Tentoraz mimo ľadu, celá rodina na divadelnom predstavení na Broadwayi.
Foto: archív Ingrid ŠatanovejVraví sa, že žena je stmeľujúci prvok rodiny. Ak je ona „v pohode“, celá rodina je v pohode. Pociťujete to aj vy takto?
Áno, definitívne. Žena je tak bytostne aj energeticky stavaná. A ak tomu ona sama rozumie, že je to tak, ak dostatočne na sebe pracuje, tak môže byť v živote aj veľmi šťastná a naplnená. Tým som odpovedala aj na to, či a ako je v pohode. To, či je žena v pohode, závisí výsostne od nej, od jej poznania a múdrosti. Nikto vás nikdy neurobí šťastným, šťastie je vaše osobné nastavenie.
Človek má čo robiť, aj keď nemá takého slávneho a rozcestovaného manžela ako vy. Ako stíhate starostlivosť o deti, domácnosť a prácu ešte k tomu?
Tak ako všetci ostatní rodičia. Musím stíhať... Sem-tam mi pomôžu priatelia alebo moji rodičia a potom ešte aj disciplínou. Bola som tak vychovaná. Mám silný príklad vo svojich rodičoch. Tým nikdy nikto nepomáhal. Sami museli stíhať všetko. Vždy sme všetko doma robili spolu, aj v domácnosti, aj v záhrade. A tak keď som začala žiť s mojím mužom, všetky tieto základné veci mi prišli prirodzené a nemusela som nijako zvlášť rozmýšľať, ako čo spraviť. Bolo mi jasné, že to musím v našom vzťahu, aby všetko fungovalo a Miro mal vytvorené zázemie, urobiť sama. Hovorí sa, že život vás vychováva a učí veci, ktoré budete potrebovať. V mojom prípade to sedí a vidím to veľmi jasne. Tak, ako sa moja mama venovala mne, takisto sa venujem svojim deťom aj ja sama. Nikam som od nich nikdy neodchádzala, všetko svoje som dala bokom. Nemala som k nim žiadne aupairky. Nezmeškala som s nimi ani minútu. Bol a je to pre mňa úžasný proces sebapoznávania a prežívania detstva cez ich oči ešte raz. Je to veľký dar. Môj muž bol stále preč a táto dynamika nášho vzťahu sa nejako výrazne nemení ani teraz (úsmev). Teraz je vlastne preč ešte viac. Ale ak ste dobrým a pozorným pozorovateľom v živote, tak vás to učí.
Ľudia pri častom odlúčení od partnera skôr pociťujú smútok, pochybnosti, ako to zvládnu.
Je len na vás, ako sa na to pozeráte, ako to vnímate. Každá situácia v živote vás niečo učí a niečo vám ukazuje. A ak to vidíte, tak vás to napĺňa. Vždy máte niekoľko možností, ako konať, ale väčšinou iba jedna je tá najsprávnejšia. A tá vychádza vždy z vášho vnútra.
Ingrid Šatanová s dcérou Viktóriou.
Foto: archív Ingrid ŠatanovejAko to teda máte vy?
Nie som depresívny typ. Som šťastná, keď pochopím, čo mi tieto situácie ukazujú. Samozrejme, sú v živote chvíle, keď je človek unavený alebo sa cíti sám, vtedy väčšinou siahnem po dobrej knihe a snažím sa niečo nové naučiť, čo zmení môj pohľad. Najdôležitejšie na tom všetkom ale asi je nevnímať sa ako obeť. Sami si v živote vyberáme situácie, partnerov, smer, ktorým ísť. Keď si už vyberieme cestu, nemali by sme z nej schádzať pri prvej prekážke, lebo potom to meníme stále a nikam sa nedostaneme. Samozrejme, ak je niečo vážne, a ďalej sa ísť nedá, vtedy treba veci zmeniť. Takže pokoj som získala tým, že sa na to pozerám inak.
Šťastnými sa staneme, ak teda zmeníme pohľad na veci, ktoré by nás mohli trápiť?
Je mylné domnievať sa, že šťastným vás má robiť niekto iný. Nikto nás nerobí šťastným, šťastnými sa robíme sami. Šťastie je, ako sa vraví po anglicky, „state of the mind“ (stav mysle). Keď to šťastie nosíte v sebe, robíte aj okolie šťastným. Ten pokoj a šťastie v sebe si pestuje každý sám.
Odrážala sa rozcestovanosť manžela nejako v rodine?
Kým sú deti maličké, potrebujú hlavne mamu. Keď muž hrával, chodievali sme často za ním. Teraz je to už horšie, chcú ho viac vidieť, ale nedá sa všetko. Je to tak, ako to je. Keď sú napríklad majstrovstvá, tak ho nevidia celý mesiac. Keď má toho v práci menej, tak sa deťom venuje toľko, koľko môže. No myslím, že nejde len o našu rodinu. Aj v iných majú rodičia dve-tri práce, otcov si deti niekedy vôbec nevidia. Tak je nastavený systém. Aby človek slušne žil, zaplatil krúžky, školy, musí často pracovať od nevidím do nevidím. A je to horšie ako predtým, pretože velenie nad deťmi v prípade absencie rodičov preberá vo väčšine prípadov program – cez ipady, sociálne siete, a tak ďalej. Je to nebezpečný fenomén, ktorý nie je dlhodobo, myslím generačne, odskúšaný.
Čo myslíte, kam bude táto elektronizácia smerovať?
Neviem, ale ľudskosť sa z ľudí globálne pomaly vytráca. Mám pocit, že z ľudí mizne to osobnostné čaro a kreativita. Tu na Slovensku to ešte nie je tak vidieť. Generácia našich detí je už ale pripútaná na počítače, smartfóny, ipady, a to je program, ktorý do nich takýmto spôsobom ide. Cez neho sa stávajú uniformní na vedomej aj podvedomej úrovni. Je to vlastne život vo virtuálnej realite. Pozornosť človeka je vedome sústredená na program, ktorý mu je cez túto novú umelú realitu podsúvaný. Je to náhrada ozajstného tvorivého procesu v našom vedomí, kde sme každý v sebe autentický a jedinečný. A toto je to, o čom hovorím, že to nie je dlhodobo odskúšané.
Prečo tomu všetci tak ľahko podliehame?
Začína sa to v školskom systéme. Deti sú hodnotené, porovnávané medzi sebou, známkované, neberie sa ohľad na ich individualitu. Ako môžete medzi sebou porovnávať deti? Každé je osobité, má svoju vlastnú personalitu, duševný potenciál, talent na určitú oblasť. A my miesto toho, aby sme v nich ich dary rozvíjali, im ukazujeme, že majú byť ako niekto iný. Ak nie sú, sú za to patrične ohodnotení... Sú to programy a stupnice hodnotení, ktoré nemajú nič s ozajstnou láskou a budovaním zdravého človeka. Od útleho detstva sú budované malé egá, ktoré keď dostanú väčšiu podobu, preberajú velenie v životoch ľudí. Lenže ego je veľmi zlým kormidelníkom v živote.
Súrodenci Šatanovci počas oslavy narodenín. Torta pre oslávenca, ako inak, hokejová.
Foto: archív Ingrid ŠatanovejVediete vaše deti cielene k tomu, aby si dávali pozor na konzum, povrchnosť, ego, alebo sa ich snažíte od toho nejako izolovať?
Nemôžete deti izolovať. Sú v krúžkoch, tímoch, školách, nežijú vo vzduchoprázdne. A je zdravé žiť medzi ľuďmi. Veď všetci sa navzájom potrebujeme. Môžete im povedať svoj názor, to je všetko. Vlastne s nimi ani väčšinu dňa nie ste. Väčšinu hodín zo dňa má na ne vplyv niečo úplne iné. Čo sa ja snažím, je vždy večer ich vracať do ich podstaty, do ich „srdiečka“. A aby trávili čas aj tvorivými hrami, nie iba tými naprogramovanými.
A čo mobily, majú ich vaše deti?
Dostali ich až teraz. Syn keď mal 12 rokov, dcéra teraz v desiatich. Dlho sme odolávali tomu tlaku, lebo dnes, keď nemáte mobil, tak je to divné... Ale podľa správnosti je to divné naopak. Smartfóny fungujú koľko, deväť rokov? No ich vplyv nie je vôbec odskúšaný na dlhú dobu. Ono je to vlastne žiarenie, ktoré máme sústavne pri sebe, a ktoré narúša naše biopole. Čo to urobí za 10, 15, 30 rokov, nikto nevie. Podľa mňa prídu nové ochorenia, pretože človek má okolo mozgu a srdca elektromagnetické biopole, ktoré je touto elektronikou sústavne narúšané. Ešte pred pár rokmi sme mali prenosovú rýchlosť 1 G, teraz dostávame 4, a preniká čoraz viac informácií, že kapacita prenosových dát v roku 2020 sa má zvýšiť na 5 G, čo je už žiarenie, ktoré škodí fyzicky. Takže pokiaľ budeme ľahostajne dôverovať a budeme sa tváriť, že nám táto elektronika nič nerobí, tak môžeme na to aj celkom slušne doplatiť...
Čo si myslíte, čo by bolo riešením?
Ďalším milionárom bude ten, kto vymyslí účinnú ochranu na všetky tieto žiarenia.
Veľa rodičov sa sťažuje, že má problém dostať deti od mobilov, ako to riešite u vás?
Obmedziť čas, vypnúť ho v určitú hodinu. Inak to nejde, mobil je návyková vec.
Teším sa, keď majú deti zo športu radosť
Otec a syn na ľade. V úlohe hráča tentoraz Miroslav mladší.
Foto: archív Ingrid ŠatanovejOboch ich to baví. A hoci na štadióne strávim každý deň 3-4 hodiny, a nie je to nič príjemné v tej studenej hale desať mesiacov z roka, viem, prečo to robím. Keby deti neboli tam a nemilovali tie športy tak, ako ich milujú, boli by na tých elektronikách doma. Navyše hokej aj krasokorčuľovanie sú vlastne tvorivé športy, kde si deti okrem tela rozvíjajú aj kreativitu. Neviem si predstaviť, že by som ich vedela motivovať k tomu, aby si dokázali miesto športu päť hodín denne čítať. Takže musím vymýšľať náhradné veci, a tento šport je jednou z nich. Formuje ich, učí disciplíne, je tam toho viac, čo im v tomto veku dáva...
Berú šport vážne, ako tvrdú prácu, alebo skôr ako koníček, užitočnú výplň voľného času?
No ako voľný čas to beriem ja (úsmev). Nekladiem na ne žiaden tlak, chcem, aby z toho mali v prvom rade radosť. Oni, sa, samozrejme, chcú stále zlepšovať a byť najlepší ako môžu sami byť. Ale to záleží na nich, čo dokážu, a akým spôsobom im bude dopriate kam prísť.
Je to náhoda, že obe deti skončili pri športoch na ľade?
Nie. Nič v živote nie je náhoda. Ja som s nimi odmalička bola stále len na štadiónoch, ony nič iné ani nevideli.
Aký je váš vzťah k hokeju?
Celú manželovu kariéru som si tvorila svoj vzťah k tomuto športu. Bola to rehoľa, na nič iné nebol v podstate čas. Samozrejme, že keď on hral v NHL, tak som hokej vnímala cez neho a bol to úplne nový rozmer v mojom živote, videla som vďaka jeho kariére 500-600 zápasov naživo. Hru som ale vnímala komplexne, nie iba ako šport, ale ako veľmi nákladnú šou a cez Mira ako veľkú drinu, ničenie si vlastného tela. Videla a vnímala som aj zákulisie tohto biznisu, kde sú hráči tovarom, s ktorým sa obchoduje na trhu. Ich cenu určovala výkonnosť, štatistiky a tabuľky. Cítila som energiu zachádzania s tými, ktorí výkonnostne zostarli a prestával o nich byť záujem. Takže táto moja životná skúsenosť, aj keď iba ako pozorovateľa a spolujazdca, vytvorila aj môj vzťah k tomuto športu.
Teraz ale chodím na synove zápasy a pozerám sa na neho. Teším sa, keď vidím, že mu to ide a baví ho to.
Viktória trénuje krasokorčuľovanie. Nie náhodou si aj ona vybrala šport na ľade, obaja trávili odmalička veľa času na štadiónoch, vraví ich mama.
Foto: archív Ingrid ŠatanovejA čo umenie, váš životný štýl – inklinujú deti aj k nemu?
Odmalička nebolo veľa času chodiť na kultúru, väčšinu času sme strávili na zimnom štadióne, ale zasa deti väčšinu času strávili so mnou. A hoci som sa dlhý čas tomu osobne nevenovala, často som počúvala skladateľov ako Bach, Händel, Vivaldi, Mozart, rôzne operné árie a ony sa popritom hrali. Takže majú vzťah aj k vážnej hudbe. Páči sa im napríklad Vivaldi, Mozart.
Dcéra to zrejme využíva aj pri krasokorčuľovaní, však?
Áno, krasokorčuľovanie je veľmi späté s hudbou a ona ju cíti cez pohyb.
Človek sa musí zastaviť, má dušu, nie je len nástroj
Ako vnímate dnešné deti, keď ich porovnáte so sebou v tomto veku?To sa asi nedá porovnať. Úplne inak sú nastavené podmienky. Keby tieto deti žili v našich podmienkach, tak sú takí istí ako my. A my keby sme vyrastali v ich podmienkach, sme zasa zrejme takí istí ako oni. Myslím si, že tá evolúcia, bohužiaľ, viac technickým ako ľudským smerom, ich trošku deformuje, práve technicky a materiálne. Len dúfam, že to choré jednoducho skolabuje a ľudia sa viac navrátia do srdca, a odtiaľ budú žiť.
To dnes už niektorí aj skúšajú, snažia sa dostať deti zasa von, chodievajú napríklad peši do školy... Je toto cesta?
Technologický postup sa nedá zastaviť. Ak skočíte niekam, nemôžete sa počas skoku vrátiť na miesto, odkiaľ ste sa odrazili, už len smerujete tam, kam ste namierili. Zákon príčiny a dôsledku funguje. Ale viem si predstaviť, že k tomu všetkému, čo sa teraz deje, sa niečo stane a ľudia si povedia: ale veď ja už nič necítim, už len vykonávam niečo. Mám predsa aj dušu, tvorivosť... A v tom momente začne seba v sebe balansovať a urobí zo seba kompletnú bytosť, nielen nástroj, ktorý je na niečo používaný, na nejakú prácu, vytváranie materiálnych podmienok. Dôležité je, aby sa človek sem-tam aj trocha zastavil a zregeneroval po všetkých stránkach. Ja napríklad chodím veľa do prírody, a stretávam tam čoraz viac ľudí, na prechádzkach, na bicykloch, celé rodiny. A to je veľmi dobrý znak.
Ingrid Šatanová miluje hudbu a veľa číta.
Foto: Ivana ŠataníkPremôžeme aj konzum?
Verím, že áno. To je to, o čom hovorím. Príde čas, kedy nám všetkým príde nezmyselné naháňať sa za vecami, ktoré nás aj tak šťastnými nerobia. Kedy si uvedomíme, že všetko materiálne je nám tu len prepožičané a nič z toho si so sebou jedného dňa, keď to tu opustíme, nezoberieme. Kedy si uvedomíme, že to jediné, čo nám ostáva, je náš softvér, a jediné trvácne a hodnotné, čo tu po nás ostane, je naša energetická stopa, ktorú tu zanecháme. A práca na tom sa stane naším celoživotným leitmotívom.
Keď už hovoríme o konzume, tak si zoberte Vianoce a prípravy na ne. Nikdy to nebolo v takejto miere ako je to teraz. O čom sú Vianoce? Pripomíname si narodenie vysoko duchovného človeka, ktorý kedysi kráčal na tejto zemi, a k tomu sa prifaril tento materiálny humbug, ktorý s jeho učením a odkazom nemá nič spoločné. Veď je to choré. Ale systém k tomu nabáda, už od skorého novembra počujete všade len reklamy a už to ide – nakupujte, toto, tamto, rôzne zľavy. Už keď si len toto uvedomíme a necháme im väčšinu tovaru na pultoch a obdarujeme sa iba symbolicky, a s časom ktorý nám ostane, urobíme energeticky niečo dobré a pekné pre ľudí v núdzi alebo pre niekoho, kto to potrebuje, už táto malá zmena zmení energiu medzi ľuďmi.
Väčšina ľudí si však stále necháva diktovať život reklamou. Tá im hovorí – ak budeš mať toto, budeš šťastný, spokojný, obdivovaný... Je to lákavé a pohodlné.
Ja si myslím, že reklama je obyčajné choré programovanie, doslova energetický program hypnózy, ktorý vám do vedomia podvrhne, že práve tú vec, ktorá je reklamovaná, potrebujete. Ale myslím si, že rozumne zmýšľajúci človek po druhom kúpení produktu zistí, že toto nepotrebuje. Každý musí začať rozmýšľať sám za seba, tvoriť si realitu. Musí začať byť naozaj múdry, prítomný a vedomý si vecí, ktoré robí. A nenaletieť na tieto pasce. To sú zbytočne vyhodené peniaze. Dobré, kvalitné a vzácne veci treba hľadať. Tie nepotrebujú reklamu.
Kde?
Podľa toho, čo... Kvalitné potraviny v malých obchodíkoch, ktoré už existujú. Ale niekedy aj v obchodných reťazcoch... Vzácne informácie v dobrej knihe alebo na internete, kde je však aj množstvo balastu, treba to vedieť rozlíšiť. Ale hlavne pracovať sám na sebe. Ísť do svojho vnútra a roztriediť si, čo dať preč, aby som bol schopný zdravo rozmýšľať, rozhodovať o tom, čo a ako urobím. To je piplačka. My chceme väčšinou meniť okolie a iných. To je nemožné. Môžeme meniť a vylepšovať iba samých seba. Tak je to zariadené. Tá práca na sebe je kľúčová pre šťastný život.
Každý si zrkadlíme vlastný deň
Rada čítate?Áno. A čítam veľa. Väčšinou sú to knihy od ľudí, ktorí celý svoj život zasvätili hľadaniu pravdy, učeniu sa. Jednou z takých kníh je napríklad Môj experiment s pravdou od Gándhího, ale aj materiály, ktoré tu zanechal Nicola Tesla. Ďalej knihy, ktoré odkrývajú prácu ľudskej psychiky Carl Jung, Sinelnikov, John Bradshaw a tak ďalej. Je ich veľa.
Prečo práve títo autori?
Sú to muži, ktorí celý svoj život zasvätili ľudskej psychike, jej fungovaniu, programovaniu a hľadaniu správneho balansu zdravého fungovania človeka. A to ma zaujíma. Boli to veľmi múdri ľudia a zanechali tu naozaj poklad a návod na život. Nicola Tesla tu zanechal okrem svojej filozofie aj vzácne vynálezy, ktoré už dnes využívame, ale nie úplne v tej najčistejšej podobe, v akej nám ich zanechal.
Vystúpenie s Kandráčovcami v programe Všetko, čo mám rád.
Foto: archív Ingrid ŠatanovejPo dlhých rokoch ste znova začali spievať. Ako ste sa k tomu dostali?
Pätnásť rokov som vôbec nespievala, no nikdy som to neopustila. Snažila som sa si to nejako udržať, mať v Amerike pár koncertov, popri mužovej kariére to nebolo jednoduché. No keď prišli deti, musela som to dať bokom, pretože som mala čo robiť – sama so sebou aj s deťmi. Ale keď boli napríklad Vianoce, zaspievala som koledy, aj deti som ich učila... Keď sme sa pred dvoma rokmi vrátili na Slovensko, dostali sme pozvanie do relácie Všetko čo mám rád, kde prispieva hudobne Ondrej Kandráč. Oslovili ma, či by som nezaspievala dve pesničky. Tak som, samozrejme, síce s veľkým strachom, ale zaspievala. A tam vznikla milá spolupráca. Odvtedy ma viackrát pozvali na svoj koncert ako hosťa. Som im za to veľmi vďačná, sú to všetko veľmi milí ľudia. Pán Roland Kubina, Ondrej Kandráč, celá kapela, až po produkciu. Na ich koncertoch je vždy vynikajúca atmosféra. Odovzdávajú ľuďom veľa peknej energie a radosti. Tým sa pre mňa trošku pootvorili aj iné dvierka, tento polrok mám tri ďalšie koncerty, ktoré teraz nebudem podrobnejšie spomínať.
Ako sa vám žije so slávnym priezviskom? Váš manžel je jednou z najuznávanejších osobností na Slovensku.
Nijako to extra neriešim. Myslím si, že ľudia ma berú takú, aká som a nie ako sa volám.
A deti? Uľahčuje im to život, napríklad v škole, alebo, naopak, niekedy je na ťarchu, zvlášť v prípade syna, ktorý trénuje hokej a môžu ho teda mnohí automaticky porovnávať so slávnym otcom?
Musím sa ich opýtať, neviem (smiech). Myslím si, že možno pociťujú nejakú väčšiu záťaž, keď športujú alebo idú na nejakú súťaž. Vzhľadom na ich priezvisko sú na nich niekedy možno väčšie očakávania, ale ja ich vždy odľahčím, poviem im, že na tom nezáleží. O čo ide, ak nejde o život?
V hľadisku počas exhibičného zápasu NHL All star game.
Foto: archív Ingrid ŠatanovejKeby sa váš manžel nerozhodol pracovať pre slovenský hokej a mohli by ste si vybrať, kde by ste chceli žiť? Tu alebo v Amerike, kde ste strávili veľa rokov?
Ja som sa vždy prispôsobila. Ale tu som doma, mám tu rodičov, rodinu, kamarátov, cítim sa viac doma tu. Dokonca aj deti sa vždy viac cítili doma tu. Ale zas aj v Amerike som bola veľmi dlho, stretla som tam tiež veľmi veľa dobrých ľudí, ktorí mi pomáhali a s ktorými sa kamarátim dodnes. Takže nedám dopustiť ani na jednu krajinu. Myslím si, že každá krajina má rukopis podľa toho, akí ľudia tam žijú.
Veľa ľudí sa práve po dlhšom pobyte v zahraničí sťažuje, že u nás sú ľudia veľmi zachmúrení, neochotní, nevľúdni, bez úsmevu. Vy ste ten pocit nemali?
Myslím si, že každý si zrkadlíme vlastný deň. Náš problém je, že sa vždy pozeráme na toho druhého. Na seba sa musíme pozerať, na to, čo my vyžarujeme. A potom to, čo vyžarujeme, sa nám dostáva naspäť. Ono to tak funguje. Takže mne sa nezdá, že sú ľudia na Slovensku zachmúrení, mne sa zdá, že sú usmiati.
