V prírode je najlepšie.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV predchádzajúcich častiach Ivaninho denníka ste si mohli prečítať, že po úspešnej liečbe veľmi agresívnej rakoviny hrubého čreva s metastázami objavili lekári minulý rok nové ložiská. Boli vyoperované, avšak objavili sa ďalšie metastázy na viacerých miestach tela. Liečba a viera v Boha priniesli dobré správy, nádory sa začali zmenšovať a rozpadávať. Lekári tak mohli urobiť operáciu, počas ktorej mladej žene vybrali metastázu z malej panvy a metastázami postihnuté lymfatické uzliny.
Hoci operáciou malo jej trápenie skončiť, život jej naďalej strpčovali ukrutné bolesti konečníka. Lekári vedeli, že sa v ňom nachádza nejaký útvar, ale netušili, že ide o ďalšiu metastázu, ktorú sa podarilo vybrať počas poslednej operácie na začiatku septembra. Ivanine trampoty však ešte nekončia, ako sa môžete dozvedieť v ďalšej časti jej denníka. Snaží sa však nestrácať silu a vieru, k čomu jej pomáha aj pomoc ostatným. Založila občianske združenie Prežila som TO, ktoré pomáha onkologickým pacientom. V rovnomennej facebookovej skupine združuje ľudí snažiacich sa vyrovnať sa s náročnou životnou situáciou pomocou umeleckej tvorby. Sama sa venuje háčkovaniu, v ktorom sa stále viac zdokonaľuje. Prečítajte si, aké má novinky za posledné dva týždne.
„Vo štvrtok, presne pred dvomi týždňami som sedela u mojej pani onkologičky a riešili sme, čo so mnou ďalej...
Pani doktorka uznala, že ešte nie som celkom dobre zregenerovaná, a tak sme sa dohodli, že prvé dva cykly chemošky začnem tabletkovou formou a až potom, keď sa trošku viac zotavím, nabehnem na infúzky.
Po poslednej operácii sa totiž cítim veľmi slabá a hlavne potrebujem, aby sa mi upravilo to moje príliš časté a veľmi krvavé vyprázdňovanie. Kvôli nemu som musela aj na vyšetrenie k hematológovi, kde sa však nič konkrétne nezistilo, a tak budem musieť absolvovať ešte aj ďalšie vyšetrenia.
V pondelok som teda s tou mojou „ľahšou" liečbou začala a na moje prekvapenie mi z nej začalo byť celkom slušne nevoľno. Nečakala som takú reakciu, pretože tabletky som už užívala dávnejšie a takéto problémy si veru skutočne nepamätám. No zrejme to bude tým, že odvtedy mám v tele už obrovskú kopu chémie a za sebou ďalšie štyri operácie...
Dokonca sa mi po jej začatí ešte viac prehĺbili aj moje problémy s vyprázdňovaním, a preto odvtedy môžem tráviť väčšinu času iba doma.
Ešteže sme aspoň tú nedeľu pred dňom D s Henrom stihli využiť na pobyt v prírode a vyrazili na pár hodín na rybačku. On síce ako vždy nič nechytil, no ja som si zababušená v deke a s knihou v ruke pobyt na slniečku a čerstvom vzduchu neskutočne užila.
Popri čítaní mi šum dunajských vĺn pripomínal pobyt pri mori. Predstavovala som si, ako sa zdravá vyhrievam na piesočnej pláži a spokojne dýcham slaný morský vzduch.
Relax na rybách.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejAch veru, tak veľmi by som už konečne chcela zažiť niečo takéto. Ísť niekam ako normálny zdravý človek, ktorý bezbolestne zvládne aj dlhú cestu a nemusí sa obávať že by sa ďaleko od domova jeho zdravotný stav náhle zhoršil, alebo by nastali nejaké komplikácie.
Už som veru aj úplne zabudla, aké to je, iba sa jednoducho uvoľniť a neriešiť. Necítiť bolesť ani žiadnu nevoľnosť a nemať v mysli žiadne vyšetrenia ani výsledky. A hlavne operácie a liečby, ktoré nemajú konca.
No kým sa k niečomu takému dostanem, budem musieť ešte dosť veľa času stráviť zavretá doma a zrejme si aj vytrpieť celkom slušnú tortúru. Nezostáva mi však nič iné, ako sa s tým nejako zmieriť a vydržať to...
Ako vždy neberú.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejA ako už všetci veľmi dobre viete, momentálne mi so zmierovaním sa so situáciou nič nepomáha viac ako moje milované háčkovanie. A za tieto posledné dva týždne som sa v ňom skutočne prekonala. Uháčkovala som až šesť čiapok a jeden klobúčik.
Z toho tri čiapky a klobúčik boli prekvapkom pre jednu moju skvelú priateľku a jej maminku, jedna bola pre priateľa Henra, jedna už mala byť pripravená ako darček na Vianoce, ale nakoniec poputuje jednému z mojich onkopriateľov a poslednú som darovala ako cenu do súťaže v našej skupinke.
O túto perfektnú čiapku sa súťažilo.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejPočas celého roka sa u nás vyhrávali nádherné autorské knižky, maľované obrazy, plstené dekorácie, čiapky, sladké dobroty a dokonca sme ako cenu mali aj štartovací balíček na háčkovanie či pobyt v nádhernej chatke na Liptove.
Keď si tak teraz na to spomínam, je úžasné, koľko nádherných darčekov sme za posledný rok dokázali sprostredkovať a najkrajšie to bolo minulý rok pred Vianocami. Vtedy sa u nás obdarovávalo ako na bežiacom páse a ja som nestíhala žasnúť nad tým, koľko dobrých srdiečok v našej skupinke máme.
A tak mi napadlo, že tento rok by sme na predvianočné obdobie mali vymyslieť niečo špeciálne. Súťaže sa už stali pravidelnou rutinou, a preto som začala rozmýšľať nad tým, že by bolo dobré vymyslieť nejakú úplne novú aktivitu. No nič múdre ma nevedelo napadnúť.
Premýšľala som nad tým hádam aj dva dni, no múza neprichádzala. Ale potom som zostala v nemom úžase, pretože sa táto moja dilema vyriešila úplne nečakane a úplne sama od seba.
Čiapka od Ivany priateľovi Henrovi svedčí.
Foto: archív Ivany DebrecéniovejV skupinke sa z ničoho nič objavil príspevok od mojej skvelej priateľky Zuzky, ktorá sa nás spýtala, či by sme si chceli zahrať hru vianočné dvojičky. Prebiehalo by to tak, že z prihlásených členov by sa vyžrebovali páry, ktoré sa budú obdarovávať navzájom.
Myslím, že toto je skutočne nádherný nápad a mám ďalší veľký dôvod na radosť, pretože s úžasom sledujem, koľko dobrých ľudí sa už do tejto našej novej aktivity prihlásilo. A verím, že ešte nie je koniec a do polovice novembra sa ich prihlási možno aj oveľa viac.
Ktokoľvek by teda mal chuť niekoho obdarovať a urobiť jemu a aj sebe Vianoce krajšími, môže tak urobiť po kliknutí na tento link s následným komentovaním príspevku.
Poviem vám, už sa veru nemôžem dočkať tohto krásneho predvianočného zázraku a som skutočne rada, že sa bude odohrávať práve v našej skupinke. A zároveň sa už veľmi teším na to, že sa snáď každú chvíľku objaví niekto, kto nám podaruje nejakú krásnu cenu do ďalšej súťaže.
Pretože úplne najviac zo všetkého ma teší, keď môžem sledovať, že vieme svojho blížneho potešiť niekedy aj úplnou maličkosťou."
