som občas veľmi trpela, bola som skutočne nesmierne šťastná, čo sa následne veľmi odrazilo aj na mojom výzore.
A tak, aby mi náhodou nebolo málo, rozhodla som sa, že kým ešte vládzem, nemôžem si dôležité informácie ktoré som sa dozvedela na konferencii v Prahe nechať pre seba, ale že ich musím odovzdať aj mojim spolubojovníkom tu na Slovensku. A tak vznikol nápad, zorganizovať onkokonferenciu v mojom rodnom meste. Ako prednášajúci boli pozvaní odborníci z Čiech aj zo Slovenska, no tiež zástupcovia najdôležitejších organizácií, ktoré onkologickým pacientom na Slovensku už roky pomáhajú. Sú nimi hlavne Liga proti rakovine, občianske združenie Nie rakovine, Liga za duševné zdravie a aj organizácie, ktoré priamo pomáhajú ľuďom v meste Levice.
Zo stužkovej na pohotovosť
Ivana sa túžila dožiť dcérinej stužkovej.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejOd tej chvíle sa už bolesti u mňa začali prejavovať oveľa častejšie a momentálne ma už sužujú neustále a mám dokonca pocit, že sa každým dňom ešte aj stupňujú. Kvôli tomu sa v týchto chvíľach už nedokážem tešiť z každého prežitého okamihu až tak veľmi, ako predtým, no som veľmi rada, že mám za sebou aspoň nádherné chvíle strávené s mojou milovanou dcérkou, na ktoré môžem teraz s radosťou a láskou spomínať. Som naozaj veľmi šťastná, že som si ich dokázala užiť naplno a dokonca úplne najlepšie, ako sa len dalo.
Mám strach, ale všetkým veľmi ďakujem
Predvianočné prípravy sú pre Ivanu poznačené bolesťami a obavami,
Foto: archív Ivany DebrecéniovejNo kým to nakoniec nejako dopadne, chcem vám ešte všetkým mílí moji čitatelia, priatelia a sledovatelia odovzdať jedno veľmi veľké ĎAKUJEM. Ďakujem za prečítanie tohto môjho ďalšieho nekonečne dlhého článku, ďakujem za každé jedno vaše milé slovo plné podpory, za každú vašu modlitbu, no hlavne vám veľmi pekne ďakujem za každé jedno euro, ktoré ste sa tento rok rozhodli mi poslať, či už na môj súkromný účet, na portál ľudia ľuďom alebo na účet zverejnený na základe výzvy z TV JOJ, pretože tieto financie nám s dcérkou doteraz nesmierne pomohli dôstojne fungovať.
Zároveň ďakujem aj každej jednej firme, osobe a organizácii, ktorá sa rozhodla podporiť či už mňa alebo uskutočnenie onko-konferencie, a tiež každému, kto sa rozhodol kúpiť si odo mňa moju knihu, ktorá je už opäť v predaji na prezilasomto.sk.
No a nakoľko v posledných dňoch už mnohé rána veľmi bojujem s tým, či ešte vôbec zvládnem ráno vstať do práce, už teraz vopred ďakujem každému, kto sa ma rozhodne akokoľvek podporiť aj v budúcnosti a prajem Vám, nech sa vám vaša láskavosť mnohonásobne vráti. Nateraz sa teda s vami milí moji čitatelia a priatelia lúčim a prajem vám nádherné Vianočné sviatky strávené v kruhu vašich milovaných a želám vám, aby boli plné hlavne zdravia šťastia a lásky, no aj radosti z chvíľ bez bolestí, ktoré veľmi túžim, aby ste si užívali plnými dúškami aj za mňa. A ďakujem vám. Veľmi. Za všetko.
Vaša Ivana
Ivana Debrecéniová založila občianske združenie Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. V rovnomennej facebookovej skupine združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Je autorkou knihy Prežila som To.
