Stavanie májov v Múzeu slovenskej dediny Jahodnícke háje.
Foto: Múzeum slovenskej dediny Jahodnícke háje„Tradičná dedinská etiketa prikazovala, aby láska bola neokázalá, skromná, aby sa neprejavovala na verejnosti. Namiesto slov boli prejavom lásky iné formy – dary lásky,“ popisuje dávne zvyky najväčší slovenský skanzen Múzeum Jahodnícke háje pri Martine.
Chlapec nemohol len tak osloviť dievča a začať s ním chodiť. Najskôr musel presne daným spôsobom prejaviť svoj záujem. V tomto období to bolo postavenie mája svojej vyvolenej.
Máje ale nemohol stavať hocikto a hocikedy: „Všetko malo presne určené pravidlá a zvyklosti. Máje stavali mládenci pred domy dievčat, kostol a verejné budovy v predvečer 1. mája alebo pred Turícami. Máje stavali mládenci v noci, často so sprievodom muzikantov. Podmienkou účasti bol vstup do mládeneckého spolku.“
Máj, tiež nazývaný háj alebo hájik, je podľa vysvetlenia múzea vysoký listnatý alebo ihličnatý strom s kmeňom očisteným od kôry, s korunou bez ozdôb alebo ozdobenou stuhami, šatkami či fľaškou pálenky.
Ako múzeum pripomína, v tomto období bola zeleň (rastliny, prúty, konáre, strom) hlavným obradovým či k magickým prostriedkom, pomocou ktorého sa mala pôvodne zabezpečiť potrebná vlaha. Niektoré rastliny mali zároveň ochrannú funkciu.
„V minulosti postavil mládenec máj len tomu dievčaťu, o ktoré sa vážne uchádzal. Po máji nasledoval dar dievčaťu. Boli to napríklad drevené hrable, pomaľované pestrými olejovými farbami a vykladané úlomkami zrkadla. Ak si ich dievča vzalo, keď išlo hrabať seno, bol to pre celú obec znak, že záujem je obojstranný. V takom prípade nieslo dievča dvoje hrablí, pretože maľované sa na prácu nepoužívali,“ vysvetľuje.
Dievka mohla od svojho milého ako dar lásky okrem hrablí dostať zdobený piest na pranie, perníkové srdce, prsteň kúpený na jarmoku, ľúbostné piesne, šatku, stužky, kolovrat alebo praslicu.
„Mládenec od svojej milej mohol ako dar lásky dostať pierko, vyšívanú košeľu, prsteň kúpený na jarmoku, ľúbostné piesne, kraslice alebo vyšívaný ručník,“ uvádza múzeum.
Ako kedysi vyzerala ľúbostná mágia?
„V rukách vydajachtivých dievok počas jarného obdobia prekvitala ľúbostná mágia, jej cieľom bolo vzbudiť záujem osoby opačného pohlavia a zabezpečiť si manželského partnera,“ upozorňuje múzeum na ďalší aspekt jari. Čo všetko dievčatá robili, aby si zaistili priazeň a lásku chlapca, ktorý sa im páčil?Keď chlapec u dievčaťa niekde na lavici či na peci zaspal, dievka mu zoškrabla z opätku pravej čižmy blato a potom ho hodila do ohňa. Táto mágia mala spôsobiť, že chlapec je istý a zo svadby nevycúva.
Dievčatá si vili z kvetov veniec a hádzali ho na stromy. Ak sa venček uchytil na konároch, bolo to dobré znamenie, dievča sa malo do roka vydať.
V snahe poistiť si ženícha sa dievčatá snažili odstrihnúť trochu vlasov milovaného. Ak sa im to podarilo, mohol sa chystať sobáš, chlapec bol lapený. Ak by to bolo tak jednoduché, však?
Naši predkovia si v ľúbostnej mágii naozaj nekládli žiadne obmedzenia a fantáziu veru využívali naplno. Ak si chcelo dievča nájsť partnera, malo si na tancovačke dať pod pazuchu cukor a keď nasiakol potom, šup s ním nenápadne do vína alebo pálenky, ktorú vyvolený si popíjal. Cieľ celej akcie? Svadba a vernosť až za hrob.
Popri tom všetkom sa na prilákanie partnera používali aj tajomné veršíky. Napríklad za zariekala vŕba, pod ktorou si dievčatá česali vlasy a recitovali:
Vŕba, vŕba, daj mi muža,
červeného ako ruža
a bieleho ako kvet,
a dobrého ako med.
Rôzne zaujímavosti o živote slovenskej dediny v minulosti rovnako ako upútavky na akcie si môžete prečítať na facebookovom profile Múzea slovenskej dediny Jahodnícke háje.
