Prechod povstaleckej armády na Staré Hory.
Foto: archív Múzea SNPSlovenská armáda mala síce vo výzbroji tanky, na rozdiel od iných krajín však nemala vo svojich radoch tankové esá, ktoré by mali na konte desiatky zničených obrnených vozidiel protivníka. „Slovenskí tankisti zostávali skôr v rovine podpory pechoty, pomocnej, zaisťovacej a strážnej službe. Podobne tomu bolo i počas Slovenského národného povstania, kedy sa povstaleckí tankisti dostali do priamych bojov s nemeckou obrnenou technikou len niekoľkokrát,“ vysvetľuje niekdajší dlhoročný riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev, dnes predseda Slovenského protifašistického hnutia.
Tankisti, ktorí bojovali a dokázali zničiť nemeckú obrnenú techniku, by sa dali spočítať veľmi ľahko. „Spomenúť možno por. útv. Štefana Bodnára, ktorý absolvoval niekoľko bojov s nemeckými tankami, či por. útv. Alexandra Oppla. Alexander Oppl so svojou posádkou tanku Lt vz.38 zničil 2. septembra 1944 nemecké prieskumné obrnené vozidlo. Zďaleka najúspešnejším slovenským tankistom bol slob. asp. Matej Buc, ktorý v bojoch na prelome augusta a septembra 1944 zasiahol tri nemecké tanky. Je poľutovaniahodné, že tento tankista akosi upadol do zabudnutia,“ konštatuje znalec dejín SNP.
Z notára tankista
Matej Buc sa narodil 12. februára 1923 v obci Bobrovec, okres Námestovo. Rodičia boli roľníci a okrem Mateja mali ešte šesť detí. Matej absolvoval osem tried gymnázia a po maturite sa stal notárskym elévom. 1. decembra 1943 nastúpil vojenskú prezenčnú službu v slovenskej armáde a to pri Pluku útočnej vozby v Turčianskom Svätom Martine, kde absolvoval základný tankový výcvik, neskôr Školu pre dôstojníkov ÚV v zálohe. Tú skončil začiatkom júla 1944 a organizovaní poľnej jednotky PÚV, respektíve Náhradného práporu PÚV v júli 1944 bol slobodník aspirant Matej Buc zaradený do Náhradnej štábnej roty Náhradného práporu PÚV v Turčianskom Sv. Martine (dnes Martin).Práve toto zaradenie spôsobilo, že sa Matej Buc ocitol na konci augusta 1944 priamo v centre Povstania. „Ráno 31. augusta 1944 boli obrnené vozidlá PÚV zaradené do druhého obranného pásma povstalcov v priestore Domašín – železničný dvojtunel – Jánošíkovo. Zálohu obrany tvorili čata tankov por.útv. Jána Lacka s tromi tankami Lt vz.38 a čata por.útv. Pavla Buocika s dvomi samohybnými delami Marder III. Veliteľmi samohybných diel boli slob.asp. Matej Buc a slob.asp. Július Vojenčiak,“ opisuje Stanislav Mičev.
Hneď v to ráno sa strhli boje, keď po ôsmej hodine nemecké jednotky zaútočili. Tanky podporovali obranu vysunutých jednotiek práporu Schleichart. Ján Lacko bol ranený a velenie nad obrnenými vozidlami prevzal Pavol Buocik.
Prvé boje a hneď povýšenie
„Tanky sa stiahli na zákrutu cesty za postavením francúzskych partizánov. Na zákrute vedľa cesty zaujalo postavenie samohybné delo Mateja Buca. Druhý nemecký útok viedli štyri stredné tanky, postupujúce po ceste z obce Strečno. Za nimi postupovali obrnené transportéry a pechota. Nemecké tanky postupovali k tunelom a hrozilo, že prelomia obranu na Domašínskom meandri. Povstalecký protitankový kanón zasiahol jeden z nemeckých tankov, druhý zasiahli strely z protitankovej pušky francúzskych partizánov. Jeden z poškodených nemeckých tankov potom zničili definitívne ženijné nálože. Zo svojho vyčkávacieho postavenia zasiahlo aj samohybné delo Mateja Buca. Vysunul vozidlo po ceste smerom k tunelom a vystrelil niekoľko rán na nemecké tanky. Minimálne jeden zasiahol. Následne sa rýchle stiahol do postavenia za cestnou zákrutou. Na ceste zo Strečna k tunelom ostali tri zničené, respektíve poškodené tanky. Tým povstalci zastavili pokus o prielom obrany na Domašíne,“ približuje Stanislav Mičev.To však ešte nebol koniec. Čata, ktorej velenie znova prevzal Štefan Bodnár zaujala postavenie v ostrej zákrute cesty nad tunelom. Zbrane tankov a samohybného dela boli zamierené do cestnej zákruty. Matej Buc svoje vozidlo umiestnil vedľa cesty pri opornom múre tunelového portálu odkiaľ mal výborný výhľad a zároveň bol dobre krytý. Po delostreleckej príprave vyrazili po ceste dva nemecké tanky. Matej Buc nezaváhal a prvý tank dostal zásah pod vežu. Druhý nemecký tank sa rýchlo stiahol dozadu, skôr ako stihli povstalci zareagovať. Do zotmenia už potom povstalecké tanky do bojov nezasiahli.
Nové postavenie čaty bolo asi 300 m viac vzadu od pôvodného. Veliteľský tank stál na ceste ako prvý, ďalšie tanky stáli v rade za ním. Zakrátko prišiel k zničenej ceste ďalší nemecký tank, ktorý ostreľoval povstalecké postavenia na návrší. Povstalecké tanky ho pre terénnu prekážku nemohli zasiahnuť. Pre lepší výstrel sa nemecký tank posunul ďalej, čím sa dostal do palebného poľa samohybného dela Mateja Buca, ktorý nezaváhal a tank zasiahol. Za svoje úspechy bol velením Pluku útočnej vozby povýšený na desiatnika asp.
Prekvapivý útok a osudná črepina
Už 2. septembra 1944 sa Matej Buc dostal do novozostavenej tankovej čaty npor. útv. Jána Lobíka, ktorá sa presunula k Dubnej Skale, Posádku okrem veliteľa a zároveň strelca dopĺňal nabíjač pravdepodobne stk. Štefan Kováč a vodič stk. František Smolnický. Pozícia radistu nebola obsadená a je otázne či vôbec bola rádiostanica vo vozidle zamontovaná. Stanislav Mičev opisuje následovné udalosti takto:„Vozidlá zaujali pozície v rade za sebou v priestore za cestným mostíkom cez Dzuranovský potok v smere k Strečnianskej tiesňave. Ráno 3. septembra mali tanky po príchode podpornej jednotky tanky v spolupráci s pešiakmi zaútočiť. V nedeľu ráno povstaleckí tankisti naštartovali svoje vozidlá a čakali na povel k útoku. V tom sa spoza cestnej zákruty vynorili dva nemecké stredné tanky. Okamžite spustili paľbu na zaskočených povstalcov. Veliteľský tank dostal zásah do čela korby. Vzápätí tank dostal zásah do veže, granát prerazil jej čelnú aj zadnú stenu a tank explodoval. V tom istom okamihu boli zničené výstrelmi aj ďalšie dva nasledujúce tanky. Štvrtý tank bol pri pokuse o únik zasiahnutý niekoľkými ranami protitankového kanóna z druhého brehu Váhu. Črepiny vybuchujúcich granátov zabili aj časť posádky samohybného dela vrátane veliteľa Mateja Buca. Nezranený vodič stk. František Smolnický vozidlo otočil a útekom sa zachránil.“
Mateja Buca hneď v ten deň pochovali na cintoríne Jahodníky v Turč. Sv. Martine. Po vojne bol exhumovaný a opätovne pochovaný na tzv. Partizánskom cintoríne v Martine-Priekope. Jeho hrob má číslo 296. Jeho rodina po vojne v roku 1946 odišla z Oravy ako kolonisti na Žitný ostrov do obce Sokolce, okres Komárno.
Článok vznikol na základe odborných podkladov Mariana Uhrína, riaditeľa Múzea SNP.
