Zdravá strava nie je žiadna veda ani výnimočnosť, ale normálna vec. Deti to ľahko prijmú, ak sa tým budete riadiť aj vy.
Foto: shutterstock.com1. Hýbať sa
Dieťa je prirodzene zvedavé a neposedné. Nepotláčajme zbytočne túto ich vlastnosť len preto, že chceme mať pokoj. Ak si dieťa chce behať tam, kde sa to práve nehodí, umožnime mu slobodne sa vylietať neskôr inde. Báť sa nemusíme ani toho, že sa príliš namáha. Detský vnútorný kompas funguje, keď majú dosť, idú si oddýchnuť. Regenerujú veľmi rýchlo, takže ak o polhodinu či hodinu už zasa vystrájajú, je to v poriadku.Okrem toho, že necháme deťom priestor na slobodný pohyb, je dobré, ak ich k športu aj aktívne vedieme. Kopať si s nimi loptu, učiť ich lyžovať, plávať, bicyklovať... Dnes je telesná výchova v školách tak na okraji, že je neraz na rodičoch, aby svoje deti naučili, ako sa robí drep, zhyb, kotrmelec, fúrik. Nebojte sa s nimi cvičiť, naopak. Nikde nie je napísané, že sa deťmi treba iba hrať, prípadne, že sa nesmú zadýchať.
Pokojne ich možno zobrať aj do hôr na túru, ako pripomína odborník na turizmus, ktorý vychoval desiatky turistov Oto Rozložník, deti zvládnu aj náročnejšie túry, ide len o to, ako sa k tomu postavia dospelí. Práve tí svoju lenivosť neraz schovávajú za vetu, že dieťa to nezvládne.
Takže ak deti naučíme, že hýbať sa je prirodzené, a že prejsť kilometer či dva pešo do školy je úplne normálna vzdialenosť, nebudú sa báť pohybu ani v dospelosti. Je vysoko pravdepodobné, že ho budú vyhľadávať a viesť k nemu aj ostatných. Naopak, ak budú vyrastať s tým, že voľno sa trávi doma pred telkou a že obchod dve ulice od domu je bez auta príliš ďaleko, motiváciu na šport budú hľadať oveľa ťažšie, ak vôbec.
2. Zdravo jesť
Pohánka, ryža, strukoviny, obilné vločky sú plnohodnotné potraviny, nad ktorými však ľudia, zvyknutí na rezne či klobásy väčšinou len krútia hlavou a aj keď sa ich prinútia jesť, väčšinou sa necítia najedení. Prechod na takúto stravu trvá určitý čas, a nie každý ho vydrží. A nie každý ani chce.Pre deti však môže byť zdravé stravovanie sa prirodzené, stačí, ak sa rodič bude riadiť vlastnou hlavou a nie reklamami a zľavovými letákmi. Dieťa sa rodí „čisté“, chute príliš nerozoznáva a je na nás dospelých, ako mu ich vyformujeme. Ak bude odmalička dostávať na stôl obilniny, strukoviny, zeleninu a ovocie, bude to preň rovnako prirodzené ako pre milovníkov mäsa spomínaný rezeň. Ak dostane piť vodu či dokonca vodu s citrónom, vypije ju rovnako s chuťou ako džús či limonádu. Platí to aj o sladkostiach – ak ich dieťa nepozná, nebudú mu chýbať a potrebu sacharidov bude mať vykrytú z bežnej stravy a ovocia. Ak ich však bude pravidelne jedávať, bude si ich aj vyžadovať.
Skúste na sebe malý test – vyhýbajte sa aspoň týždeň sladkostiam a potom skúste nejakú ochutnať. Bude sa vám zdať prisladká a s najväčšou pravdepodobnosťou ju ani celú nedojete. Ak však je niekto zvyknutý na vysoký prísun cukrov, telo si ich žiada čoraz viac a nie je problém preň zjesť aj tri keksíky či celú tabuľku čokolády.
3. Chrániť prírodu
Už maličké dieťa, ak mu spadne kocka alebo hocičo z ruky, má tendenciu zohnúť sa a vrátiť ju na miesto. Zmysel pre poriadok sa oplatí v deťoch rozvíjať aj vonku. K tomu príbehy o zvieratách, stromoch, včielkach či kvetinách v nich zakorenia úctu k životu a prostrediu, v ktorom žijú.Pamätáte si, ako nás učili, že smeti patria do koša a nie na zem? Väčšina z nás to dodnes dodržiava. Dnes je však už pokrok tak ďaleko a planéta tak zdevastovaná, že deťom treba vštepovať, že najlepšie je smeti nevytvárať, a tie, ktoré predsa len vyprodukujeme, separujeme. Naučia sa to veľmi rýchlo, záleží naozaj len na nás, čo im ako vysvetlíme.
4. Byť samým sebou
Nie je to vždy ľahké nechať dieťa prejaviť slobodne svoje pocity, je to však nezaplatiteľná investícia do jeho budúcnosti. Všetci sme radšej, ak je dieťa tiché a pokojné, ak robí, čo od neho práve chceme než keď máme počúvať, ako nahlas kričí, lebo si privrelo prst do skrinky, alebo znášať, ako sa na nás ostatní pozerajú s výčitkou „čo sú dnes toto za deti...“, ak sa to naše práve na niečo nahlas hnevá.Je však dôležité, aby dieťa mohlo prejaviť svoje pocity, naučilo sa rozpoznávať, čo je dobré a čo nie. Aký má zmysel presviedčať ho, že „to nič nie je“, keď cíti bolesť? Rovnako nemá zmysel nútiť ho do hry na klavír, ak chce maľovať, či sa naňho hnevať, ak nedokáže pochopiť slovnú úlohu z matematiky.
Brať dieťa také, aké je, uznať mu, ako sa práve cíti, a vydržať jeho prejavy nepohody, to sú najlepšie základy pre jeho neskoršiu spokojnosť so sebou samým. Ak jeho prirodzenosť potláčame, učíme ho, že s ním nie je niečo v poriadku, ak sa cíti zle, prípadne ak sa mu niečo nepodarí. Ak mu ale nechávame priestor na prejavenie sa, učí sa, že nikto nie je dokonalý, že veci sa občas nepodaria, a tiež to, ako sa s nezdarmi vysporiadať.
