Rodičov napodobňujeme, či sa nám to páči alebo nie.
Foto: shutterstock.com„Áno, hocikedy sa mi stáva, ako keby som v pokynoch dcére namiesto seba počula moju mamu – Nechoď ďaleko, nech ťa vidím. Dávaj pozor na seba! Pritom viem, že mne ako dieťaťu to prekážalo, a tisíckrát som si hovorila, že ja vo vzťahu k môjmu dieťaťu nebudem taká úzkostlivá. No a neviem to zmeniť,“ opisuje Bratislavčanka Silvia, matka druháčky na základnej škole.
Odborníci sa zhodujú, že napodobňovanie našich rodičov je prirodzené, či sa nám to už páči alebo nie. To, ako s nami zaobchádzali od narodenia, sa nám totiž ukladá do podvedomia a nedá sa to len tak vymazať, čo ako by sme chceli.
„Je to uložené v inom type pamäti, v takzvanej implicitnej pamäti, ktorá je uložená v nevedomí. Neuvedomujeme si, že to tam máme uložené, ale ovplyvňuje to naše emócie, city a motorické správanie, štýl kontaktu,“ vysvetľuje psychiater Jozef Hašto, odborník na vzťahy medzi rodičmi a deťmi v útlom veku.
Platí to pre správne vzory správania, ktoré ako rodičia aplikujeme vo vzťahu k našim deťom, rovnako ako na tie, ktoré sa nám ako deťom nepáčili, a ktorých sa ako rodičia snažíme vyvarovať.
„Rodičia to chcú robiť lepšie a uchrániť svoje deti. Môže sa im to dariť, no v určitých situáciách sa ozýva takzvaná žraločia hudba. Tak hovoríme tomu, že sa nám pripomenie niečo znepokojivé a zrazu vypadneme z roly toho láskavého chápajúceho rodiča a nabehneme na zlosť, odpútanie sa, pocit zúfalstva, bezmocnosti...,“ vysvetľuje profesor Hašto.
Ako to teda riešiť? Podľa psychológov je iba jediný spôsob, ako sa zmeniť – prijať a spracovať výchovu, ktorej sa nám dostalo od našich rodičov. „Čiže uvedomiť si, akú výchovu ste dostali od otca, matky, starých rodičov. Máme tendenciu k jej opakovaniu. Východiskom je uvedomiť si, akú výchovu by ste vy ako dieťa boli potrebovali. Predstavte si to a precíťte,“ radí klinická psychologička Lýdia Adamcová.
Okrem toho je pre rodičov potrebné zmeniť aj vlastné hodnotenie toho, čo sa im v detstve dostávalo od ich rodičov. Ako sa hovorí – veci zmeniť nemôžete, môžete však zmeniť to, ako ich budete vnímať.
„Uvedomte si, že rodičia za daných okolností urobili to, čo mohli urobiť,“ odporúča Jarmila Mandžuková v knihe Myslenie uzdravuje tým, ktorí sa na rodičov hnevajú za neveľmi šťastné detstvo či nepriaznivý rodinný pôvod.
Podobné odporúčanie má aj Lýdia Adamcová. „Základným princípom, ako dosiahnuť zmenu vo výchove vášho dieťaťa, je najskôr zmeniť vaše vnímanie a hodnotenie výchovného vplyvu vášho rodiča. Zistíte, že možno aj on dostal podobnú a možno ešte horšiu výchovu, alebo žiadnu, pretože bol sirota. Týmto poznaním sa zmení aj váš výchovný postoj voči vášmu dieťaťu,“ vysvetľuje.
„Rodičia s nami jednali ako s dospelými – vždy nám otvorene všetko vysvetľovali, za čo som im vďačná a rovnako sa snažím aj ja správať k mojim deťom. Na druhej strane nám vštepovali, že ich musíme poslúchať, a toto vo mne zostalo nedoriešené. Myslím si, že je dobré, keď si dieťa dokáže povedať aj nie. No ale keď mi to „nie“ povie moje dieťa, nedokážem to vždy pokojne akceptovať, hoci sa snažím. Najmä v situáciách, keď mám toho naozaj veľa a naozaj by sa mi hodilo, aby dieťa okamžite urobilo, čo mu hovorím,“ delí sa o svoje skúsenosti mamička Martina.
Nie je to vždy jednoduché. Pre tých, ktorým sa to nedarí vlastnými silami, je stále k dispozícii psychoterapia, kde nájdu spôsob, ako to zvládnuť.
