Andrea, Agnes, Vilko a Arturko. Spokojná rodina.
Foto: archív Andrey LoveckejAké to je, žiť na Slovensku v netradičnej rodine?
Nič také si neuvedomujem. Sme rodina s dvoma malými deťmi, mačkou a rybičkami v akváriu. Pracujeme, deti chodia do škôlky, vo voľnom čase chodíme na prechádzky, oddychujeme na záhrade. Život našej rodiny je bežný, úplne porovnateľný s inými rodinami.
Ako na vašu rodinu ľudia reagujú, stretli ste sa i s vyslovene nenávistnými prejavmi? Objavujú sa aj pozitívne a podporné komentáre?
V každodennom živote máme našťastie len dobré skúsenosti. Obe chodíme s deťmi k detskej lekárke a do škôlky. Napriek tomu, že nejde o škôlku vo veľkom meste, naše zážitky sú pozitívne. Tento rok sme napríklad na deň matiek dostali od Vilka zo školky každá svoje srdiečko, to ma dojalo. V úplnom protiklade sú však útočné prejavy v diskusiách na internete a v parlamente. Tí ľudia si možno ani neuvedomujú, že ich útoky sú namierené proti konkrétnym ľuďom, ako som ja a zraňujú nielen nás, ale aj široké rodiny, ktoré nás obklopujú.
Ak by sme sa vrátili na začiatok vášho príbehu, kedy ste si uvedomili, že vás priťahujú ženy a ako ste to prijali?
Ja som sa prvýkrát zaľúbila do ženy až v dospelosti. Neviem, či to je tým, že som bola staršia a nezávislá od rodičov, no neprežívala som vnútorný boj. Bol to silný pocit, láska a šťastie, ktoré prišli nečakane. Spätne si nepamätám, že by ma to zaskočilo, skôr naopak, cítila som, že som sa práve spoznala, veci do seba zapadli a nezostal priestor na pochybnosti.
V podstate som sa hneď zverila aj rodine. Moja mama to spočiatku niesla ťažko, obviňovala sa a veľa plakala, možno sa aj hanbila. Všetky tieto pocity však nakoniec zatienil strach o mňa, o to, ako budem žiť a či mi ľudia nebudú ubližovať. Pamätám si, že som jej pustila jeden pekný film - If These Walls Could Talk II. (Ak by tieto steny mohli rozprávať), tri rôzne príbehy lesbických párov a povzbudzovala som ju k tomu, aby sa porozprávala aj s niekým mimo rodiny. Chvíľu to pre ňu bolo nepredstaviteľné, ale hneď, ako sa odhodlala, veľmi rýchlo sa to zlepšilo. Vtedy som si uvedomila, že istým druhom coming outu budú musieť prejsť všetci moji blízki. Dnes je z nej úžasná babička, ktorú chlapci zbožňujú.
Myslím, že si v diskusii o LGBT+ ľuďoch veľmi málo uvedomujeme, akej veľkej skupiny ľudí sa táto téma bytostne dotýka. Aj keď žijem už desať rokov so ženou, ja a všetci moji blízki prechádzame svojimi väčšími a menšími coming outami naďalej, v podstate vždy, keď sa zoznamujeme s novými ľuďmi.
Rodina možno menej tradičná, ale rozhodne šťastná.
Foto: archív Andrey LoveckejAko ste sa zoznámili so svojou partnerkou, ak sa môžem opýtať?
Zoznámili sme sa v Bratislave, odkiaľ obe pochádzame, na divadelnom predstavení, ktoré bolo sprievodným podujatím bratislavského pochodu Pride. Ale úplná pravda je, že sme sa z videnia poznali už z čias strednej školy.
Agnes je „mama” a ja som „mami”. Keď to niekto popletie, deti ho opravia.
Kedy sa vo vás ozvala túžba po deťoch a akým spôsobom ste ju vyriešili?
Vždy som si myslela, že raz budem mať deti a Agnes to mala rovnako. V tom sme sa stretli. Od nášho rozhodnutia mať deti prešlo pár rokov, kým začalo naberať reálnu podobu. Veľa sme sa o rodine rozprávali, zvažovali, aké máme možnosti, prácne vyhľadávali informácie v zahraničí aj doma. Vedeli sme, že dúhové rodiny sú, ale žiadne sme v tom čase nepoznali, nebolo s kým sa poradiť.
Sú rôzne možnosti, ako môžu dve ženy založiť rodinu. Aj v krajinách, kde nie je asistovaná reprodukcia pre lesbické páry oficiálne povolená, existuje akási šedá zóna, v ktorej sa to bežne deje. Pre nás bolo však veľmi dôležité, aby sme takú zásadnú vec mohli riešiť so vztýčenou hlavou, oficiálne v krajine, kde je to legálne. Jedinou cestou bolo teda zahraničie.
Išli ste cestou darcovstva spermií?
Nakoniec to dopadlo presne, ako sme si to vysnívali, každá sme biologickou matkou jedného z našich synov, ktorí sú aj pokrvnými súrodencami, pretože darca je rovnaký. Ide o anonymného darcu a chlapci majú možnosť ho prostredníctvom kliniky v dospelosti kontaktovať. Neviem, či niekedy pocítia túto potrebu, ale chceli sme im nechať tieto dvere otvorené. Využili sme kliniku vo Viedni, kde nás prijali ako pár. To, že do procesu vstupujeme ako pár, bolo dokonca podmienkou. Na začiatku sme absolvovali stretnutie u rakúskeho notára, kde sme podpísali notársky akt, že obe preberáme zodpovednosť, všetky rodičovské práva a povinnosti za dieťatko, ktoré príde na svet. Pred rakúskym zákonom majú naše deti dvoch rodičov. Dve mamy.
Ako vaše deti fakt, že majú dve mamy, vnímajú? Predpokladám, že úplne prirodzene.
Považujeme sa za bežnú rodinu, osobne si inú ani neviem predstaviť. Naše deti to vnímajú ako úplnú samozrejmosť. Agnes je „mama” a ja som „mami”. Keď to niekto popletie, deti ho opravia (úsmev). A keďže deti sú spravodlivé a vždy si poradia, tak okrem „maminky” vymysleli aj milé oslovenie pre mamu - „mamanka”.
Andrea Lovecká s deťmi.
Foto: archív Andrey LoveckejStretli sa vaše deti s tým, že by im niekto vravel, že žijú v „nenormálnej“ rodine alebo mal nevhodné poznámky?
Možno je to tým, že sú ešte malí, no zatiaľ sme sa s ničím podobným nestretli. Uvedomujeme si však, že také situácie môžu nastať. Pamätám si na pocit, keď mi raz synovec, ktorý chodil v dedine do školy, radil, aby sme našich chlapcov dali na inú školu. V jeho škole si vraj robia z gej ľudí posmech a že by sa im mohli pre ich rodinu vysmievať. Na jednej strane ma to znepokojilo, ale zároveň ma jeho obava dojala.
Učíte už teraz deti, ako reagovať, ak by k niečomu takému došlo?
Veľa sa s deťmi rozprávame. Snažíme sa im ukázať, že inakosť je dôležitá. Každý človek je jedinečný a má rád rôzne veci, každý má iné talenty a slabosti a tak je to dobre. Deti sú prirodzene zvedavé a som presvedčená, že keď ich necháme pozerať sa na inakosť so záujmom, naučíme ich vidieť a mať rád svet taký, aký je. Aj snaha pripraviť naše deti na rôzne situácie nás priviedla k založeniu občianskeho združenia Dúhové rodiny. Je to priestor, kde môžu spoznať priateľov s podobnou skúsenosťou a byť si navzájom oporou.
Chýba nám prijatie
Čo podľa vás najviac chýba na Slovensku rodinám gejov a lesieb?Ľudsky nám najviac chýba prijatie a akceptácia v spoločnosti. Aký odkaz dávajú politici nezainteresovanej verejnosti, keď v parlamente otvárajú otázku odoberania detí gejom a lesbám? Aký odkaz dávajú našim susedom, našim deťom? Že je to úplne legitímna možnosť. A to je desivé. Spôsob, akým sa na Slovensku vedie diskusia na tému LGBT+ ľudí, to bohužiaľ ešte zhoršuje. Vytráca sa fakt, že ide o ľudí, pre mnohých zostal len akýsi anonymný LGBT+ pojem.
Veľmi silným momentom bolo pre mňa referendum o rodine v roku 2015. Bola som zaskočená, že aj niektorým zo svojich najbližších som musela vysvetľovať, že referendum je namierené priamo proti mne a môjmu životu. Ľudí, s ktorými máme ja aj moja partnerka výborný vzťah, som musela učiť, že gejov alebo lesby si nemajú predstavovať ako nejaký výstredný karneval v Riu, ale v prvom rade ako mňa.
S akými problémami na úradoch, v rôznych inštitúciách sa dnes stretávate?
Rodinu sme plánovali a založili spoločne a naše deti od narodenia vychovávame spolu. Na Slovensku však nemôžeme byť obe zákonnými zástupkyňami detí, čo prináša množstvo komplikácií a zároveň takú všadeprítomnú obavu. V zásade sme odkázané na lotériu - či ten ktorý úradník, lekár, učiteľ bude chcieť akceptovať druhého rodiča v bežných každodenných situáciách a úkonoch. Už taká banálna vec ako cestovanie do zahraničia je problematické, lebo oficiálne by mal dieťa sprevádzať zákonný zástupca. Cestovať sa technicky samozrejme dá, ale latentná obava „čo by bolo, keby" je tu.
Najhrozivejšia je predstava že by sa jednej z nás niečo mohlo stať a deti by neboli zverené do opatery mamy, ktorá ich od narodenia vychováva, ale do ústavnej starostlivosti. Ono je to tak, že keď je všetko v poriadku, rozdiely prakticky nepociťujeme, ale napríklad, keď začala minulý rok na jar pandémia a nikto ešte nevedel, čo nás čaká, bolo ťažké sa týmto obavám v hlave vyhnúť.
Rodina.
Foto: archív Andrey LoveckejUvítali by ste teda, ak by ste dostali možnosť registrovaného partnerstva či dokonca manželstva?
Určite áno. Ak by to bolo oficiálne možné, už dávno by som mala manželku. Svadba je verejný prísľub lásky, neviem, prečo by nám a našim deťom mal byť upieraný. Nechcem výhody, len to, aby naše partnerstvo bolo rovnoprávne s partnerstvom ostatných zosobášených dvojíc. Vyriešilo by to mnoho praktických situácií v našom každodennom živote a zároveň by to bol skutočný krok k akceptovaniu dúhových partnerstiev a rodín. Právna úprava partnerstiev gejov a lesieb pre mňa znamená akési zoficiálnenie týchto vzťahov a verím, že by to prinieslo pokoj do mnohých rodín na Slovensku.
Prečo sa však túto úpravu na Slovensku nedarí zaviesť, keď napríklad v ČR platí registrované partnerstvo už roky a silnejú hlasy zaviesť pre gejov a lesby dokonca manželstvo? Čo by sa muselo na Slovensku zmeniť, aby sa to podarilo aj u nás?
Bohužiaľ na Slovensku sa téma registrovaného partnerstva politicky veľmi zneužíva. Vyťahuje sa len vtedy, keď treba rozvíriť emócie a naháňať voličov. Zároveň si treba priznať, že zatiaľ nebola v parlamente žiadna strana, ktorá by s touto témou chcela skutočne pracovať a niečo zmeniť. Ťažko povedať, prečo to tak je, myslím, že je stále politicky výhodné sa v tejto téme reálne neangažovať a použiť ju len ako červené súkno, keď sa to hodí. Určite nepomáha ani nastavenie slovenskej katolíckej cirkvi, ktoré je veľmi odmietavé napriek tomu, že sám pápež je v tejto téme oveľa láskavejší. Ale som optimistka, verím, že vývoj sa zastaviť nedá a skôr či neskôr nejaká právna úprava životných partnerstiev musí prísť aj k nám. Bohužiaľ budeme jednou z posledných krajín v Európe, nech už to bude kedykoľvek.
Čo hovoríte na argument, že manželstvo je posvätný zväzok muža a ženy a ak by túto možnosť dostali gejovia a lesby, ohrozilo by to „tradičnú rodinu“?
Rodina pre mňa vždy bola a je dôležitá. Znamená pre mňa lásku, bezpečie a pocit, že sme tu jeden pre druhého. Moja rodina tu je už teraz, neviem, ako by kohokoľvek mohlo ohroziť, ak by ju štát právne uznal. Tieto vyjadrenia považujem to za konštrukt a nemám chuť prilievať olej do ohňa. Posvätný zväzok ženy a ženy alebo muža a muža nazvem pokojne inak ako manželstvo, ak bude rovnocenný.
Dúhové rodiny sú na výchovu detí rovnako vhodné.
Ďalším veľmi „tradičným“ predsudkom je, že z detí, ktoré vyrastajú s dvomi ženami či mužmi, vyrastú rovnako gejovia a lesby alebo ich to nejako psychicky poškodí. Čo na to povedať?
Človek si svoju sexuálnu orientáciu nevyberá, neučí sa jej, ale narodí sa s ňou. Drvivá väčšina gejov a lesieb pochádza rovnako ako ja z „tradičných” rodín. Tvrdenie, že dúhové rodiny sú menej hodnotné a menej vhodné na výchovu je v rozpore s aktuálnym vedeckým poznaním. Štúdie potvrdzujú, že deti z dúhových rodín sú rovnako šťastné, spokojné a sebavedomé ako deti z iných rodín a podľa štúdie z prostredia Slovenskej akadémie vied je na Slovensku až okolo desať tisíc takýchto detí.
Domáce kreslenie.
Foto: archív Andrey LoveckejVravíte, že ste veľmi zle vnímali poslaneckú aktivitu, podľa ktorej by sa snáď mali deťom gejov a lesbičiek odoberať deti.
Bolo to desivé. Poslanci parlamentu sú verejne činné osoby, ktoré by tu mali byť pre všetkých občanov. Bolo cítiť, že si ani neuvedomujú, že hovoria o konkrétnych ľuďoch, deťoch a existujúcich rodinách. Úplne prirodzene z toho vyplynula aktivita nášho občianskeho združenia, kde deti nakreslili obrázky svojich dúhových rodín, ktoré každá rodina poslala poštou konkrétnemu poslancovi priamo do parlamentu.
Čomu sa vaše občianske združenie Dúhové rodiny najviac venuje?
Dúhová rodina je akákoľvek forma rodiny, v ktorej deti vyrastajú v domácnosti s aspoň jedným LGBT+ človekom. V občianskom združení sa snažíme v prvom rade vytvárať komunitu a podpornú skupinu pre tieto rodiny. Organizujeme akcie, stretávame sa, zdieľame svoje skúsenosti. Už máme členov a členky z celého Slovenska aj Čiech. Tvoríme miesto, kde sa môžeme poradiť s ľuďmi, ktorí prežívajú podobné situácie. Miesto, za ktoré by som bola vďačná v dobe, keď sme svoju rodinu ešte len plánovali.
Ako vidíte situáciu rodín gejov a lesieb o desať, dvadsať rokov?
Snívam o tom, že moja partnerka bude moja žena, naše deti budú mať oficiálne dve mamy a naša rodina nebude potrebovať prívlastok dúhová.
„So svojou partnerkou Agnes sme spolu už desať rokov, máme dvoch synov. Vilko má štyri roky a Arturko dva. Žijeme na dedine pri Seredi, kde pracujeme na rodinnej farme, obhospodarujeme polia, vinohrad a vyrábame autentické vína. Spolu s nami tu žijú aj rodičia Agnes, jej sestra s manželom a troma deťmi, s ktorými máme veľmi blízky vzťah. Ten máme aj s rodinou z mojej strany. Mám brata, sestru a spolu s ich rodinami a našimi rodičmi sa tiež často a radi stretávame."
Na vinici.
Foto: archív Andrey LoveckejSynovia.
Foto: archív Andrey LoveckejVilko vyrobil darček pre obe mamičky.
Foto: archív Andrey LoveckejMalí aj veľkí vinári.
Foto: archív Andrey LoveckejVilko a traktor.
Foto: archív Andrey LoveckejVilko nakreslil svoju rodinu a obrázok dostali poslanci parlamentu.
Foto: archív Andrey Loveckej