Andrea Lovecká vychováva s partnerkou dve deti: „Snívam o tom, že obe budeme oficiálne ich mamami.“

Gabriela Bachárová, 27. júna 2021 o 05:15

„Najhrozivejšia je predstava, že by sa jednej z nás mohlo niečo stať a deti by neboli zverené do opatery mamy, ktorá ich od narodenia vychováva, ale do ústavnej starostlivosti," netají sa svojimi obavami Andrea Lovecká, ktorá má so svojou partnerkou Agnes dvoch synov, štvorročného Vilka a dvojročného Arturka. Každá je biologickou mamou jedného z nich, no anonymného darcu spermií majú spoločného. Prečítajte si rozhovor o tom, čo dúhovým rodinám na Slovensku najviac chýba a ako deti vnímajú život s dvoma mamami.

Andrea, Agnes, Vilko a Arturko. Spokojná rodina.

Foto: archív Andrey Loveckej

Aké to je, žiť na Slovensku v netradičnej rodine?
Nič také si neuvedomujem. Sme rodina s dvoma malými deťmi, mačkou a rybičkami v akváriu. Pracujeme, deti chodia do škôlky, vo voľnom čase chodíme na prechádzky, oddychujeme na záhrade. Život našej rodiny je bežný, úplne porovnateľný s inými rodinami.

Ako na vašu rodinu ľudia reagujú, stretli ste sa i s vyslovene nenávistnými prejavmi? Objavujú sa aj pozitívne a podporné komentáre?
V každodennom živote máme našťastie len dobré skúsenosti. Obe chodíme s deťmi k detskej lekárke a do škôlky. Napriek tomu, že nejde o škôlku vo veľkom meste, naše zážitky sú pozitívne. Tento rok sme napríklad na deň matiek dostali od Vilka zo školky každá svoje srdiečko, to ma dojalo. V úplnom protiklade sú však útočné prejavy v diskusiách na internete a v parlamente. Tí ľudia si možno ani neuvedomujú, že ich útoky sú namierené proti konkrétnym ľuďom, ako som ja a zraňujú nielen nás, ale aj široké rodiny, ktoré nás obklopujú.

Ak by sme sa vrátili na začiatok vášho príbehu, kedy ste si uvedomili, že vás priťahujú ženy a ako ste to prijali?
Ja som sa prvýkrát zaľúbila do ženy až v dospelosti. Neviem, či to je tým, že som bola staršia a nezávislá od rodičov, no neprežívala som vnútorný boj. Bol to silný pocit, láska a šťastie, ktoré prišli nečakane. Spätne si nepamätám, že by ma to zaskočilo, skôr naopak, cítila som, že som sa práve spoznala, veci do seba zapadli a nezostal priestor na pochybnosti.

V podstate som sa hneď zverila aj rodine. Moja mama to spočiatku niesla ťažko, obviňovala sa a veľa plakala, možno sa aj hanbila. Všetky tieto pocity však nakoniec zatienil strach o mňa, o to, ako budem žiť a či mi ľudia nebudú ubližovať. Pamätám si, že som jej pustila jeden pekný film - If These Walls Could Talk II. (Ak by tieto steny mohli rozprávať), tri rôzne príbehy lesbických párov a povzbudzovala som ju k tomu, aby sa porozprávala aj s niekým mimo rodiny. Chvíľu to pre ňu bolo nepredstaviteľné, ale hneď, ako sa odhodlala, veľmi rýchlo sa to zlepšilo. Vtedy som si uvedomila, že istým druhom coming outu budú musieť prejsť všetci moji blízki. Dnes je z nej úžasná babička, ktorú chlapci zbožňujú.

Myslím, že si v diskusii o LGBT+ ľuďoch veľmi málo uvedomujeme, akej veľkej skupiny ľudí sa táto téma bytostne dotýka. Aj keď žijem už desať rokov so ženou, ja a všetci moji blízki prechádzame svojimi väčšími a menšími coming outami naďalej, v podstate vždy, keď sa zoznamujeme s novými ľuďmi.

Rodina možno menej tradičná, ale rozhodne šťastná.

Foto: archív Andrey Loveckej

Ako ste sa zoznámili so svojou partnerkou, ak sa môžem opýtať?
Zoznámili sme sa v Bratislave, odkiaľ obe pochádzame, na divadelnom predstavení, ktoré bolo sprievodným podujatím bratislavského pochodu Pride. Ale úplná pravda je, že sme sa z videnia poznali už z čias strednej školy.

Agnes je „mama” a ja som „mami”. Keď to niekto popletie, deti ho opravia.


Kedy sa vo vás ozvala túžba po deťoch a akým spôsobom ste ju vyriešili?
Vždy som si myslela, že raz budem mať deti a Agnes to mala rovnako. V tom sme sa stretli. Od nášho rozhodnutia mať deti prešlo pár rokov, kým začalo naberať reálnu podobu. Veľa sme sa o rodine rozprávali, zvažovali, aké máme možnosti, prácne vyhľadávali informácie v zahraničí aj doma. Vedeli sme, že dúhové rodiny sú, ale žiadne sme v tom čase nepoznali, nebolo s kým sa poradiť.

Sú rôzne možnosti, ako môžu dve ženy založiť rodinu. Aj v krajinách, kde nie je asistovaná reprodukcia pre lesbické páry oficiálne povolená, existuje akási šedá zóna, v ktorej sa to bežne deje. Pre nás bolo však veľmi dôležité, aby sme takú zásadnú vec mohli riešiť so vztýčenou hlavou, oficiálne v krajine, kde je to legálne. Jedinou cestou bolo teda zahraničie.

Išli ste cestou darcovstva spermií?
Nakoniec to dopadlo presne, ako sme si to vysnívali, každá sme biologickou matkou jedného z našich synov, ktorí sú aj pokrvnými súrodencami, pretože darca je rovnaký. Ide o anonymného darcu a chlapci majú možnosť ho prostredníctvom kliniky v dospelosti kontaktovať. Neviem, či niekedy pocítia túto potrebu, ale chceli sme im nechať tieto dvere otvorené. Využili sme kliniku vo Viedni, kde nás prijali ako pár. To, že do procesu vstupujeme ako pár, bolo dokonca podmienkou. Na začiatku sme absolvovali stretnutie u rakúskeho notára, kde sme podpísali notársky akt, že obe preberáme zodpovednosť, všetky rodičovské práva a povinnosti za dieťatko, ktoré príde na svet. Pred rakúskym zákonom majú naše deti dvoch rodičov. Dve mamy.

Ako vaše deti fakt, že majú dve mamy, vnímajú? Predpokladám, že úplne prirodzene.
Považujeme sa za bežnú rodinu, osobne si inú ani neviem predstaviť. Naše deti to vnímajú ako úplnú samozrejmosť. Agnes je „mama” a ja som „mami”. Keď to niekto popletie, deti ho opravia (úsmev). A keďže deti sú spravodlivé a vždy si poradia, tak okrem „maminky” vymysleli aj milé oslovenie pre mamu - „mamanka”.

Andrea Lovecká s deťmi.

Foto: archív Andrey Loveckej

Stretli sa vaše deti s tým, že by im niekto vravel, že žijú v „nenormálnej“ rodine alebo mal nevhodné poznámky?
Možno je to tým, že sú ešte malí, no zatiaľ sme sa s ničím podobným nestretli. Uvedomujeme si však, že také situácie môžu nastať. Pamätám si na pocit, keď mi raz synovec, ktorý chodil v dedine do školy, radil, aby sme našich chlapcov dali na inú školu. V jeho škole si vraj robia z gej ľudí posmech a že by sa im mohli pre ich rodinu vysmievať. Na jednej strane ma to znepokojilo, ale zároveň ma jeho obava dojala.

Učíte už teraz deti, ako reagovať, ak by k niečomu takému došlo?
Veľa sa s deťmi rozprávame. Snažíme sa im ukázať, že inakosť je dôležitá. Každý človek je jedinečný a má rád rôzne veci, každý má iné talenty a slabosti a tak je to dobre. Deti sú prirodzene zvedavé a som presvedčená, že keď ich necháme pozerať sa na inakosť so záujmom, naučíme ich vidieť a mať rád svet taký, aký je. Aj snaha pripraviť naše deti na rôzne situácie nás priviedla k založeniu občianskeho združenia Dúhové rodiny. Je to priestor, kde môžu spoznať priateľov s podobnou skúsenosťou a byť si navzájom oporou.

Chýba nám prijatie

Čo podľa vás najviac chýba na Slovensku rodinám gejov a lesieb?
Ľudsky nám najviac chýba prijatie a akceptácia v spoločnosti. Aký odkaz dávajú politici nezainteresovanej verejnosti, keď v parlamente otvárajú otázku odoberania detí gejom a lesbám? Aký odkaz dávajú našim susedom, našim deťom? Že je to úplne legitímna možnosť. A to je desivé. Spôsob, akým sa na Slovensku vedie diskusia na tému LGBT+ ľudí, to bohužiaľ ešte zhoršuje. Vytráca sa fakt, že ide o ľudí, pre mnohých zostal len akýsi anonymný LGBT+ pojem.
Veľmi silným momentom bolo pre mňa referendum o rodine v roku 2015. Bola som zaskočená, že aj niektorým zo svojich najbližších som musela vysvetľovať, že referendum je namierené priamo proti mne a môjmu životu. Ľudí, s ktorými máme ja aj moja partnerka výborný vzťah, som musela učiť, že gejov alebo lesby si nemajú predstavovať ako nejaký výstredný karneval v Riu, ale v prvom rade ako mňa.

S akými problémami na úradoch, v rôznych inštitúciách sa dnes stretávate?
Rodinu sme plánovali a založili spoločne a naše deti od narodenia vychovávame spolu. Na Slovensku však nemôžeme byť obe zákonnými zástupkyňami detí, čo prináša množstvo komplikácií a zároveň takú všadeprítomnú obavu. V zásade sme odkázané na lotériu - či ten ktorý úradník, lekár, učiteľ bude chcieť akceptovať druhého rodiča v bežných každodenných situáciách a úkonoch. Už taká banálna vec ako cestovanie do zahraničia je problematické, lebo oficiálne by mal dieťa sprevádzať zákonný zástupca. Cestovať sa technicky samozrejme dá, ale latentná obava „čo by bolo, keby" je tu.

Najhrozivejšia je predstava že by sa jednej z nás niečo mohlo stať a deti by neboli zverené do opatery mamy, ktorá ich od narodenia vychováva, ale do ústavnej starostlivosti. Ono je to tak, že keď je všetko v poriadku, rozdiely prakticky nepociťujeme, ale napríklad, keď začala minulý rok na jar pandémia a nikto ešte nevedel, čo nás čaká, bolo ťažké sa týmto obavám v hlave vyhnúť.

Rodina.

Foto: archív Andrey Loveckej

Uvítali by ste teda, ak by ste dostali možnosť registrovaného partnerstva či dokonca manželstva?
Určite áno. Ak by to bolo oficiálne možné, už dávno by som mala manželku. Svadba je verejný prísľub lásky, neviem, prečo by nám a našim deťom mal byť upieraný. Nechcem výhody, len to, aby naše partnerstvo bolo rovnoprávne s partnerstvom ostatných zosobášených dvojíc. Vyriešilo by to mnoho praktických situácií v našom každodennom živote a zároveň by to bol skutočný krok k akceptovaniu dúhových partnerstiev a rodín. Právna úprava partnerstiev gejov a lesieb pre mňa znamená akési zoficiálnenie týchto vzťahov a verím, že by to prinieslo pokoj do mnohých rodín na Slovensku.

Prečo sa však túto úpravu na Slovensku nedarí zaviesť, keď napríklad v ČR platí registrované partnerstvo už roky a silnejú hlasy zaviesť pre gejov a lesby dokonca manželstvo? Čo by sa muselo na Slovensku zmeniť, aby sa to podarilo aj u nás?
Bohužiaľ na Slovensku sa téma registrovaného partnerstva politicky veľmi zneužíva. Vyťahuje sa len vtedy, keď treba rozvíriť emócie a naháňať voličov. Zároveň si treba priznať, že zatiaľ nebola v parlamente žiadna strana, ktorá by s touto témou chcela skutočne pracovať a niečo zmeniť. Ťažko povedať, prečo to tak je, myslím, že je stále politicky výhodné sa v tejto téme reálne neangažovať a použiť ju len ako červené súkno, keď sa to hodí. Určite nepomáha ani nastavenie slovenskej katolíckej cirkvi, ktoré je veľmi odmietavé napriek tomu, že sám pápež je v tejto téme oveľa láskavejší. Ale som optimistka, verím, že vývoj sa zastaviť nedá a skôr či neskôr nejaká právna úprava životných partnerstiev musí prísť aj k nám. Bohužiaľ budeme jednou z posledných krajín v Európe, nech už to bude kedykoľvek.

Čo hovoríte na argument, že manželstvo je posvätný zväzok muža a ženy a ak by túto možnosť dostali gejovia a lesby, ohrozilo by to „tradičnú rodinu“?
Rodina pre mňa vždy bola a je dôležitá. Znamená pre mňa lásku, bezpečie a pocit, že sme tu jeden pre druhého. Moja rodina tu je už teraz, neviem, ako by kohokoľvek mohlo ohroziť, ak by ju štát právne uznal. Tieto vyjadrenia považujem to za konštrukt a nemám chuť prilievať olej do ohňa. Posvätný zväzok ženy a ženy alebo muža a muža nazvem pokojne inak ako manželstvo, ak bude rovnocenný.

Dúhové rodiny sú na výchovu detí rovnako vhodné.


Ďalším veľmi „tradičným“ predsudkom je, že z detí, ktoré vyrastajú s dvomi ženami či mužmi, vyrastú rovnako gejovia a lesby alebo ich to nejako psychicky poškodí. Čo na to povedať?
Človek si svoju sexuálnu orientáciu nevyberá, neučí sa jej, ale narodí sa s ňou. Drvivá väčšina gejov a lesieb pochádza rovnako ako ja z „tradičných” rodín. Tvrdenie, že dúhové rodiny sú menej hodnotné a menej vhodné na výchovu je v rozpore s aktuálnym vedeckým poznaním. Štúdie potvrdzujú, že deti z dúhových rodín sú rovnako šťastné, spokojné a sebavedomé ako deti z iných rodín a podľa štúdie z prostredia Slovenskej akadémie vied je na Slovensku až okolo desať tisíc takýchto detí.

Domáce kreslenie.

Foto: archív Andrey Loveckej

Vravíte, že ste veľmi zle vnímali poslaneckú aktivitu, podľa ktorej by sa snáď mali deťom gejov a lesbičiek odoberať deti.
Bolo to desivé. Poslanci parlamentu sú verejne činné osoby, ktoré by tu mali byť pre všetkých občanov. Bolo cítiť, že si ani neuvedomujú, že hovoria o konkrétnych ľuďoch, deťoch a existujúcich rodinách. Úplne prirodzene z toho vyplynula aktivita nášho občianskeho združenia, kde deti nakreslili obrázky svojich dúhových rodín, ktoré každá rodina poslala poštou konkrétnemu poslancovi priamo do parlamentu.

Čomu sa vaše občianske združenie Dúhové rodiny najviac venuje?
Dúhová rodina je akákoľvek forma rodiny, v ktorej deti vyrastajú v domácnosti s aspoň jedným LGBT+ človekom. V občianskom združení sa snažíme v prvom rade vytvárať komunitu a podpornú skupinu pre tieto rodiny. Organizujeme akcie, stretávame sa, zdieľame svoje skúsenosti. Už máme členov a členky z celého Slovenska aj Čiech. Tvoríme miesto, kde sa môžeme poradiť s ľuďmi, ktorí prežívajú podobné situácie. Miesto, za ktoré by som bola vďačná v dobe, keď sme svoju rodinu ešte len plánovali.

Ako vidíte situáciu rodín gejov a lesieb o desať, dvadsať rokov?
Snívam o tom, že moja partnerka bude moja žena, naše deti budú mať oficiálne dve mamy a naša rodina nebude potrebovať prívlastok dúhová.

Andrea Lovecká o sebe a svojej rodine
„So svojou partnerkou Agnes sme spolu už desať rokov, máme dvoch synov. Vilko má štyri roky a Arturko dva. Žijeme na dedine pri Seredi, kde pracujeme na rodinnej farme, obhospodarujeme polia, vinohrad a vyrábame autentické vína. Spolu s nami tu žijú aj rodičia Agnes, jej sestra s manželom a troma deťmi, s ktorými máme veľmi blízky vzťah. Ten máme aj s rodinou z mojej strany. Mám brata, sestru a spolu s ich rodinami a našimi rodičmi sa tiež často a radi stretávame."


Na vinici.

Foto: archív Andrey Loveckej


Synovia.

Foto: archív Andrey Loveckej


Vilko vyrobil darček pre obe mamičky.

Foto: archív Andrey Loveckej


Malí aj veľkí vinári.

Foto: archív Andrey Loveckej


Vilko a traktor.

Foto: archív Andrey Loveckej


Vilko nakreslil svoju rodinu a obrázok dostali poslanci parlamentu.

Foto: archív Andrey Loveckej




Komentáre k článku:
  • používateľ nemá avatarLololol 27. júna 2021 o 18:24

    1. nevlastná matka sa označuje ako macocha
    2. nechutne mizandrický článok, muž, otec detí označovaný len ako darca spermií
    3. vybrať si homosexuálny spôsob života ale vykonávať heterosexuálne veci
    to je ako hrdiť sa tým že som vegán ale popritom jem stejky a bravčové
    4. toto je už obchodovanie s ľudmi. Žijem spôsobom ktorý zabezpečuje 100% neplodnosť ale za peniaze mi dodajú decko na objednávku
    5. samé rozhodli, že ich deti zámerne a cielene ukrátia o druhého rodiča, druhého biologického rodiča, ako keby človek nemal právo vedieť kto je jeho otcom, matkou.
    6. normálna rodina to bude len v prípade, že nebude falošná, pokrytecká. Je x rozvedených párov, y detí, ktoré majú aj druhú "mamu", druhú manželku otca, ale nežijú v tej lži, že otec neexistuje a nikdy neexistoval.
    Do 18 rokov veku sa budú tváriť že nikdy nijaký muž, otec neexistuje aby potom im oznámili synovia, 18 rokov sme vám klamali, váš otec existuje, je váš spoločný ale my sme z neho urobili len spermie, nebrali sme ho ako ľudskú bytosť.
    Potom aktualizujte článok. Najprv keď sa budú učiť biológiu na druhom stupni ZŠ, ako sa opeľujú kvety. Potom v dospelosti, keď budú hľadať svoju identitu a zistia, že boli dovtedajší celý život v lži.

    Potom z nich budú daľší zástanci toho, že lezbické spolužitie nie je normálna rodina a že zámerné a cielené pripravenie ich o otca je zločin!
    Netreba byť expert, stačí sa popýtať rodín, ktoré si adoptovali deti. Nepoznám ani jediného adoptovaného, ktorí by bol spokojný s tým, že mu celý život klamali. Dokonca aj keď si žena nájde nového chlapa keď je decko ešte malé, v puberte sú z toho problémy, keď sa decko dozvie, že otec nie je skutočný otec.

    To je dôvod, prečo umelé oplodnenie na SK aj ČR je umožnené len heterosexuálnym, neplodným párom. A vždy je snaha, aby gény pochádzali od nich. Darca spermií je posledná možnosť. Potom sa hovorí, otcom je ten, kto ťa vychoval a nie ten kto ťa splodil. Ale všetci vieme, otcom je ten kto ťa splodil, 50% tvojich génov je od neho. To má vplyv na celý tvoj život. Či chceš, alebo nie, aj keď sa môžme tváriť, že nie.

    Každé dieťa má právo na matku i otca! Každé dieťa je z 50% matka a z 50% otec. Nezmení to ani trilión článkov o tom, že popieranie tohto je normálne. Nie, nie je to normálne, je to zneužívanie vedy! Niektoré spoločnosti už ponúkajú aj dieťa na objednávku, zadáte aké vlastnosti chcete a upravia gény. Zabezpečia aj jeho donosenie. Vy ho dostanete už hotové. Keď sa rušilo otroctvo, vraj je nemorálne a proti Bohu aby človek vlastnil človeka. Teraz sme v dobe, keď ľudia sú na predaj

    Ako sa ku potomstvu dostal Elton John? Zaplatil a dodali mu hotové decko. Najbližšie náhradné matky sú na Ukrajine. Zaplatíte a agentúra vám dodá už hotové decko. Bol z toho aj škandál, keď záujemcovia ich odmietajú, keď sú poškodené a zostávajú tak v sirotčincoch na Ukrajine. Alebo keď sa zavreli hranice, tovar nebolo možné vyzdvihnúť:

    "Ukrajina nezvláda „továrne na deti“, ukázal škandál s novorodencami v hoteli"

    Po dnešných oslavných článkoch, aké super je že dieťa nemá otca, budú o 20-30 rokov články o pandémií psychických problémov, ako riešiť krízu identity. Nejaké ženy si urobia radosť a zaobstarajú si decko. Aj nejaký chlap si urobí radosť a tiež si zaobstará decko. Nie je to ani tak drahé, človek sa stal tovarom. Najbližšie si ho kúpite na Ukrajine.

    Preto to trvanie na normálnej rodine, prečo každé dieťa má mať otca i matku. Nie len otca, nie len matku, nie dve matky, nie dvoch otcov, nie skupinu rodičov XYZ, ale otca a matku. Kompletnú, funkčnú rodinu.

    A možno že autorka článku a ani dopytované nepoznajú svojich otcov, lebo otcovia pre ne sú nepodstatní, zbytočné existencie, ktoré trba vyškrtúť a jediné čo je na nich dobré, sú ich spermie. Niečo ako hmyz. Oplodníš a koniec.

    Malo by vám ísť najmä o tie deti, tých sa pýtať ako to vnímajú a nie ich matiek, lebo tie si sebecky plnili svoje túžby, ciele na úkor životov druhých. Opýtajte sa tých detí o 15-16 rokov, čo na to hovoria, že ich matky sa rozhodli, že budú bez otca, že sa budú tváriť, že niekto ako otec neexistuje. o to horšie, že obaja sú chlapci a od mala budú v tom, že muži sú bezcenní.
    Bude super, keď oni splodia s nejakou ženou dieťa a tá im povie, to decko nikdy neuvidíš, teba swom chcel alen na semeno, vychovávať ho budem so svojou partnerkou. To potom tie z článku budú hrdé staré mamy, s vedomím, že niekde majú vnúčatá, ktoré nikdy v živote neuvidia.

    Zatiaľ riešia len svoje sebecké potreby. Čo chcú ony.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarTulenik 27. júna 2021 o 23:53

    @Lololol (27.6.2021 18:24)

    och, aká dlhá šabľa.
    A práve tá je dokladom toho, prečo katolifašistické exkrementy, ako ty, by mali byť, ako hovoríte vy kotlebštajni a iné katolifašo exkrementy, optimalizovaní.
    SNP, spomínaš? A koleduješ?
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarKackaba 28. júna 2021 o 18:41

    Nádherný príbeh a parádna rodina. Verím, že mamy a celá širšia rodina chlapcov vychovajú v láske a úcte k iným ľuďom. A že raz budú títo chlapci pomáhať zlepšiť život aj pre takých nešťastníkov, ako je autor príspevku Lololol. Lebo ten človek, čo to písal musel byť veľmi nešťastný, nahnevaný a frustrovaný. Určite sám veril tomu, že bude pravda to, čo napísal. Že muži budú bezcenní. Nebojte sa, nebudú. Len ich cena bude v tom, že dokážu dobre žiť a nechať žiť iných. Nie je vinou dúhových párov, že je na Slovensku toľko frustrácie a nenávisti. Škoda Vášho detstva, ktoré Vám nechalo takéto zúfalé nastavenie. Milý Lololol, napíšte nám krásne obrazy z Vášho detstva, nech pochopíme, o čo sú tí dvaja ukrátení. Lebo ak si pod predstavou otca vybavíš 50% biologického materiálu, tak mám pocit, že to vlastne nie je nenávisť, ale skôr závisť, čo sa vo Vašom príspevku dá prečítať.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarWerhello 28. júna 2021 o 19:41

    Ak dobrie viem ste menšina, tak sa prispôsobte ako menšina, ktorá sa má prispôsobovať ku štátu a nie štát sa vám bude prispôsobovať.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatar7luba7 28. júna 2021 o 23:05

    K príspevkom Lololol a Werhello: nie je hanbou, pred napísaním príspevku sa najprv zamyslieť. O hrubej neznalosti fungovania menšiny v demokratickej krajine zo strany Werhello netreba ani hovoriť, a k prvému prispievateľovi - podarilo sa vám degradovať naozaj všetkých, biologických rodičov, adoptívnych rodičov, osobnosti detí, zmysel rodiny (akejkoľvek) a svojím nenávistným prejavom aj človeka ako takého... Nenechajte hovoriť len svoj heterosexuálny inštinkt, ktorý vám presne diktuje, čo považujete za nechutné a dodatočne si tieto pocity racionalizujete. Verím, že človek je viac, ako toto.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarElinoire 29. júna 2021 o 17:07

    @Lololol (27.6.2021 18:24)

    Tieto tvoje debility sa nedajú ani čítať, ty musíš byť asi totálne sprostý/á.
    1. Sú to ich mamy, či sa ti to páči alebo nie. Aj keď je 1000 krát jedna macocha vychovávajú ich obe, milujú ich a môžu sa volať medzi sebou ako len chcú ale ty si asi v tom, že celý svet sa točí podľa teba a najradšej chceš rozkazovať asi aj to ako sa majú cudzí ľudia oslovovať hoci aj v súkromí.
    2. Je to darca spermíí do slova a do písmena. Ten muž daroval svoje pohlavné bunky, legálne do spermobanky a dostal za to nejakú kompenzáciu. Rozhodol sa tak úplne sám. Aký je článok mizandrický? Ten muž nevidel tie deti ani tie ženy a so ženami nemal pohlavný styk, ako má byť nazývaný?
    To, že je nejaká rodina pokrytecká môže povedať len zlý, pokrivený človek. Ku zvyšku sa nemá zmysel vyjadrovať lebo to by si sa musel/a najprv naučiť čítať. Jasne je tam napísané, že deti v dospelosti majú možnosť kontaktovať svojho biologického otca a ich mamy im tú možnosť nechali, takže všetky tvoje debility napísané ďalej sú úplne zbytočné keďže sa odvíjajú od niečoho čo je tam vysvetlené. Obchod s ľuďmi to tiež nie je keďže tieto ženy sú ich biologickými matkami ale ako vravím treba sa naučiť čítať. Aj Elton John daroval spermie, on aj jeho muž. Čiže ich decká sú jedného z nich aj biologicky, takže žiadne hotové decko im nik nedodal.
    @zareaguj
  • používateľ nemá avatarNeutrum 7. júla 2021 o 20:52

    Najskôr napíšem niečo o sebe. Som muž (mám to v rodnom liste aj v op), skoro 50 r. a pochádzam z rodinného prostredia ktoré sa trochu podobá na prostredie chlacov z článku. Akurát som s bratom nemal dve mamy, len jednu mamu a jednu babku. Žiadny muž v našej domácnosti sa od mojich necelých 3 rokov až do mojej dospelosti nevyskytol. Otca poznám len s fotografie a nosím jeho priezvisko. V článku sa nespomína, či s nimi žije v domácnosti nejaký mužský člen rodiny, ktorý žije vo vzťahu so ženou. Ak nie, tak chlapci vyrastajú v podobnom prostredí ako ja a môj brat. Dámam aj chlapcom z príbehu držím palce a želám im do budúcnosti len to naj, viacmenej dámy si neuvedomujú ako veľmi chlapcom škodia, nech sú aj tie najlepšie mamy na svete. Tak ako tá naša. (To isté určite platí aj pre prostredie v opačnom garde, muži a dievčatá.) Keď chlapci budú vyrastať tak asi v 10-12 rokoch si začnú uvedomovať, že sa v niektorých veciach mierne odlišujú od chlapcov rovesníkov ktorí vyrastajú v prostredí kde je prítomný element vzťahu muž-žena. Ale riešiť to zrejme ešte nebudú, tak ako ani ja som to neriešil. Samozrejme doma s mamou som nikdy takéto a podobné veci nerozoberal. Veď mama. Nepoznám osobne nikoho kto by takéto niečo s mamou riešil. V tej dobe bolo pre mňa riešením kamarátsvo podobajúce sa až súrodeneckému vzťahu so spolužiakom z totožného prostredia (dvaja chlapci+mama+babka). Mimochodom trvá dodnes. Neskôr keď prišiel vek kontaktov s opačným pohlavím sa to prejavilo v plnej sile. Kopa kamarátiek a žiadna partnerka. Dievčatá, neskôr ženy so mnou rady trávili čas ale nič viac. Na pár rokov som teda hodil ženy za hlavu a neriešil som. (Podobne bol na tom kamarát s detstva aj brat.) Do doby keď zrejme nastúpil testosterón v plnej sile a náhoda, že som stretol ženu, ktorá do vnímania budúcnosti svojej a detí ktoré chcela mať (tak ako aj ja) masívne zaangažovala svoje ženské rácio. Áno som ženatý a máme dvoch synov. Jeden dospelý druhý skoro dospelý. U toho staršieho vidím vo vzťahoch so ženami podobné dianie ako som zažíval ja v jeho veku. Bohužiaľ, čo som nedokázal odkukať od iných mužov, to som mu nemohol odovzdať. A tak sa môj deficit z čias detstva a dospievania zrejme čiastočne prenáša na ďaľšiu generáciu. Nie všetko čo poskytne dieťaťu mužský element sa dá naučiť samovzdelávaním a navyše v inom veku než v tom keď to prichádza prirodzene. A verte jednej veci. Pokusy o nahradenie mužského elementu ktorý doma chýba, častým stretávaním sa s mužmi (ktorí žijú vo vzťahu so ženou) s rodiny alebo priateľmi sú bohužiaľ nedostatočné. Títo mužu dokážu nahradiť len malú časť toho čo doma nie je. Všetkým prajem pekný deň/večer. A teraz ma môžete ukameňovať. :)
    @zareaguj


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >