Janka Barillová robí, čo ju baví a plní si detský sen - písať knihy.
Foto: archív J. BarillovejPrečo ste sa rozhodli zameriavať práve na detskú poéziu?
Keďže pracujem v základnej škole ako učiteľka pre prvý stupeň, s deťmi trávim veľa času. K tomu mám doma dvoch synov, ktorí sú síce teraz už dospelí, ale keď boli malí, často sme si čítavali a do rúk sa mi dostávali knihy s detskou tematikou. Po čase sa mi dostali detské básne, rozprávky a riekanky aj pod kožu. Viem ich mnohé naspamäť. Keď sa mi narodil druhý syn začala som vymýšľať svoje rozprávky a svoje básne. Boli len také kratšie, no príjemné, zábavné, deti ich radi čítali. Keď som ich mala viac, skúsila som zopár z nich poslať na súťaže a často som získavala ocenenia. To ma nakoplo a tvorila som ďalej.
Kde hľadáte inšpiráciu na svoje básne?
Ako som napísala, mojou inšpiráciou sú v prvom rade deti. Denne som s nimi v kontakte, sú to moji prví kritici, dávajú mi nápady na básne a ja pre ne píšem. Ďalšou inšpiráciou je príroda a zvieratá. Zbožňujem držať na rukách nášho kocúra, ktorý pradie a nabíja ma pozitívnou energiou. Zvieratá mi vedia ponúknuť veľa nápadov. A pohľad na prírodu, na Tatry, ktoré vidím z okna bytu, na kopec pred našou chalupou, ma prenáša do sveta lesa a jeho tajomstiev.
Janka Barillová miluje zvieratá, sú pre ňu aj inšpiráciou pri básnickej tvorbe.
Foto: archív J. BarillovejMnohé z mojich básní majú v sebe ponaučenie. Chcú naviesť detského čitateľa na to, že dobrými skutkami a pozitívnym myslením človek všetko lepšie zvládne. Moje básne sú skôr veselé, príbehové, majú myšlienku, zápletku a na konci príjemné a poučné rozuzlenie. Preto, podľa odozvy zo strany mojich čitateľov, kto báseň začne čítať, chce vedieť, ako sa skončí. To je aj spôsob, ako deti zaujať, aby čítali.
Ako hodnotíte súčasnú poéziu pre deti oproti tej spred 30-40 rokov?
Poézia vie byť rovnako krásna ako v minulosti tak i dnes. Dodnes si pamätám básne, ktoré som ako školáčka recitovala. Bola raz jedna trieda, v tej triede bola krieda... Alebo Mesiačik veľký zlatistý bozkával brezu na listy... Boli to milé básne, detské, ľahko zapamätateľné. Aj dnes ich deti milujú, a som rada, že sa tieto básne stále recitujú.
My sme vyrastali na Medovom hrnčeku či Žabiatku, príbehu o Mikimyške... Zaujímajú tieto básničky aj dnešné deti?
„Rozpovie ti táto knižka, koho zjedla Mikimyška. Z myšej diery za večera Mikimyška vyšla von...“ Túto knihu som mala ako dieťa doma. Bola úžasná. A tento štýl milujem. Má to príbeh, je to zaujímavé a milo sa to skončí. Knihu Žabiatko som si dokonca nedávno objednala z internetu vo forme leporela, lebo ju chcem mať doma. V škole si ju čítavame, deti ju zbožňujú. Žiadne násilie, žiadne vymyslené bytosti. Všetko prirodzené a deťom zrozumiteľné. Toto deti chcú odjakživa až dodnes.
Potrebujú mať deti v dnešnej poézii (i próze) odraz modernej doby – mobily, ochranu klímy a podobne?
Myslím si, že je dobré nové slová a výrazy použiť aj v dnešnej tvorbe. Či už v literárnej alebo v inom umení. Aj ja mám pár básní o mobiloch, internete, o wifi. Ale som za to, aby to bolo ladené pozitívne, aby z toho mali deti dobrý pocit a nie strach, ako som sa stretla v niektorých rozprávkach či básňach. Napríklad už druháci čítajú v čítanke v jednej básni o vytrhaných mačacích jazýčkoch... No musela som im dlho vysvetľovať, že nie je reč o skutočných jazýčkoch. A je ešte veľa nezrozumiteľných básní, ktoré máme v čítankách pre prvý stupeň. Niektoré, keď si deti prečítajú, nevedia ani prerozprávať. A dokonca ani po treťom či štvrtom prečítaní. Učiteľ má čo robiť, aby im vysvetlil, o čom báseň je a čo chce ňou autor povedať. Nebudem to tu však rozoberať.
Čo si myslíte o tom, že aj do detských rozprávok, resp. do príbehov pre deti sa dostávajú záležitosti ako vzťahy medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, napríklad že niekto má dve mamy?
Čítala som s deťmi v škole taký príbeh, ktorý bol o vzťahoch, nevlastná mama, nevlastný otec, zamotané vzťahy, adoptované dieťa... Deti po prečítaní takých príbehov majú veľa otázok. A učiteľ musí vedieť na ne rozumne odpovedať. Že i toto sa v živote deje. Netreba hneď odsúdiť takýto obsah knihy, treba byť empatický, zároveň rozumný a nestranný. Čo sa týka dvoch mám, alebo dvoch otcov, ako zakladajúcich členov rodiny, s týmto som sa ešte v škole nestretla. Učím v obci, ktorá je konzervatívna, aj deti žijú v takomto duchu, a ja vo svojom vnútri svoj názor (tiež konzervatívny) mám, ale nezaťažujem s tým deti, pokým si to situácia nebude niekedy v budúcnosti vyžadovať.
Pre niektorých rodičov je rozrušujúce už to, ak sa niekde píše o neúplných rodinách, rozvodoch či nezosobášených rodinách, a to z hľadiska toho, že deti podľa nich dostávajú nesprávne vzory a obrazy do života – ako toto vnímate vy?
Vysvetlím deťom, ak sa s takouto tematikou vôbec stretneme, že vo vzťahoch sa vo svete dejú rôzne veci. Zámerne nevyhľadávam takéto texty, aby to nebolo kompromitujúce zo strany rodičov a mňa. Ak však na túto citlivú oblasť ľudského rodinného života nerazíme, so žiakmi si to citlivo vydiskutujeme, vypočujem si ich názor, ich osobné skúsenosti, názory.
Pamätáte si na vašu prvú knihu?
Od detstva som mala túžbu, že niekedy budem písať knihy. Bolo to niekde vo mne skryté. Ako žiačka som si z papiera vyrábala knižôčky, do ktorých som si písala a kreslila. Boli pre mňa vzácne a bavilo ma to. Moja prvá kniha Studnička múdrej vrany vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Multikultúra v nás. S jej vydaním mi pomohla (žiaľ už nežijúca) pani Bohuslava Vargová Hábovčíková. Obsahuje okrem básní aj príbeh o Alexovi. Je to taká prvotina, na ktorej som zistila, ako to s vydaním kníh chodí a že je to vcelku náročný proces.
Janka Barillová napísala pre deti doposiaľ päť kníh.
Foto: archív J. BarillovejA čo ďalšie? Ktorú si ceníte najviac?
Druhá kniha Pod trnkovým kríkom vyšla v roku 2015 a už som vedela, ako chcem, aby vyzerala. Je to už kniha v tvrdej väzbe, plne farebná. A básne v nej sú dlhšie a zaujímavejšie. Tretia kniha z roku 2017 formátom A5 nasleduje tie predošlé. Jej názov Z domčeka pri lese hovorí, že je o prírode, o zvieratách, no aj o deťoch a škole. Štvrtá kniha Čo si mačky rozprávali z roku 2021 je pre mňa zatiaľ top, názov síce hovorí o mačkách, ale v knihách sa nachádzajú pútavé príbehové básne i dlhšie i kratšie. Sú aj o ovocí, zelenine, mobiloch, prírode, láske k mamke... A ilustrovala som si ju sama, lebo ani táto oblasť umenia mi nie je cudzia. Teraz, začiatkom apríla 2024 na svet vyšla moja voňavá novinka Stromové sídlisko. Názov nás nasmeruje do sveta zvierat, do sveta ľudí, ktorí žijú nielen na sídliskách, ale aj v obciach. Kniha je rozdelená štyri kapitoly, ktoré sú pomenované podľa ročných období a obsah kapitol sa viaže práve k nim. Ilustrácie sú doposiaľ na najvyššej úrovni, keďže ich maľovala šikovná študentka strednej školy Nataša Strelová, ktorej animácie a filmy boli ocenené na mnohých prestížnych súťažiach.
