Kalište dnes. Z domov sú dnes už len základy. Na snímke zrekonštruovaná kaplnka.
Foto: PRAVDA, Štefan RimajKalište bolo na jeseň 1944 chudobnou osadou a zároveň centrom teritória, v ktorom sa ukrývali stovky rasovo a politicky prenasledovaných ľudí. Po vojne dostalo prídomok „Partizánska republika“.
„Bolo tu sídlo niekoľkých partizánskych zoskupení a útočisko pre prenasledovaných. Baláže, Staré Hory so svojimi osadami, Donovaly s osadami a ďalšie blízke obce sa snažili pomáhať ako sa dalo,“ vysvetľuje niekdajší dlhoročný riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev, dnes predseda Slovenského protifašistického hnutia.
Pomáhali si, ako sa dalo
Zásobovanie tejto podhorskej oblasti bolo veľmi problematické, ľudia trpeli nedostatkom i chorobami. Ukrývajúci sa partizáni, ale i miestni, ktorí ich ošetrovali, umierali najmä na brušný týfus. „Ženy nosili potraviny a lieky na vlastných chrbtoch s rizikom, že ich odhalia nemecké hliadky po ceste z viac ako 20 kilometrov vzdialenej Banskej Bystrice,“ hovorí Stanislav Mičev a dodáva svedectvo Viery Valašťanovej, ktorá bola vtedy ešte dieťa:„Na jeseň roku 1944 moja mamička išla s batohom na chrbte. Od Balážov z tej cesty sa blížila skupina Židov. Mali dieťatko a to dieťatko tak srdcervúco plakalo. Mamička zastala a pýtala sa, že čo je tomu dieťaťu. A ocko hovorí, že manželka je vysilená, nemá už mliečko, aby ho nachovala, tak je hladné. Naša mamička zhodila batoh, sadla si, my sme mali vtedy malé dieťa, a nakŕmila tohto malého hladoša. A potom ich pozvala, aby išli na Kalište, že v tých domoch, že sú všetci unavení, že aby sa tam ubytovali. A týchto s tým malým dieťatkom sme pozvali, aby išli k nám. Zdržali sa všetci asi tak dva dni, potom ešte na cestu sme im nachystali, aj malému mliečko do fľaše, lebo povedali, že oni sú rozhodnutí ísť na Donovaly. Tak sme sa s nimi rozlúčili.“ O ich ďalšom osude už nič nevie.
Nemci nemali zľutovanie
Nemecké jednotky sa dostali do Kališťa len málokedy. A ak, tak len na pár dní. Cez noc sa báli zostať. Napriek tomu sa im podarilo nájsť niekoľko židovských rodín ukrývajúcich sa v okolitých lesoch, v bunkroch, ktoré si vybudovali.
Kalište, keď tam naplno pulzoval život.
Foto: archív Múzea SNP„Postrieľali ich v blízkosti školy. Poľovačka na zajace, ako hovoril nemecký major, inak lekár. Vraždenie bez výčitiek. Veď to pre nich bola len menejcenná rasa. Postrieľaných okradli. Tak si na to spomína Milan Kaliský. Major ubytovaný vtedy v ich dome, mu daroval ukradnutý zatvárací nožík. Pre dieťa vtedy úplný zázrak. Až neskôr Milan pochopil o aké zajace išlo. Major našťastie nevedel, že dole v pivnici, medzi zemiakmi, sa skrýva organizátor partizánskeho hnutia František Kubač a s ním aj Milanov otec Emil Kaliský,“ sprostredkúva ďalšie svedectvo Stanislav Mičev.
Sloboda s trpkou príchuťou
Osud obce bol na konci vojny spečatený. Dňa 18. marca 1945, keď odišli z oblasti partizáni, pretože sa blížil útok Červenej armády a rumunských jednotiek, niekto zradil. „Z neďalekej Moštenice priviedol do osady v ranných hodinách tam sídliacu nemeckú jednotku. Traduje sa, že za judášsky groš. Ktovie…“ hovorí bývalý dlhoročný riaditeľ Múzea SNP.Smutným faktom je, že osada bola vypálená a zavraždených bolo viacero obyvateľov obce aj zranených partizánov v neďalekej poľnej nemocnici. To všetko len päť dní pred oslobodením kraja. Sloboda s trpkou príchuťou.
Kalište po vypálení.
Foto: archív Múzea SNPPo vojne sa v Kališti život už neobnovil. Dnes je z osady národná kultúrna pamiatka pod správou Múzea Slovenského národného povstania. Jediná neobnovená vypálená obec na Slovensku má dnes na svojom území sad, nazvaný Sad života, ktorý pripomína viac ako sto takto postihnutých obcí Slovenska.
