Život je veľmi pestrý. Aj muž, ktorý má kompletnú a šťastnú rodinu, sa môže cítiť ako žena (ilustračná fotografia).
Foto: shutterstock.comPeter sa asi polovicu svojho času cíti byť intenzívne ženou. V medziobdobí dokáže dobre fungovať i v mužskom tele. Pohlavie si aj kvôli tomu zmeniť nikdy nechcel, navyše ho vždy priťahovali ženy a túžil po rodine. Keď sa so svojím komplikovaným vnútorným svetom zveril svojej partnerke, neutiekla, ale hľadali možnosti, ako spolu byť i za týchto menej štandardných okolností. Dnes sú šťastnými rodičmi troch malých detí a Peter konečne po dlhých rokoch prijal všetko tak, ako to je. V rozhovore vystupuje ako žena, čo mu je v tomto období bližšie.
Konečne ste vo svojom tele a mysli šťastná. Z čoho to pramení?
Našla som sa, zistila som, že nepotrebujem zapadať do škatuliek, aby som vedela normálne žiť a cítila sa sama sebou. Zmierila som sa s tým, že nikdy nebudem ako väčšina. U mnohých iných transrodových ľudí vidím ako najväčší problém, že by veľmi radi boli mužom alebo ženou „ako všetci ostatní“. Aj ja by som to samozrejme považovala za ideál, ale to nie je a nikdy nebolo v menu. Pre vlastný pokoj duše považujem za kľúčové sa s tým skutočne, autenticky zmieriť. Nemá cenu byť nahnevaná, čo sa mi stalo. Prosto sa to stalo a je treba s tým vedieť žiť, v dobrom aj zlom. Myslím, že sa mi to nakoniec podarilo a šťastná som, pretože som zistila, že niečo, za čo som sa celý život hanbila, vlastne vôbec nikomu okolo mňa neprekáža.
Ako to máte práve v tomto období? Ste intenzívne ženou alebo celkom spokojná v „pridelenej“ roli muža?
Ako žena, jednoznačne. Spokojná s mužskou úlohou nie som a nikdy som v nej nebola doma, hoci v nej viem žiť ako prisťahovalec, ktorý sa naučí jazyk a spozná mentalitu ľudí v novej krajine. To samozrejme možné a bežné je, ale neznamená to, že človek bude ako ľudia, ktorí v tej krajine vyrastali. Sama som v niekoľkých krajinách žila, preto si myslím, že je to dobré prirovnanie. Ak by som mala opísať svoj vzťah k mužskému svetu, je to, ako keby som sa, povedzme, presťahovala do Bolívie, vedela perfektne po španielsky, ale stále by som bola ten gringo, ktorý medzi miestnych nezapadá a ktorý síce väčšinou chápe, prečo miestni robia veci tak, ako ich robia, ale sám ich tak nerobí a nevie robiť, pretože to pre neho nie je prirodzené. Je to, ako keby som v tej Bolívii dokázala dodržiavať zákony a jednať s ľuďmi tak, aby mi rozumeli, a väčšinou by mi to pripadalo prirodzené. Ale mala by som obdobia, kedy by ma to neskutočne štvalo a želala by som si, aby som bola obklopená strednou Európou, ktorá mi je vlastná.
Ako často sa cítite byť intenzívne ženou a čo to pre vás psychicky znamená?
Je to celkovo tretina až polovica všetkého času. Teda veľa, ale menej ako väčšinu času. Tie obdobia typicky trvajú od štyroch do siedmich až ôsmich týždňov. Neviem, čo spôsobuje také prepnutie, je to nezávislé na mojej vôli a nedá sa tomu brániť, skúšala som to veľakrát. Nedá sa rozkázať si ani jedným smerom. Teraz si samozrejme pamätám, že pred mesiacom som sa ešte cítila ako muž a bola som s tým „v pohode“, ale neviem si ten pocit nasimulovať. A naopak. Keď sa cítim ako muž, neviem si spomenúť, aké to vlastne je, cítiť sa byť ženou. Nedokážem ten stav precítiť, ak ho práve neprežívam.
A čo to pre mňa znamená? Nemá to nič spoločného so stereotypmi. Neznamená to, že by som zrazu bola milšia a podobne. Vnímam veľmi intenzívny pocit nesúladu s telom, do ktorého som sa narodila. Je to presne ten pocit, keď sa pozriem do zrkadla a hľadám na sebe akýkoľvek záchytný bod, ktorý by mi povedal: „A predsa si tá žena, ktorou sa cítiš byť.“ Vnímam prirodzenosť, s akou o sebe hovorím v ženskom rode a naopak sa mi zdá zvláštne referovať o sebe ako o mužovi. Samozrejme ma veľmi trápi, že nie som žensky krásna, ale nie je toto niečo, čím sa aj tak trápi veľa žien?
Ak mi v tej dobe naozaj niečo prekáža, tak môj hlas. Skúšala som o sebe hovoriť v ženskom rode aj inak ako textom, ale s tým hlasom sa to veľmi bije. Keď hovorím, každá hláska, ktorú poviem, mi pripomína, aká mizerná je celá tá situácia. Preto to nerobím a pri verbálnej komunikácii používam mužský rod, hoci o sebe rozmýšľam ako o žene. O to viac ale v tomto období píšem. Ak si môžem vybrať, tak ľudom radšej píšem, ako volám, aby som sa mohla prejaviť ako žena, ktorou sa cítim byť. V tomto je internet až spásny.
Medzi mužov som nikdy nezapadla
Ako sa cítite, keď vo vás momentálne „preváži“ muž?Prestane mi prekážať byť v mužskom tele, prestanem na akýkoľvek nesúlad myslieť a hlavne, ako som už povedala, nedokážem si pripomenúť ten pocit, keď sa vnímam ako žena. Je pre mňa tiež veľmi neprirodzené o sebe ako o žene písať a ešte viac hovoriť. Skúšala som to, ale bolo to falošné a ja chcem, aby môj život odrážal pravdu o tom, ako sa cítim. Viac o tom, aké je to byť mužom, vám teraz asi nepoviem, pretože nie som schopná si to pripomenúť. Iba viem povedať, že identitu vtedy neriešim a do tej ženskej sa neviem vcítiť, aj keby som chcela. Fakt je však ten, že keď ma ľudia nevidia a nepočujú, ale iba čítajú, pôsobím ako žena prirodzene. Medzi mužov som nikdy nezapadla, nemám ich zmysel pre humor, typické priority a ďalšie veci. Ako v tej Bolívii – viem žiť v ich spoločnosti, ale nie som jedna z nich. Nikdy, bez ohľadu na momentálne obdobie.
Mužské pohlavie teda jednoducho znášate ako nevyhnutnosť a naučili ste sa v tom „chodiť“.
Skôr by som povedala, že v tom „mužskom“ období mi mužské pohlavie a rola neprekážajú. Nepotrebujem ich „znášať“, celkom dobre sa mi s nimi žije, ale že by som bola rada ako muž a chcela vystupovať ako ten najväčší chlap, to ani náhodou. A áno, nevyhnutnosť to je. Ak by som vedela cítiť sa ako žena stále, bolo by všetko lepšie a aj by to malo riešenie. Ale v tamtom druhom období to nie je možné. Keďže v ňom však necítim rozpor, je mi to potom vcelku jedno.
Na Facebooku máte aj ženský profil. Vravíte, že ste spokojnejšia, keď píšete statusy či komentáre z pozície ženy.
Teraz som za to veľmi, veľmi rada. Je to pre mňa presne ten typ kompenzácie mojej situácie, aký som celý život potrebovala. Priestor, kde môžem skutočne byť sama sebou a taká, ako sa cítim. Som vďačná, že taká možnosť vôbec existuje. Nie je to samozrejmá vec a ešte pred nástupom internetu by niečo také bolo vylúčené.
Premýšľate, prečo sa cítite byť ženou, čo sa vlastne stalo? Alebo tieto otázky neriešite a považujete ich za zbytočné?
Pravidelne hľadám najnovšie výskumy na túto tému, pretože pochopenie, čo sa vlastne stalo, je pre mňa dôležité. Som analyticky orientovaná a chcem mať na veci odpovede. Minulý rok sa podarilo izolovať génovú sekvenciu, ktorej prítomnosť koreluje s výskytom genderovej dysfórie (stav dyskomfortu spôsobený nesúladom fyzického telo a genderovou identitou – pozn. red.). Neznamená to, že genderová dysfória nemôže byť spôsobená aj niečím iným, ale toto je zatiaľ najlepší ukazovateľ, aký máme k dispozícii. Beriem to ako potvrdenie, že moja identita je doslova v mojej DNA.
Rovnako zaujímavé boli testy, pri ktorých dávali transgenderovým ľuďom čuchať k látkam, na ktoré muži a ženy reagujú na magnetickej rezonancii inak. Zistilo sa, že mozgová aktivita sa prejavuje v súlade s pociťovaným rodom, nie vrodeným pohlavím. Stavba mozgu sa tak podľa všetkého nelíši, ale jeho „softvér“ a teda neurónová aktivita áno. Aj toto je pre mňa dôležité vedieť, pretože to beriem ako dôkaz, že si nič nenahováram.
Kedy ste si v živote prvýkrát uvedomili, že je niečo inak?
Veľmi, veľmi skoro. Moja najstaršia spomienka je z doby, keď som mala asi štyri roky. Bola som v škôlke a dodnes si pamätám na pocit smútku z toho, že som iná ako dievčatá, ktoré som okolo seba mala.
Prezliekala som sa do šiat svojej mamky, snažila som sa, čím som len našla, robiť si úzky pas a vypchávať si prsia, aby som sa aj v zrkadle videla s telom, na aké som sa cítila.
Aké bolo vaše detstvo a zvlášť citlivé obdobie dospievania? Trpeli ste veľmi svojou inakosťou?
Detstvo som mala harmonické, vyrastala som v dobrej rodine, kde som sa cítila milovaná a rešpektovaná. V tom nebol jediný problém. Ale z pohľadu genderovej dysfórie to jednoduché nebolo. Ako dieťa som mala rovnaké obdobia ako teraz, ale žila som viac v prítomnosti. V tom druhom období som si tak nevedela ešte spojiť, že je niečo inak. Dodnes si však pamätám na tie obdobia, v ktorých som sa cítila ako dievča. V období dospievania to bolo veľmi ťažké. Veľmi mi prekážali telesné zmeny, ktoré sú s mužskou pubertou spojené a zároveň som sa v „mužských“ obdobiach veľmi hanbila za to, čo všetko som robila v tých „ženských“.
Prezliekala som sa do šiat svojej mamky, snažila som sa, čím som len našla, robiť si úzky pas a vypchávať si prsia, aby som sa aj v zrkadle videla s telom, na aké som sa cítila. Strašne som sa za to hanbila, pretože som nerozumela, prečo čosi také robím. V tých chvíľach som to však robila celkom intuitívne. Keď som mala trinásť, prečítala som si, čo znamená byť transgender, avšak v tej dobe sa o tom vedelo v porovnaní s dneškom iba málo. Dozvedela som sa teda len to, že buď pôjdem na operáciu, alebo niekedy v dospelosti skončím s depresiami, ak nie samovraždou. Oboje bola strašná predstava. Riešila som to hlavou v piesku, tlačila som to pred sebou ako niečo, čo „raz“ vyriešim, ale dnes ešte nie. A desila som sa toho.
Covid mi pomohol
Kedy ste sa s nesúladom tela a duše začali vyrovnávať a ako ten proces prebiehal v čase?Začalo to asi až s príchodom covidu. Bola to prvá radikálna zmena pomerov, ktorú sme ako spoločnosť zažili, prvé skutočné ohrozenie. Hoci som covid ešte nedostala, na začiatku, keď sa nič nevedelo, som sa autenticky bála o svoj život. Vtedy som si povedala: „Stačilo s odkladaním a neriešením, chcem, aby som aspoň, ak by to prišlo, zomrela zmierená sama so sebou.“ Vtedy som už aj trochu viac vedela, že nič nie je také čiernobiele, ako si ľudia mysleli v čase, keď som bola v puberte.
Rodičom ste o sebe povedali až s odstupom času, v podstate nedávno. Ako reagovali?
Skvelo. Podporili ma, ako len mohli, boli iba smutní, že som im to nepovedala skôr. Aj mne to bolo ľúto, ale nemohla som. Ako malá som nič povedať nedokázala, pretože som sa hanbila. Nie od rodičov, ale od niekoho iného v Košiciach, kde som ako malá pár rokov žila, som musela počuť čosi o tom, že ako chalan nesmiem robiť to a to. Čím dlhšie ma rodičia poznali ako syna, tým ťažšie bolo povedať, že je to komplikovanejšie. Najmä keď som nemala teoretický základ, ktorý mám dnes a vďaka ktorému viem povedať, o čo ide, prečo sa to deje a čo to znamená. Škoda. Málo vecí by som v svojom živote urobila inak, ak by som mala tú možnosť, ale toto by bola celkom isto jedna z prvých. Mala som to rodičom povedať oveľa, oveľa skôr.
Prečo chcete zostať aj naďalej v anonymite, hoci o vašej genderovej dysfórii vie stále viac a viac ľudí. Je to kvôli vašim deťom?
Nie je, deti to vedia. Je to skôr kvôli ochrane pred hejtom, ktorý by sa na mňa, a tým pádom aj na moju rodinu, celkom iste zosypal. Posledné dva roky som v tejto otázke strávila tým, že som trpezlivo, v konverzáciách medzi štyrmi očami alebo v osobnej korešpondencii na internete vysvetľovala jednému človeku za druhým, kto som a ako sa s tým žije. Medzi ľuďmi koluje veľa dezinformácií v súvislosti s LGBT problematikou a genderovou dysfóriou, preto som nechcela, aby si ma spojovali s tým, čo niekde počuli, ale aby si vypočuli, čo to znamená konkrétne pre mňa. To je hlavný dôvod, prečo nechcem nič také povedať rovno všetkým. Až bude osveta o tejto problematike v lepšom stave, nebudem mať problém o tom hovoriť otvorene, verejne.
Kedy ste svojej nastávajúcej manželke povedali, že nie ste úplne typický muž a ako na to reagovala? Mala nejaké pochybnosti, či s vami zostane alebo to mala vyriešené hneď?
Povedala som jej to, už keď sme spolu chodili, hoci som to presne nedokázala pomenovať, pretože vtedajšie poznanie problematiky nebolo také, ako je dnes. Povedala som jej, nakoľko som vedela, ako sa cítim a ona to vzala. Pochybnosti necítila, mala to vyriešené hneď, hoci to pre ňu nebolo jednoduché. Sme si však okrem iného podobné aj v tom, že obidve sme analytické, racionálne. Nezmýšľala teda štýlom: „To je čudné, s tým nechcem mať nič spoločné.“ Ale skôr štýlom: „Ako to urobíme, aby nám to fungovalo.“ A spôsob sme našli a sme spolu šťastné.
Dotýka sa vaša genderová dysfória nejakým spôsobom aj v súčasnosti vášho vzťahu?
Áno, dotýka, akurát nedávno sme sa o tom spolu zasa rozprávali. Hoci občas moja genderová dysfória niektoré veci komplikuje, máme pocit, že má aj veľké pozitívum: rozumieme si lepšie ako mnohé páry, ktoré okolo seba vidíme. U nás doma neplatí, že „muž je z Marsu a žena z Venuše“. Sme skôr obidve z jednej planéty. Automaticky si tak rozumieme tam, kde inak vidíme, že si partneri porozumieť nevedia, hoci sa snažia.
Ako je to v sexuálnej oblasti?
No, jednoduché to nie je. Pre mňa je v tomto období penetrácia nemysliteľná a veľmi nepríjemná. Orientovaná som bola vždy na ženy, aspoň v tomto som mala celú vec uľahčenú, muži ma nikdy nepriťahovali. Samozrejme intimitu máme, ale je viac o vzájomnej blízkosti než nejakej stimulácii. V „mužskom“ období všetko funguje celkom štandardne ako u kohokoľvek iného.
Muži ma nikdy nevedeli dobre zaradiť a mala som v mužských kolektívoch problém, pretože nie som prirodzene súťaživá, snažím sa skôr ísť po vlastnej ose a starať sa o to, aby boli vzťahy s ľuďmi okolo dobré a skôr na jednej úrovni ako hierarchické.
Vravíte, že máte viac ženských vlastností. Ako sa to prejavuje vo vašom vzťahu s partnerkou a s deťmi?
Ešte dávno predtým, ako som ľudom okolo seba povedala pravdu, mi moji známi a blízki, vrátane rodičov, vraveli, že je neskutočné, aký mám vzťah s deťmi a že sa správam, akoby som bola ich mama. Vždy, bez ohľadu na obdobie. Takže áno, pokiaľ ide o starostlivosť a o to, ako mi je starostlivosť blízka a ako prirodzene ju chápem, som a vždy som bola jednoznačne žena. Ako žena rovnako bez ohľadu na obdobie prežívam partnerské vzťahy a priority v nich.
O vzťahoch som nielenže vždy premýšľala tak, ako o nich premýšľajú ženy, ale nikdy som o nich nevedela premýšľať z mužského pohľadu. Naopak, dokonca som ani nechápala, prečo robia vo vzťahoch veci tak, ako ich robia a prečo majú také priority, aké majú. To, že som celoživotne vo svojich vlastnostiach viac ženská, má samozrejme negatívne stránky. Muži ma nikdy nevedeli dobre zaradiť a mala som v mužských kolektívoch problém, pretože nie som prirodzene súťaživá, snažím sa skôr ísť po vlastnej ose a starať sa o to, aby boli vzťahy s ľuďmi okolo dobré a skôr na jednej úrovni ako hierarchické. A s tým sa v mužskej spoločnosti nežije najľahšie.
Zmenou pohlavia by som nič nezískala
Svoje pohlavie ste napriek genderovej dysfórii netúžili nikdy zmeniť, prečo?Pretože viem, že by som sa väčšiu časť času necítila prirodzene. To, čomu sa dnes hovorí „zmena pohlavia“, je vlastne iba nápodoba, životne dôležitá pre ľudí, ktorí majú genderovú dysfóriu prakticky stále a je pre nich ťažko zvládnuteľná. Pre týchto ľudí je to skutočne záchrana života, mať k takej zmene prístup, ale pre mňa sú riziká oveľa väčšie ako prínosy. Tá správna otázka by asi znela – a prečo by som mala zmeniť svoje pohlavie, čo by som získala?
Už vyše štyri sto ľudí vie, ako to mám a rešpektuje ma. Mám šťastie, že môj prirodzený vzhľad je dosť ženský a mám jemné črty tváre. Keď k nim pridám make-up, vyzerám prinajmenšom neutrálne, ak nie ľahko žensky. A nepotrebujem, aby ľudia, ktorých nepoznám a ktorých názor ma nezaujíma, vedeli, kto som. Dôležité pre mňa je, že mám akceptáciu tam, kde je to najpodstatnejšie a to, že som sa nejako naučila so svojou situáciou žiť. A byť šťastná.
Ako vidíte sama seba povedzme o desať či dokonca dvadsať rokov? Aké výzvy ešte pred vami ležia?
Myslím, že v tejto oblasti asi žiadne, ak za výzvu nepovažujem, že to verejne všetkým poviem napríklad v nejakom médiu pod vlastným menom. Ale nemyslím si, že je nutné to robiť. Čo som chcela dosiahnuť, to som dosiahla. Za desať či dvadsať rokov sa vidím, pokiaľ ide o túto tému, akceptovaná svojimi deťmi a v očakávaní vnúčat. To všetko v spoločnosti, ktorá už bude ďalej a bude ma akceptovať takú, aká som, bez predsudkov. Som vlastne optimistka.
