Typická scenéria nádhernej Zejmarskej rokliny.
Foto: Daniel ŠargaHravo to zvládneme, nepochyboval som, keď sme doma balili posledné kúsky do batoha s osemročnou dcérou a šesťročným synom. Hravé to ale úplne nebolo. Skôr mierne adrenalínový hodinový zážitok so synom, ktorý dosiaľ videl len minirebrík, keď sme maľovali izbu v byte.
Auto sme odstavili na Dedinkách pri legendárnom hoteli Priehrada a odtiaľ sa po červenej značke vybrali hore svahom, kde sa v zime lyžuje. Po niekoľkých desiatkach metrov sa nám naskytol pekný výhľad na Palcmanskú mašu, jednu z najmenších, ale aj najkrajších vodných nádrží na Slovensku. Náš cieľ bol však inde. Namierili sme si to cez les do neďalekej obce Mlynky – Biele vody a po pár sto metroch došli k ústiu Zejmarskej rokliny na ľavej strane označenému modrou značkou.
Po zaplatení symbolického poplatku za vstup do rokliny sme sa ocitli v prírodnom minisvete, ktorý si treba raz za čas vychutnať. Hoci v čase našej túry vonku vyše týždňa poriadne nepršalo, vnútri rokliny bolo vody až-až. Najprv sme sa chvíľku prechádzali po kameňoch a nachádzali správnu stabilitu, aby sme nečľupli do vody. Pre deti už toto bola celkom dobrá zábava, našťastie sa nikto nenamočil.
Pokračovali sme železnými stúpačkami, ktoré si už v menej prístupnom teréne vyžadovali aj podporu reťazí. A potom to prišlo: prvé vodopády a popri nich rebrík. Krásny pohľad, ale aj výzva.
Na rebríkoch veselo i trocha dobrodružne.
Foto: Daniel ŠargaDcéra sa vyšplhala hore tak rýchlo, že sme jej ani nestihli povedať, aby si dala pozor. So synom to bolo ťažšie. Vyžadoval si podporu zozadu aj spredu. Zozadu preto, lebo uprostred rebríka sa zrazu rozhodol, že ďalej nepôjde a chvíľu mu trvalo, kým pokračoval pekne po štyroch… Spredu ho bolo zasa potrebné istiť vo chvíli, keď skončil rebrík a pomocou reťaze sa mal prehupnúť do ďalšieho terénu.
Syn so svojou výškou 110 cm na reťaz nedočiahol, preto som mu radšej podal ruku. Túto podpornú funkciu sme s manželkou vykonali ešte zo dvakrát, kým sme sa dostali ponad posledný z rebríkov a kráčali v ústrety Geravám. Syn trochu šomral, ale v konečnom dôsledku prevládla radosť zo zdolania prírodnej prekážky.
Zejmarská roklina naozaj stála za to. Túto prírodnú rezerváciu vytvoril potok, ktorý vyteká z Geráv a práve tento potok vybudoval sústavu vodopádov, uvádzajú príručky o Slovenskom raji. „Vodopády dostali názov po kapitánovi Jánovi Nálepkovi, hrdinovi z druhej svetovej vojny, ktorý pôsobil aj v osade Biele vody ako učiteľ. Najvyšší z nich má výšku až 22,5 metrov.” Celá roklina má dĺžku približne 800 metrov a prevýšenie niečo vyše 200 metrov. Štartovali sme z 830 metrov a pri Geravách sa uvádza nadmorská výška 1030 – 1070 m.
Bufet za odmenu
Výhľad z vrcholu rokliny.
Foto: Daniel ŠargaSlnkom zaliate Geravy ponúkli zaslúžený oddych pre nás aj deti. Občerstvenie v už skutočnom bufete, deti obdivovali dve lenivé mačky, ktoré sa vystierali na septembrovom slnku a neprekážali im ani turisti s akčnými psami. Neďaleko sa nachádzala dokonca malá pštrosia farma, takže deti mali čo pozorovať.
Relax pri Palcmanskej maši.
Foto: Daniel ŠargaPo relaxačnej hodinke sme sa vrátili kúsok do lesa a po zelenej značke pokračovali občas aj prudkým klesaním na Dedinky. Po necelej trištvrte hodinke sme boli pri Palcmanskej maši, ktorú v peknom počasí okupovali desiatky turistov na vode aj brehu. Pridali sme sa k tým, ktorí si požičali vodný bicykel a využili hodinku na relax na vodnej hladine. Zrejme posledný tohto druhu v tomto roku.
